ղľáԾ
(úⱹ)
LITERATÚRA NA ROZHRANÍ
(Pokus oúvahu programovú)
Priesečníky, izoglosy, vyznačujúce problematiku dnešného sveta ačloveka, prechádzajú celým svetom apretínajú hraničné čiary ahraničné kamene. Našu individuálnu skutočnosť askúsenosť možno atreba vidieť vširokých súvislostiach svetových. Odkazovanie iba na špecifickú skutočnosť nám bráni prenikať kjej podstate. Život spoločnosti je historicky vymedzený vlastnými podmienkami, ale svojou podstatou sa dotýka života celého ľudstva. Abez pochopenia týchto vzťahov je nepochopiteľný vo svojej podstate. Tejto možnosti apríležitosti zasahovať za vlastné hranice by sme sa nemali vzdávať už aj vzáujme seba samých. To, čo môžeme takto zistiť, nebude len poznanie avýklad našej obmedzenej osobnej skúsenosti, skúsenosti nášho sveta, ale zároveň aj poznanie avýklad skúseností dnešného človeka vôbec. Ide tiež odôslednosť, ktorej sa nesmieme vzdávať, ak len nechceme byť recidivistami. Bez presahu vlastnej skúsenosti to nepôjde, pretože ináč ustrnieme vempirizme aprázdnom geste, ktorého obsah azásah bude určovať vždy niekto iný, vždy niečo iné mimo nás. Nemožno robiť nič horšie ako žiadať po dokumente, po zázname monument, pomník. Bude to monument našej polovičatosti, slabosti anedôslednosti. Monumenty, pomníky by sme mali nechať stavať našim potomkom, tí rozhodnú, či sme si ich zaslúžili.
Rád by som sa teraz priblížil bližšie kumeniu anajmä bližšie kliteratúre, oktorej chcem špeciálne hovoriť. Vposlednom čase počúvame veľmi lákavú azároveň veľmi povrchnú zaklínaciu formulku, že by sa literatúra mala stať umením. Nič mi tento vpodstate správny postulát sám osebe nehovorí. Dostali sme sa na prah poznania, do jeho dverí, ateraz zrazu žiadame umenie. Neznamená to snáď zahaľovanie našej polovičatosti do tzv. umeleckých šiat? Neznamená táto požiadavka estetického zvýznamňovania, aktualizovania dosiahnutého poznania len brzdenie vďalšom poznaní? Veď dobre vieme, že niečo, čo nebolo umením, sa ním nestane tým, že mu pridáme estetickú funkciu známym spôsobom dodatočného estetizovania. Asú predsa veci, predmety, ktoré sa stávajú nositeľmi estetickej funkcie bez toho, že by sme ich dodatočne estetizovali, že by sme im dodatočne pridávali čosi navyše. Povedzme – ako sa to vučebniciach hovorilo – zmyslovo predmetnú podobu. Logická, spoločenská, životná polopravda, polovičatosť, nedôslednosť sa nestane pravdivou, dôslednou tým, že sa estetizuje, tým, že na seba berie podobu tzv. umeleckého diela. Vznik umeleckého diela nevidím takto dualisticky, ale organicky, anazdávam sa, že záznam, dokument sa stáva umeleckým dielom predovšetkým rozšírením aprehĺbením vlastných analytických schopností, prehodnotením apremenou konštatujúceho, zaznamenávajúceho aparátu vpravom zmysle slova na aparát poznávací, analytický avdôsledku toho tvorivý, zasahujúci. Len takto bude mať požiadavka umeleckosti literatúry zmysel aneostane prázdnym postulátom.
Nič ma totiž nezaujíma menej ako neumenie, ktoré sa chce stať umením. Žiaden vzťah ku skutočnosti, ktorý sa od samého začiatku neformuje ako umelecký, nemožno urobiť umeleckým dodatočne; ale jestvuje taký vzťah ksvetu, ktorý sa stáva umeleckým vnútornou silou aprenikavosťou tohto vzťahu. Tento druhý prípad považujem zvlášť pre moderné umenie za príznačný. Veď nikdy predtým sa sféra estetickej funkcie nerozširovala tak prudko na tzv. mimoestetickú skutočnosť amimoestetické vzťahy ako práve dnes. Anikdy predtým tzv. ustálené estetické vzťahy apredmety nestrácali svoju estetickú funkciu ahodnotu tak rýchlo ako práve dnes. Nejestvuje totiž nijaký samostatný estetický fenomén, ktorý by udeľoval veciam avzťahu človeka knim estetickú platnosť. Jan Mukařovský veľmi presne určil úlohu umenia, atým aj podstatu relatívneho apremenlivého estetického fenoménu: „Úlohou umenia nie je ani poskytovať príjemné vzrušenia ani podávať vzory vyrovnanej krásy, ale orientovať človeka vtomto zdanlivom chaose nezvykle zrýchleného vývoja.“ Preto keď dnešnú našu literatúru (a to nielen tú reportážnu) nepovažujeme za umenie, nevyplýva to ztoho, že by sme vnej nenachádzali isté vlastnosti umeleckého literárneho diela, ale najmä preto, že neplní vyššie spomenutú základnú úlohu. To, že táto literatúra nemá napokon tie základné znaky umeleckého diela, že nejestvuje ako svojprávny umelecký organizmus, ako zákonitá štruktúra, to považujem skôr za dôsledok ako za príčinu. Naznačenú kauzálnu reťaz nemožno obrátiť tak, aby platila rovnocenne. Hoci pri samotnom výskume umeleckého diela postupujeme od výskumu jeho štruktúry, organizmu.
