ղľáԾ
Kauza: Encyklopédia
úⱹǰl
Len nedávno, koncom roka 1990, sa čitateľHistorickej revueIgor Bernát zo Zvolena obrátil na redakciu s otázkou:
Politické procesy na začiatku päťdesiatych rokov boli vražednou ouvertúrou budovania stalinského socializmu unás. Na popravisku alebo vťažkých žalároch skončilo veľa jeho odporcov, no zvrhlosť stalinskej mašinérie pocítili aj mnohí jeho stúpenci, ba ipredstavitelia jeho režimu. Akú úlohu vtomto marazme zohral prvý komunistický prezident Klement Gottwald? Možno ho označiť, podobne ako Stalina, za zločinca?
Redakcia požiadala o odpoveď politológa Jána Uhra, člena tzv. Kolderovej komisie, ktorá mala roku 1962 „s definitívnou platnosťou“ preskúmať politické procesy vpäťdesiatych rokoch avyvodiť znich závery. Ján Uher ako odpoveď poskytol redakcii časť svojich rozsiahlych pamätí, týkajúcu sa tohto obdobia. Odpoveď je vnej jednoduchá. Legenda otom, že Gottwald bol svojím okolím klamaný, že oprocesoch nevedel, že sa onich ani do smrti roku 1953 nedozvedel, nie je ani legendou, iba účelovým klamstvom. Celá komunistická špička oprocesoch nielen vedela, ale ich aj sama riadila. Potom aj odpoveď na otázku ozločincovi je jednoduchá: áno.
Na jar roku 1953 však Stalin zomrel a pár dní po ňom aj Gottwald, len čo sa vrátil zpohrebu pri kremeľskom múre. Otri roky, na jeseň 1956, Chruščov vprejave, ktorý obletel svet aotriasol dušou jednoduchých arokmi ohlupovaných ľudí „šestiny sveta“, obnažil démonickú tvár Stalina apovrch krutosti tejto politiky. Hoci doba ešte neveštila závan demokracie, ľudia sa aj tak nádejali, že odzvonilo aspoň masovej tyranii. No dúfali márne. Do našich končín tento vietor ani len nezavial. Päť rokov po smrti Stalina aGottwalda, dva roky po Chruščovovom prejave sa ešte vMartine robí veľký pohon na ľudí. Dôvodom bola príprava slovenskej encyklopédie areči pri poháriku na oslavách jednej päťdesiatky.
A tak možno už zo strachu Slováci dosiaľ nemajú svoju encyklopédiu. Vyšla raz objemná, šesťzväzkováEncyklopédia Slovenska,slovenskej, všeobecnej, „encyklopedickej“ encyklopédie doteraz niet. Karol Bacílek, Alexander Pavlovič, Ondrej Bocko, Ján Malinovský, Tibor Braciník, Ján Uváček, Ján Štulajter, sudca Kubek iradoví tajní Šutvaj, Kubištík, Kopinec atí druhí sotva tušili, na koľko desaťročí zastrašia slovenských encyklopedistov.
V čase, keď už naplno pracovala tzv. Kolderova komisia, aby preskúmala nezákonné procesy zpäťdesiatych rokov, 26. 9. 1962 Najvyšší súd opätovne zamieta žiadosť oobnovu konania. Encyklopedistov predsa súdili dávno po veľkých politických procesoch, žiadna komisia sa nimi nemienila zaoberať, rozsudky musia byť opodstatnené, správne aprávoplatné. Tak znela logika pravosúdia.
Husák je už päť rokov zväzenia doma, tri roky už píše vÚstave štátu apráva SAV svoju kandidátsku dizertačnú prácuSvedectvooSNP,časť martinských encyklopedistov je ešte vždy vo väznici.
Až na jar roku 1965 začína Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici opäť skúmať tento tragikomický proces.