Dôsledky sú však zákonité aplatia všeobecne. Veď predsa každý dôsledný analytický postup musí byť nevyhnutne vnútorne organizovaný, systematizovaný, vo svojom aparáte prísne, hoci veľmi zložito konzistentný. Akákoľvek náhodnosť apovrchnosť, nesystémovosť aneorganickosť ho znehodnocuje. Preto majú pravdu tí, čo hovoria, že vmodernom umení, vjeho estetike je dnes dôraz na to, ako sa ono robí, anie ako pôsobí. Akeby sme to chceli vyjadriť ináč, mohli by sme povedať, že proces realizácie umenia, ako rozhodujúci, je predpokladom jeho pôsobenia. Umenie sa stáva novým druhom, zvláštnym typom exaktného poznania. Jeho príbuznosť smetodológiou modernej vedy je zjavná aneodškriepiteľná. Anejde tu ohierarchizáciu veda apotom umenie alebo naopak, ale ovzájomný zbližovací pohyb. Saint-John Perse ho vyjadril takto: „Keď meriame drámu modernej vedy, odhaľujúcu svoje racionálne medze až vabsolútne matematiky, keď vidíme vo fyzike dve hlavné náuky stanovujúce jednak obecný princíp relativity, jednak kvantový princíp neurčitosti aindeterminizmu, ktorými sa podľa všetkého natrvalo obmedzuje samotná presnosť fyzikálnych meraní, keď počujeme najlepšieho vedeckého novátora tohto storočia (má na mysli Einsteina – M. H.), iniciátora modernej kozmológie, ktorému vďačíme za najobsiahlejšiu intelektuálnu syntézu vpojmoch rovníc, ako volá na pomoc rozumu intuíciu, ako vyhlasuje, že pravou pôdou vedeckej plodnosti je imaginácia, adokonca sa dožaduje pre vedca dobrodenia skutočného „umeleckého videnia“ – nemáme právo považovať nástroj poézie za práve taký legitímny, ako je nástroj logiky?“ Saint-John Perse zdôraznil iba jednu stránku vzťahu, význam umenia pre vedu, ale možno to vysloviť aj naopak. Amne ide práve otúto druhú stránku vzťahu modernej vedy aumenia. Oexaktnosť umenia, ojeho schopnosť odhaľovať podstatu sveta ačloveka na úrovni modernej vedy.
Pravdaže, hovoriť otýchto funkciách vsúvislosti snašou súčasnou literatúrou znamená hovoriť zatiaľ skôr ovzdušných zámkoch. Naša literatúra – okrem výnimiek – nemá onich zatiaľ ani tušenia. Tiež by sa mi zdalo nenáležité onich hovoriť, keby mohutný rozvoj prírodných vied nemal dnes taký obrovský vplyv na rozvoj vied spoločenských, vied očloveku, ktoré tesne už súvisia sumením asliteratúrou. Ináč by sa mohlo zdať, že ide oPersovu básnickú fikciu; lenže fikcia sa stáva čoraz viac skutočnosťou amoderné umenie aveda oumení sňou pracuje azdokonaľuje svoj poznávací aparát. Tzv. modelovanie zvied fyzikálnych preniká ido psychológie, ba ido estetiky adotýka sa aj samotného predmetu estetiky – umenia. Nehovoríme už len ofyzikálnych, biologických, psychologických, jazykových ainých modeloch, ale aj omodeloch estetických, omodeloch umenia. Anehovoríme onich len módne, zdôvodov matematizácie jednotlivých vied. Modelovanie nie je totiž len záležitosť systematizovania poznatkov, ale je zároveň novým avyšším procesom poznania, formou používania týchto poznatkov na zvládnutie nových, iným spôsobom nepostihnuteľných vzťahov reálnej skutočnosti. Model tej-ktorej vedy je systém ako prostriedok poznania. Podobne treba hovoriť aj omodeloch umenia, literatúry. Utvárajú sa na to, aby zvládli vždy novú skutočnosť anajmä jej podstatu, ktorá je človeku veľmi ťažko prístupná aktorá je preňho ako pre človeka žijúceho (nie iba ako pre objekt poznania) osudovo dôležitá.
Zatiaľ sa môže zdať táto úvaha veľmi odťažitá amenej výrečná, ako boli napr. moje poznámky, ktoré som formuloval jazykom používaným vprácach oproblémoch filozofie človeka. Ale táto úvaha na predchádzajúce nadväzuje. Kým tam som viac uvažoval ozmysle veci, tu uvažujem ometóde, akou možno atreba tento zmysel hľadať. Tam šlo ofilozofiu obsahu problémov dnešného človeka, tu ma viac zaujímajú problémy metódy ahľadania, vyjavovania tohto obsahu. Zaujímajú ma možnosti acesty prenikania knemu. Preto sa dotýkam problémov modelovania. Keďže sa neodvažujem stotožňovať, budem aspoň analogizovať.
Kybernetika a teória informácie odhalili vsúhlase slogikou modernej vedy dva stupne abstrakcie, poznania: stupeň vnímania, pozorovania astupeň konštruktov. Tak napr. vštruktúrnej lingvistike zhľadiska kybernetiky saussurovský protiklad jazyka areči možno vykladať takto: reč je súhrn daností, vstupných avýstupných údajov lingvistickej „temnej skrinky“ ajazyk je zasa priamemu pozorovaniu nedostupný obsah tejto „temnej skrinky“. Prvý stupeň poznania lingvisti nazývajú elementárnou lingvistickou informáciou, atá má byť pretvorená na informáciu olingvistických konštruktoch. Ináč sa tiež elementárna informácia ojazyku – objekte bude nazývať „metajazykom prvého stupňa“ ainformácia olingvistických konštruktoch „metajazykom druhého stupňa“.
Nás však zaujímajú prevažne širšie metodologické analógie, aké sa vynárajú pri transformácii metajazyka prvého stupňa na metajazyk druhého stupňa, čiže spôsoby, akými sa možno dostať kpoznaniu neprístupných vzťahov skutočnosti. Atu je zvlášť dôležitá Einsteinova-Infeldova formulácia, charakteristika konštruktov vo fyzike. Autori píšu: „Fyzikálne pojmy sú výsledkom slobodnej tvorby ľudského rozumu anie sú jednoznačne určené vonkajším svetom, ako sa to niekedy môže zdať.“ Tak isto je to skonštruktami aj viných vedách adovoľujem si povedať, že analogicky aveľmi zjavne aj vmodernom umení. Ide okonštrukcie, ktoré sú, hovoriac slovami Einsteina, výtvormi ľudského rozumu aostatných mohutností človeka, to znamená, že nevznikajú mechanickou cestou zo skutočnosti, ale sa deduktívne postulujú vzáujme poznania pozorovaniu neprístupných, skrytých vzťahov skutočnosti ačloveka. Tento proces vzniku tzv. metajazyka druhého stupňa je, zdá sa, zákonitý nielen vo vedách, ale aj vumení, aspôsobuje vjednotlivých oblastiach umenia prudké revolučné zmeny. Model zobrazovací (tzv. odrazový) sa vumení mení na model kreacionistický, tvorivý ajeho vyššie oprávnenie vdnešnom umení by nebolo správne zdôvodňovať, ako sa to ešte často deje, potrebami experimentovania, ale predovšetkým potrebami mnohotvárnejšieho ahlbšieho, ak chcete – pravdivejšieho, umeleckého zmocňovania sa sveta, odhaľovania jeho konkrétnej podoby. Najmä ztohto hľadiska by sme mali posudzovať pozitívnosť moderných umeleckých úsilí, pretože ak sa naozaj, anie iba fiktívne, chceme vnašej literatúre umelecky zmocňovať skutočnosti, ak ju chceme odhaľovať vjej podstatných súvislostiach, vsúvislostiach jej podstaty, nemôžeme sa beztrestne vyhýbať cestám dnešného moderného umenia, ktoré, ako som to vyššie naznačil, nie sú len dôsledkom nemotivovaného umeleckého experimentu, ale najmä húževnatou amodernej vede blízkou, sňou súvisiacou cestou umeleckého poznávania. Myslím si, že preto je dnes napr. nevyhnutný postoj Garaudyho aAragona, ktorí vzáujme zachovania životnosti realizmu rozširujú jeho hranice, prijímajúc doň všetko moderné umenie, napr. celú modernú poéziu povedzme od Apollinaira až po Saint-Johna Persa. Aj keď sa mi niekedy zdá, že sa táto práca podniká iba vzáujme zachovania pojmu realizmu, predsa ju považujem za potrebnú aužitočnú najmä preto, že rozširuje unás veľmi úzke hranice tzv. realistického umenia ometódy, ktoré nevyhnutne povedú kjeho radikálnej premene.
Nové, tzv. moderné umelecké metódy pracujú metodologicky blízko kmodernej vede, používajú postupy analogické vo vedách vytváraním spomínaných konštruktov. To má, samozrejme, za následok vumení aliteratúre vznik štruktúrne systémových organizmov, ktoré možno zo strany literárnej teórie analyzovať ako vnútorne podmienenú, zákonitú sústavu, anie ako náhodný zber, skladište, vktorom by bolo márne hľadať významové súvislosti jednotlivých zložiek. Nedostatok zložito významovo organizovanej estetickej štruktúry je priamo závislý od nízkej úrovne spisovateľovej noetiky. Preto hlavné ťažisko dnešnej našej literatúry nevidím vtom, že nie je umením, vtom, že by jej chýbala umelecká forma, ako sa to zvykne hovoriť, ale vtom, že sa vnútorne, vcharaktere videnia apoznania nevie stať umením, pretože nie je ani videním, ani poznaním na úrovni moderných umení. Myslím si, že keď sa videnie apoznanie literatúry dostane na túto úroveň, stane sa naša literatúra umením. Nijako ináč. Postulovanie, aby sa literatúra stala umením, považujem bez formulovania spôsobu, akým sa to má stať, za prázdnu zaklínaciu formulku, ktorá môže iba zabrzdiť samotný vývoj literatúry na ceste kumeniu.