Až po siedmich rokoch väzenia vychádzajú na slobodu poslední odsúdenci. Docent Hirner môže byť rád, toho odsúdili na trinásť rokov, knemu bol štát vlastne veľkorysý. Dodnes by mohol ďakovať, keby bol ešte medzi nami.
Nuž čože, komunizmus stvoril milióny procesov ana svedomí má desiatky miliónov životov aosudov. Slovenskí encyklopedisti sú len kvapkou ztohto mora, či vlastne moru. Apredsa sa ma táto téma držala ako kliešť po všetky tie roky, vktorých sa otom nedalo hovoriť. Chcel som ich aspoň spomenúť, napísať onich čo len malú spomienku, je to predsa len príbeh svojím spôsobom originálny. Aj Denisa Diderota, redaktora prvej francúzskej encyklopédie, prenasledovali, netajím, lenže to bolo skôr za jeho poburujúceMyšlienkyovýklade prírody,zaFilozofické princípy hmoty apohybu,za jeho revolučnú ideológiu, ale vo väzení nebol za svojRacionálny slovník vied, umení aremesiel,za encyklopédiu. Navyše to bolo vpolovici osemnásteho storočia, anie vstoročí atómu, kybernetiky aletov do vesmíru. Lajka lietala, Gagarin lietal, Armstrong sa pomaly chystal na Mesiac – amalý slovenský Diderot Alexander Hirner ešte vždy sedel vo väzení. Nechce sa mi veriť, že niekto niekde dostal za encyklopédiu trinásť rokov. Zase máme vniečom primát.
Predstavme však konečne účinkujúcich. Všetci sú vlastne matičiari, bez ohľadu na to, či vdanej chvíli niektorí robili vsesterskom vydavateľstve Osveta, avšetci (v danej chvíli) členmi redakčného kruhu slovenskej encyklopédie.
Docent doktor Alexander Hirner (1911), sociológ, študoval na Univerzite Komenského, potom vRíme aParíži, školy končil už ako dospelý muž atakmer priamo zo Sorbony šiel do SNP, dostal Vojnový kríž, vyznamenania Za chrabrosť, Za zásluhy I. stupňa aRad SNP. Od skončenia vojny pracoval vo vydavateľstve Osveta azačas, vrokoch 1946 – 1947, bol zároveň aj profesorom na Vysokej škole politických asociálnych vied vPrahe. Dostal trinásť rokov, stratil vedecké hodnosti avyznamenania, na päť rokov ho zbavili občianskych práv aktomu musel zaplatiť desaťtisíc pokuty.
Dr. František Oktavec (1917), historik, účastník SNP, šéfredaktorBojovníka,pracovník Ústavu SNP avydavateľstva Osveta. Odsúdili ho na sedem rokov, na stratu čestných práv občianskych na tri roky apokutu päťtisíc.
Dr. Ľudovít Januška mal na rozsudku štyri roky, Dr. Eduard Tvarožek tri apol, Dr. Jozef Telgársky dva apol, doc. Dr. Ján Olexa rok aIng. Štefan Veselý pol druha roka. Všetci piati mladí vedeckí pracovníci, okolo tridsiatky.
Keď sa dnes človek sodstupom času zamyslí nad zmyslom celého procesu, musí dať za pravdu Vladimírovi Mináčovi, ktorý už vtých rokoch povedal: To nie je proces proti Hirnerovi aspol. To je proces proti Martinu.
Martin bol nepriateľským fenoménom pre každú krutovládu. Na Martin každá moc pozerala ako na brloh rebelantských živlov, do ktorého nedovidieť, do ktorého moc nemá tú moc nazrieť, nevie sjeho intelektom manipulovať, anajmä nevie si ho podrobiť. Klasickým príkladom je oná pamätná návšteva jedného zpravoverných tejto moci, typického predstaviteľa hradného antislovakizmu apražského nepochopenia logiky slovenskej anabázy Antonína Novotného. Predáci komunizmu degradovali Maticu slovenskú od prvých pofebruárových dní. Prenasledovanie matičiarov bolo prirodzenou súčasťou kádrovej ajustičnej politiky prvej polovice päťdesiatych rokov, to si len Martinčania amatičiari naivne mysleli, že už hádam ustalo, že odsúdením kultu adespotizmu svitne na lepšie časy. Atak sa nemali na pozore. Vymysleli si napríklad vydať slovenskú encyklopédiu. Vlone Matice, vmartinskej Osvete. Priam súčet poburovania. Aešte sa raz zišli na oslavách jedných narodenín anedali si pozor na ústa. Naivní, ako odjakživa Martinčania bývali.