Čitateľ môže právom namietať, že som doteraz veľmi tesne spájal metódu modernej vedy smetódou umenia. Zdôrazňujem však, že som naozaj hovoril len ometodologickej príbuznosti, anie ovnútornej problematike umenia. Napriek tomu považujem poznámky metodologické pre súčasný stav našej literatúry za zvlášť dôležité, pretože nízka úroveň našej literatúry vcelku tesne súvisí okrem iného najmä skonzervatívnou umeleckou metódou. Myslím si, že omnoho viac vnej než vspoločenských podmienkach treba vidieť príčinu súčasného nízkeho stavu našej literatúry. Mám totiž dojem, akoby naša súčasná literatúra žila vo vedomí, že je na konci poznania, nie na jeho začiatkoch. Potrebnú problematizáciu skutočnosti videla ako zjavnú asamozrejmú, spôsobenú zlou politikou, porušovaním najprirodzenejších noriem ľudských vzťahov apod. Jej poznanie je síce pravdivé, pravdivé vsúvislostiach viditeľných, ale predsa len je to poznanie na začiatku, na prvom stupni. Naša literatúra (Mináč, Mňačko, vdráme Karvaš, vpoézii Mihálik, menujem tých najvýznamnejších) skutočnosť skôr konštatuje, opisuje udalosti, príbehy, nachádzajúc auvádzajúc druhotné príčiny, ktoré sú viac následkom iných, podstatnejších, skrytých príčin, vyplývajúcich zpodstaty dnešnej spoločenskej skutočnosti adnešného človeka. Atieto neodhalené príčiny tu stále pôsobia. Preto musí tento typ literatúry siahať po dodatočných prostriedkoch, ktoré nevyplývajú zo samotného organizmu diela, zmožnosti samotného sujetu. Musí siahať kpolitickej, morálnej ainej téze, ako je to vprípade všetkých autorov, ktorých som vyššie spomenul; aktéze nesiaha ani tak zdôvodov, ktoré by bolo treba hľadať vnetalentovanosti autorov, ale predovšetkým vpovrchnosti poznania, vto, že ich aktuálne diela nehľadajú ďalšie ahlbšie príčiny vsamotnej skutočnosti avčloveku. Ztoho vyplýva, že ich produkty posudzujeme ako málo umelecké aže ich môžeme pozitívne hodnotiť len zhľadiska kultúrnopolitickej publicistiky. Úrovni ich poznania zodpovedá charakter sujetu schopného skutočnosť iba reprodukovať, anie hlbšie adôslednejšie analyzovať ahodnotiť. Obe posledné funkcie sa potom dodatočne nahrádzajú gestom adosť povrchnou politickou alebo moralistickou tézou, kategorickým imperatívom, prázdnou istotou apovrchným presvedčením. Analýza konkrétnej skutočnosti alebo – aby som použil Kosíkov termín – deštrukcia pseudokonkrétnosti sa neuskutočnila, apreto každá výsledná syntéza, vyslovená vpodobe tézovitých postulátov rôznej podoby arôznej proveniencie, musí byť povrchná anedostačujúca. Spodné vody ostali aj naďalej zasypané hrubou vrstvou zeme ačlovek sa bude musieť knim prekopávať, pretože neustále pracujú – aspodné vody nepoznané sú zradné vody. Viac ako definitívne odpovede ma ako človeka zaujíma húževnatý proces stále dôslednejšej analýzy, hľadanie skrytých príčin. Problematizovanie zdanlivo neproblematického, pokračovanie vpoznávaní, uvedomenie si začiatku, anie zavŕšenosti poznania.
Myslím, teraz už bude jasné, že vúvode uvedená analógia medzi modernou vedou amoderným umením nebola iba náhodnou amódnou analógiou, sakou sa dnes veľmi často stretávame uniektorých teoretikov, napr. usamotného zakladateľa „nového románu“ A. Robbe-Grilleta ainých. Ich analógia je veľmi tesná anevychádza natoľko zpodobnosti aaktuálnosti metódy modernej vedy aumenia, ako skôr zobrazu, ktorý nám dnes poskytuje moderná fyzika, najmä zjeho dezintegrácie, indeterminizmu apopretia logickej výstavby, logickej súvislosti, karteziánskeho racionalizmu apod. Všetky tieto vlastnosti moderného fyzikálneho obrazu sveta mechanicky prenášajú do svojho umeleckého obrazu sveta, atak vpraxi dochádza kvýsledkom, ktoré majú význam viac pre umenie ako pre konzumenta umenia. Ide otyp literatúry, nazdávam sa, veľmi blízky nefiguratívnemu, abstraktnému umeniu vo výtvarníctve. Takto prijímané achápané má aj umenie „nového románu“ svoje oprávnenie. Aešte je vňom veľmi sympatický mimoriadne silný tvorivý živel. Nás však zaujíma viac literatúra, ktorá natoľko neignoruje skúmanie mimoestetickej skutočnosti. Nech to robí napr. hoci využitím dnes metodologicky veľmi prepracovanej metódy sémantickej analýzy jazyka, ako je to včasti západonemeckej tzv. sémantickej poézie aprózy. Skutočná sémantická analýza jazyka sa včasti tejto literatúry celkom organicky stáva zároveň aj analýzou samotnej skutočnosti.