Záznamy na žilinskej krajskej správe ŠtB ešte zapríla 1957 (Žilina bola vtom čase krajským mestom) svedčia otom, že vduchu hesla:Republiku si rozvracať nedáme!si ich vrchnosť už dávnejšie pozorne všímala aže včas nasadila do okolia slovenských encyklopedistov dobre vyvinuté uši, keďže na ploštice vtedy ešte nemali. Pani Hirnerová mala narodeniny. Keď sa čosi vypilo, začalo sa hovoriť opolitike. Ktosi sentimentálne spomenul monarchiu aolejkárov, drotárov adebnárov amurárov, čo sveta pochodili! Čože tam olejkári adrotári, ale aj takí štúrovci, kde tí všade mohli študovať! Čože len štúrovci, to všetko bolo dávno, ale povedzme taký Štefánik! Apponyiho režim vládol, aon mohol študovať vPrahe, vParíži, pochodiť celý svet od Havajských ostrovov po Peru, od ázijských stepí po Mont Blanc. Atu sme ako vklietke, pomaly budeš potrebovať povolenie aj na cestu do Banskej Bystrice ako vRusku. Vraj aký je rozdiel medzi americkým Slovákom anaším? Nijaký. Obidvaja môžu ísť do Tatier, kedy chcú. Čo tu spomínate monarchiu, zahriakol ktosi melancholického rečníka, dajte pokoj smonarchiou! Ja by som dnes vytvoril konfederáciu podunajských štátov! Zo slobodných republík. Rakúsko by bola jedna republika, Čechy druhá, Slovensko tretia, Maďarsko štvrtá, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko... Čo tu spomínaš Srbsko? – ozval sa ďalší, kdeže je to už od Dunaja, zJuhoslávie by stačilo aj to, čo patrilo Rakúsko-Uhorsku. Dobre vo Viedni vedeli, čo im má patriť. Páni, to nie je zlá myšlienka, ozvalo sa zkúta, to by bola paráda! Mali by sme aj Alpy, aj Tatry, aj Balaton, aj more, aj Prahu, aj Viedeň... Na tom sa vzásade dohodli, horšie to už bolo shlavným mestom. Najviac hlasov bolo za to, aby hlavnými mestami konfederácie boli Viedeň aBratislava, veď aj Amerika má svoj New York isvoj Washington, aj západní Nemci svoj Berlín aBonn, aj Švajčiari svoju Ženevu aBern, ešte aj Turci svoj Istanbul aAnkaru... Akeby to tak bolo, potom by Martin mohol byť aj hlavným mestom Slovenskej republiky...
Vína ubúdalo a vzápisníku muža za priečkou, drevenou priečkou, akými boli porozdeľované veľké kancelárie na malé redakčné miestnosti, pribúdalo poznámok.
Nie, nik ich ráno nezatýkal, takú hlúposť by hádam nevyviedol ani najsprostejší prokurátor tých čias, to sa len poznámky – ako sa takýmto hlúpostiam oficiálne hovorilo – pomaly zbierali. Raz sa môžu zísť. Vlastne – raz sa zídu, veď preto sa zbierajú.
Nik z oslavujúcich, pravda, takto nerozmýšľal. Dokonca si nik ani na tú myšlienku okonfederácii podunajských štátov nevedel presne spomenúť, keď sa vyšetrovanie začalo akeď každého znich na túto tému hodiny ahodiny, takmer deň čo deň, týždeň čo týždeň, päť mesiacov vypočúvali. Známymi spôsobmi.