Takýchto podnetov by sme našli vsúčasnej svetovej literatúre ešte viac anám bližších. Za najpodnetnejšie považujem výsledky absurdného divadla, diela Dürrenmattovho apredovšetkým výsledky analýzy človeka asveta vtzv. existencialistickej literatúre. Ich analýza ľudského odcudzenia je svojím spôsobom dôkladná atreba na ňu nie síce pasívne, ale tvorivo, to znamená polemicky nadväzovať. Tak ako to robí, naozaj tvorivo, polemicky unás Dominik Tatarka vprevažnej časti svojho prozaického diela, od jehoVúzkosti hľadaniaaž po poslednú prácuPrútené kreslá.Vzťah človeka ksvetu avzťah človeka kčloveku analyzuje vsúvislostiach hľadania ľudskej podstaty človeka, anie iba vsúvislostiach veľmi premenlivých politických, spoločenských fenoménov, hoci ich nikdy neignoruje. Práve preto je jeho analýza človeka omnoho hlbšia apráve preto majú jeho literárne práce, aj cestopisy, to by som chcel zvlášť zdôrazniť, charakter umeleckého literárneho diela.
Mimochodom, Tatarkovo prozaické dielo, oktorom teraz hovorím, tvorí vnútorne konzistentnú umeleckú štruktúru, zložitý literárny model, používajúci napr. kríženie reálnych afiktívnych motivických plánov, spájanie reči prózy srečou poézie apod. Ide ofunkčný literárny model aje načase podrobiť ho všestrannému teoretickému výskumu, už aj preto, že ide ozjav vnašej súčasnej próze spolu sBednárom takmer ojedinelý.
Spomedzi mladých prozaikov sa pohybujú týmto smerom, ato zatiaľ skôr potenciálne, iba niekoľkí. Nehľadajúc bezprostredne aktuálnosť, sondujú vhlbších sférach človeka, najmä Johanides, zatiaľ ešte veľmi pasívne závislý od existencialistickej prózy, Kot, čiastočne Balgha apomaly, ale cieľavedome pracujúci Kužel. Anajnovšie L. Ťažký, ktorý vytvára naozaj umelecky platný autentický literárny dokument.
Situáciu v našej poézii zachraňujú vsúčasnej dobe vedľa vpravom zmysle slova avantgardného básnika, držiteľa kontinuity smodernou poéziou zrokov dvadsiatych atridsiatych, Laca Novomeského, ďalej Vojtecha Mihálika aMiroslava Válka iba mladí básnici, zktorých teraz Mikuláš Kováč avedľa neho najmä Jozef Mihalkovič tvoria najnovšie poéziu širokého vnútorného rozpätia. Je to poézia imaginatívna azároveň filozofická. Jej metafora je presná, konkrétna, zasahujúca všetky mohutnosti človeka.
Hoci som po všeobecných úvahách nepodnikal konkrétnu analýzu jednotlivých diel, dúfam, že aj tak je jasné, ktoré cesty vývinu našej súčasnej literatúry považujem za progresívne. Najväčší dôraz kladiem na tú časť úvah, vktorej som sa pokúsil naznačiť, kedy aako, akým spôsobom sa literárna práca dnes stáva umeleckou tvorbou.
SLOVO CEZ PRSTY
Nikdy som si nemyslel, že by takzvaná sémantická filozofia, ako sme ju poznali zdefinície Filozofického slovníka, mohla mať nejaký zmysel. Podľa nej, totiž podľa tej definície onej, skutočnosť závisí od toho, ako ju pomenujeme. Pomenovacím aktom sa skutočnosť uskutočňuje. Bolo mi to nepochopiteľné, ale teraz, po prečítaní Mináčovho článku (Malé vztyčovanie prstov, KŽ 1964, č. 9) som otom dokonca presvedčený. Naozaj, teraz som si uvedomil, že nebyť určitých slov, nebolo by ani určitej skutočnosti, bola by skutočnosť iná. Keby nebolo slova teror, teror by neexistoval. Keby nebolo... Akeby nebolo ľudí, ktorí práve takéto apodobné slová majú vždy veľmi blízko pri jazyku. Ale stalo sa, pomenovací akt sa uskutočnil avslovenskej literatúre bol objavený zúrivý, divoký teror. Jeho autormi anositeľmi sú „nezáväzní intelektuáli“. Aká zaujímavá zhoda okolností. Teror aintelektuáli – toto druhé slovo, samozrejme, sdobre známym aosvedčeným pejoratívnym významovým zafarbením. Ináč by som to povedal aj takto: zvláštna odroda teroristov, ktorí nemajú nijakú moc. Veď sú to intelektuáli aktomu ešte nezáväzní. Myslím, že ich treba upáliť, najmä keď oni napaľujú. Napríklad Vladimíra Mináča. Napadol mi zaujímavý paradox – možno zaujímavý iba pre mňa aiba pre mňa skutočný: Mináč hovorí, že bol vždy rád kacírom, ale nechcel byť upaľovaný. Poznám zdejín kacírov, zktorých ani jeden takto neuvažoval. Každý skončil na hranici. Galilei nie, ale on sa ktomu priznal. Iba jedno si uvedomujem, že totiž kacír, ktorý sa zachránil anepovedal prečo, vedením akýchsi iracionálnych síl zacítil vsebe chuť upaľovať iných. Chce, aby sa mu tí iní podobali, aby neboli, alebo boli takí, ako je on sám.
Tak chtiac-nechtiac používa zbrane, ktoré boli kedysi, anie je to tak dávno, namierené proti nemu. Ak sa dobre pamätám, aj on bol kedysi „nezáväzným intelektuálom“. Odvtedy sa stačil „zaviazať“ a „odintelektuálničiť“. Nijaké prostriedky nie sú mu cudzie. Na rozdiel od svojej prózy vo svojom obžalovacom spise používa doslova modernú metódu montáže citátov, uvádzajúc ich podľa potreby do krátkych alebo dlhých spojení. Napríklad keď ja celkom jasne hovorím oneumeleckých silách – geometrizme, technicizme, náhode apod. – Mináč mi, samozrejme, vnúti názor, že za neumeleckú silu považujem sociálnu revolúciu, apotom už veľmi vehementne opakuje staré známe pravdy ospoločenskej angažovanosti umenia. Taká polemika, podľa môjho názoru, stráca akýkoľvek zmysel. Mináč skutočného protivníka ignoruje, namiesto neho si vytvorí atrapu auštedruje jej údery svíťazoslávou osvedčeného bojovníka. Neviem však, pre koho je to užitočné. Pre mňa nie, pre Mináča asi tiež nie.
Mináčovi by som chcel predsa len pošepnúť, že aj sociálna revolúcia má svoje dejiny, aak dnes hovoríme ojej humanitnej transcendencii, hovoríme to preto, že najmä vminulom období sme zaznamenali povážlivú degradáciu jej ľudského obsahu. Teda nie útok na sociálnu revolúciu, ale naopak, hlbšie zdôvodnenie jej obsahu azmyslu. Lenže ten, kto chce, môže byť slepý ahluchý dokonca aj ktomu, čo ešte nedávno sám hovoril. Mám na mysli Mináčovu poviedkuProkurátor zTmavého kúta.Mináč prekonal dosť nepríjemnú metamorfózu: zprokurátora, obhájcu človeka aľudskosti proti okyptenej politickej jednostrannosti, stal sa žalobcom vlastnej obhajoby. Stačilo, že obhajoba odznela ziných úst. Vtedy chápal, že hlavným zmyslom sociálnej revolúcie má byť oslobodenie človeka, zápas ojeho celistvosť, zápas ooslobodenie človeka ako ľudskej bytosti. Dnes všetky tieto úsilia nazýva falošnými pokusmi, ktorých výsledkom môže byť iba homunculus.
Takto si Mináč vyberá citáty avnucuje im svoju interpretáciu. Hovorí sa napríklad oodcudzení, otom, že je ono faktom celosvetovým, bez ohľadu na spoločenskopolitické podmienky apod. Pritom však Mináč neberie do úvahy ďalšie abližšie určenie tejto spojitosti, ktoré vyplýva okrem iného zcharakteru modernej civilizácie. To už nepokladá za potrebné spomenúť. To by mu sťažovalo vysloviť prekrásnu tézu ozávislosti odcudzenia od materiálneho tlaku mimo človeka. Teda nakoniec to isté, čo som povedal, samozrejme, o niekoľko riadkov nižšie. Čiže nie hneď vtedy, keď sa to Mináčovi žiadalo. Okrem toho je ešte schopný vnucovať názor, že odcudzenie závisí od niečoho konštantného včloveku. Ale akokoľvek, starosti sodcudzením vdnešnom svete sú väčšie, než sa nazdáva Mináč. Arozdiel medzi kapitalizmom asocializmom je vtomto prípade len vtom, že ten druhý má možnosti ho odstraňovať, ale nemá možnosť zabrániť jeho vzniku. Ani vtedy nie, keď nebude svojou karikatúrou. Preto sa dnes aktivizujú aj unás filozofi aumelci vsústredenom nápore na tieto problémy, preto nás znepokojujú problémy exponované veľmi naliehavo, najmä vexistencializme anútia nás rozpracúvať zasunuté možnosti Marxovho učenia, vyslovené najmä vjeho Manuskriptoch, problémy Marxovho radikálneho humanizmu, Marxa ako autora modernej vedeckej filozofickej antropológie. Vkonečnom dôsledku však nejde onič iné, len vrátiť socializmu po období prudkých deformácií, ktoré siahali až na jeho základy, základný zmysel – oslobodenie človeka. Ide oobnovenie ľudskej, humanistickej podstaty socializmu. Ztohto hľadiska aj triedne stanovisko nie je totiž raz navždy daným stanoviskom, ale prechádza vývinom apožiadavka humanizmu nemusí byť anie je výrazom ústupu ztriednych pozícií, ale skôr výrazom nášho dnešného triedneho stanoviska.
S takto naznačenou problematikou súvisia aj naše požiadavky na umenie, ateda aj na literatúru. Hľadáme možnosti, ako sa jej dotýkať, ako ju riešiť aneobraciame sa chrbtom voči žiadnym podnetom, nech ich nájdeme kdekoľvek. Chcel by som len poznamenať, že podnet je iné ako epigónstvo. Ale to sú veci natoľko samozrejmé, že len Vladimír Mináč ich chápe ináč, ako boli vyslovené.
Som presvedčený, že vývin našej literatúry sa vo svojom rozbehu nezastaví, aj napriek malému vztyčovaniu prstov Vladimíra Mináča. Naša literatúra viac ako vztýčené prsty potrebuje nové umelecké hodnoty. Onič iné nám, obžalovaným aobžalovanému (časopisu Slovenské pohľady), naozaj nejde. Istú jednostrannosť nám, prosím, ráčte prepáčiť, pretože „všestranný názor je nezmysel: je to ako napríklad „boj za všetko“: boj za všetko je totiž nevyhnutne boj proti všetkému, ataký boj nemôže skončiť ináč, než že sa vňom skôr alebo neskôr všetko navzájom pomláti, až nakoniec ostane „NIČ“, teda čosi, čo sme už raz na dne tejto všestrannosti „identifikovali“. (Václav Havel, autor absurdného divadla, ktorý svojouZáhradnou slávnosťoudokázal, že „absurdné divadlo má svoju relatívne pokrokovú úlohu aj vrámci socialistickej literatúry“ – aby som parafrázoval slová Vladimíra Mináča.)
Mal som chuť na tomto mieste skončiť, ale myslím, že niektoré veci predsa len treba aspoň stručne vysvetliť. Mináč sveľkým pohoršením avýsmechom hovorí otom, že kritici vroku 1964 robia program okrem iného napr. zabsurdného divadla. Po prvé, nikto zneho nerobí program. Hovoril som len opodnetoch, nie omechanickom prenášaní, ale to je len maličká nepresnosť, na ktorú má pamfletista ináč právo, najmä keď mu už všetky rozumné argumenty zlyhali. Chápem jeho zúfalstvo.
Po druhé, ato považujem za problém hoden malej úvahy, myslím si, že Mináčov vzťah k tzv. buržoáznej literatúre je veľmi jednostranný. Tak ako on sám chápe človeka vo svojej tvorbe ako výsledok jednosmernej politickej determinácie, tak aj literatúru vôbec chápe len ako výraz jednosmernej politickej determinácie. Podľa neho buržoázny spisovateľ, napr. Ionesco, autor absurdných hier, môže vypovedať niečo relatívne pravdivé len oburžoáznom človeku aoburžoáznej skutočnosti. Keby to bola pravda, nikto znás by túto tzv.buržoáznu literatúru nečítal, nebola by nám potrebná. Keby jej výpoveď nepresahovala hranice svojho vzniku anevypovedala niečo očloveku vôbec, lepšie povedané očloveku, ktorý žije povedzme vdruhej polovici dvadsiateho storočia, nikto znás by si ju vôbec nevšimol. Ibaže to nie je pravda. Vezmime si aspoň jeden príklad za mnohé, Ionescovu hruNový nájomník.Hoci používa metódu absurdity, predsa len má svoj zmysel. Upozorňuje na akútne nebezpečenstvo spredmetňovania človeka, ktoré visí ako hrozba nad celou modernou civilizáciou. Už Marx povedal, že majetok človeka sa zväčšuje, zatiaľ čo jeho bytie sa neustále zmenšuje. To je ten problém zameniteľnosti človeka, devalvácie človeka ako jedinečnej ľudskej bytosti ahodnoty. Umelec, ktorý upozorňuje na toto nebezpečenstvo, vypovedá – ato bez ohľadu na svoje politicko-spoločenské určenie – odnešnej, aj našej skutočnosti, amy ho nečítame ako svedectvo otom, čo bolo, ale ako svedectvo, ktoré ešte tu stále je. Nazdávam sa, že robiť takú deliacu čiaru medzi buržoáznym asocialistickým umením, akú robí Vladimír Mináč, je anachronizmus, ktorý ovplyvňuje Mináčovu (a nie iba jeho) interpretáciu skutočnosti ačloveka anapokon iinterpretáciu marxizmu, oktorej som už hovoril.
V tomto bode môže vzniknúť, mala by vzniknúť, veľmi potrebná diskusia. Pretože dnes, podľa môjho názoru, jestvujú vpodstate dve interpretácie marxizmu. Jedna, povedal by som, zhľadiska svojho trvania tradičná, chápe dejiny ako premenu spoločenských vzťahov, premenu spoločenských formácií, dobu vojen arevolúcií apod. Všetko to je pravda anemožno stým nesúhlasiť, ale aj napriek tomu sa táto interpretácia marxizmu čím ďalej tým viac stávala astala jednostrannou, pretože čoraz menej brala do úvahy, že všetky tieto základné premeny sú podmienené niečím omnoho podstatnejším – existenciou človeka. Najmä možnosť atómovej vojny ako kolektívnej samovraždy ľudstva túto skutočnosť vnaliehavej podobe nastoľuje. Veď bez človeka prestáva rast výrobných síl ipremena spoločenských vzťahov, pretože človek je nositeľom všetkých týchto určení, človek je substanciou všetkého. Atu, vtomto bode, sa formuje aformuluje ďalšia interpretácia marxizmu ako filozofickej antropológie, ako filozofia človeka. Keď hovoríme, že človek je zmyslom dejín, nehovoríme nič nové, iba vyhrabávame zprachu zabudnutia starú Marxovu myšlienku. Anie je iste náhodné, že sa dnes sústreďujeme na túto novú interpretáciu marxizmu, ktorá napríklad vo vzťahu kumeniu aliteratúre podstatne mení výklad aponímanie celého moderného umenia. Rozširuje aprehlbuje spoločenskú funkciu umenia arobí nás citlivejšími avnímavejšími na jeho estetické hodnoty. Vsúvislosti shumanizačným ahominizačným poslaním umenia, ktoré považujeme za rozhodujúce, poskytuje človeku možnosť vnímať aprijímať také umelecké hodnoty, ktoré mu boli zhľadiska staršej interpretácie marxizmu amarxistickej estetiky zneho vyplývajúcej apriori nedostupné.
Prijímať, ale aj tvoriť! Dešifrovať, demaskovať alebo demystifikovať skutočnosť nemožno už prostou reprodukciou príbehov, ale skôr konštrukciou arekonštrukciou situácií. Situácií, vktorých sa človek nachádza aktoré pripravuje. Ako je rozdiel medzi povrchnou apriamočiarou politickou interpretáciou skutočnosti azložitou filozofickou interpretáciou, tak je rozdiel medzi príbehovou reprodukciou akonštrukciou situácie vliteratúre. Ak tento prvý spôsob literárnej práce nazýva Vladimír Mináč realizmom, tak potom som naozaj proti realizmu. Pokiaľ som však mal možnosť poznať skutočnú realistickú literatúru, nikdy ju nebolo možno redukovať na reprodukciu príbehov, vždy bol vnej prítomný silný moment analytický avždy sa snažila nastoľovať alebo aj riešiť základné problémy ľudskej existencie, problémy zmyslu ľudského života. Tolstoj napr. nie je veľkým realistickým umelcom len preto, že vytvára široký epický obraz skutočnosti, ale najmä preto, že úporne hľadá odpoveď na základné otázky existencie človeka, ktoré ho znepokojovali. Treba zdôrazniť, že niet veľkého mysliteľa aveľkého umelca bez týchto znepokojujúcich otázok. Ony boli asú rozhodujúce. Preto si človek „žiada vlastnú históriu zrúk básnika radšej ako zrúk historika“ (Heine), za predpokladu, že básnik nesupluje historika. História totiž rozpráva oľuďoch, štátoch, triedach anárodoch. Je odrazom všetkého okrem človeka: „Napísané sú: / dejiny vojen / dejiny filatelie afutbalu.“ „Dejiny trávy nikto nenapísal,“ hovorí Miroslav Válek (tráva je vjeho básni na tomto mieste synonymom človeka). Domnievam sa, že naša literatúra práve vtomto zmysle venovala veľmi málo pozornosti človeku. Celkom oprávnene aiste tiež polemicky aj na adresu nás anašej literatúry hovorí Válek: „A tak sa človek dožil tisíc rokov. / Musel len bežať, / predbiehať spenou vhrdle, / nik sa ho nespýtal: / „Prečo?“ Akam? // Akto sa spýtal trávy, kam rastie aprečo? / Kto sa spýtal na jej vnútorný život? / Kto aspoň steblo trávy preložil do ľudskej reči? / Nič, iba oheň adážď.“ To sú otázky azároveň aj výzva pre našu literatúru. Otázky, ktoré nášho spisovateľa až na výnimky prestali už dosť dávno znepokojovať. Znepokojoval sa aznepokojuje sa stále asi problémami, ktoré sú preňho výnosnejšie, efektívnejšie aefektnejšie.
Nie v postulovaní úzkych programov apoetík, ako sa domnieva Mináč, nie vboji proti realizmu hľadám svoje poslanie kritika. Moje znepokojenie nad stavom našej literatúry má hlbšie príčiny, než aby ich bolo možné vymedziť obhajobou istej poetiky, určitého úzkeho modelu literatúry. Týka sa základných otázok poslania, zmyslu afunkcie literatúry, ako som sa už pokúsil vnáznakoch formulovať. Otázky metódy alebo stvárňovacích spôsobov, oktorých som pri iných príležitostiach hovoril, vyplývajú zúvah otom, ako by literatúra mohla realizovať naznačené poslanie. Preto ma ako čitateľa akritika netrápia Mináčove pseudoproblémy: realizmus či modernizmus, či antirealizmus apod., ale otázky problematizácie dnešnej skutočnosti ačloveka, ktorá čaká na svoju umeleckú realizáciu. Ide oproblematizáciu veľmi zložitú, apreto ani jej umelecká realizácia nebude onič jednoduchšia. Je mi úplne ľahostajné, či ju niekto nazve realizmom alebo antirealizmom. Nie som však schopný pozitívne hodnotiť zlé literárne dielo len preto, že ho autor označkoval za realistické alebo naopak. Rozhodujúce hodnotiace kritérium veľmi výstižne formuloval Karel Kosík, charakterizujúc poslanie súčasného umenia: „Svet každodennej oboznámenosti nie je známym apoznaným svetom. Aby bol predvedený vo svojej skutočnosti, musí byť vytrhnutý zintímne sfetišizovanej dôvernosti aodhalený vo svojej odcudzenej brutalite. Aby človek prehliadol pravdu odcudzenej každodennosti, musí od nej získať odstup azbaviť ju oboznámenosti, urobiť na nej „násilie“. Vakej spoločnosti avakom svete sa ľudia musia „stať“ plošticami, psami aopicami, aby mohla byt adekvátne vyjadrená ich skutočná podoba? Vakých „násilných“ metaforách apodobenstvách musí byť človek ajeho svet predvedený, aby ľudia uvideli svoju vlastnú tvár apoznali svoj vlastný svet? Zdá sa nám, že jedným zhlavných princípov moderného umenia, poézie adivadla, výtvarníctva afilmu je „násilie“ nad každodennosťou, deštrukcia pseudokonkrétnosti.“