Rozkaz na zatknutie docenta Hirnera, bez akéhokoľvek zdôvodnenia, dal odbor vyšetrovania Krajskej správy Ministerstva vnútra vŽiline 23. decembra 1958. Uvádza sa vňom, že je vsúlade suznesením náčelníka krajskej správy akrajského prokurátora. Prokurátorov podpis chýba. Náčelníkov podpis chýba. Prázdna je aj kolónka, kto ho zatkol akto ho predviedol do väznice. Nechýba však miesto predvedenia zatknutého: väznica č. 1 Žilina. Hľadám vsivožltastých spisoch rozkazy na predvedenie Olexu, Oktavca, Janušku, Telgárskeho, Veselého aTvarožka. Prví dvaja majú dátum 16. januára 1959, ostatní 3. februára – bez súhlasu prokurátora, bez akéhokoľvek podpisu kohokoľvek. Kto by sa staral otaké zanedbateľné detaily, keď sa buduje nový svet?
Prvý výsluch Alexandra Hirnera naplánovali, prirodzene, na Štedrý večer. Trval od 19.00 do 22.40 h. Druhý bol na Silvestra od 15.00 do 21.45 h. Vyšetrovateľ sa zrejme vprvom prípade ponáhľal po darčeky od Ježiška, vdruhom prípade silvestrovať, lebo zo štvorhodinového ašesťhodinového výsluchu majú zápisnice sotva dve strany.
Výsluchy pokračovali 5. januára (od 9.00 do 17.30),7. januára (10.00 – 17.15), 9. januára (9.00 – 23.45), 13. januára (13.30 – 17.15), 15. januára (8.00 –18.00), 22. januára (9.00 – 21.15 a 22.00– 02.30) atak ďalej až do 3. marca, keď sa začali konfrontácie sostatnými obvinenými, ktoré trvali do 24. apríla. Alexandra Hirnera vyšetrovali spolu 232 hodín a15 minút.
Ani ostatní to nemali oveľa ľahšie. Oktavca, povedzme, vzali do väzby 15. januára, hoci na rozkaze je dátum šestnásteho (čo môžeš vykonať dnes, neodkladaj na zajtra), šestnásteho vykonali uňho domovú prehliadku avten istý deň mal aj prvý výsluch – od 16.30 do 02.30 nasledujúceho dňa. Výsluchy dokopy netrvali ani dvesto hodín. Janušku uväznili 5. februára, hoci dátum na zatykači je už 3. 2. 1959, vyšetrovať ho začali ešte vtú noc, od jednej do pol piatej apotom od poludnia do ôsmej večer. Dohromady je ztohto výsluchu jedna aštvrť strany protokolu. Pri štvrtom výsluchu jedenásteho februára niekedy medzi siedmou hodinou rannou adeviatou hodinou večernou konečne priznal, že bol za konfederáciu, Alpy amore. Preto aj nasledujúce výsluchy boli už kratšie, zvyčajne od pol ôsmej do jedenástej, nanajvýš do poludnia. Pri prvých výsluchoch zapieral všetko, toho jedenásteho februára ho zlomil vyšetrovateľ Kopinec, keď mu prečítal zápisnicu zvyšetrovania Hirnera. Pravdaže, vymyslenú. A,samozrejme, že vnej stálo, že ho Hirner udal, že ho označil za duchovného otca myšlienky vytvoriť konfederáciu podunajských štátov, ba dokonca, že práve on, Januška, na rozdiel od iných, chcel do tohto štátneho zväzku prijať aj Poľsko, však aj Poliaci sú naši. Ďalej tam stálo, že Januškovu geniálnu myšlienku chce Hirner (ako sa priznáva) realizovať spomocou Otta Habsburského, sktorým sa aj pokúšal nadviazať kontakt, len mu vtom zabránilo zatknutie. Bol to teda Kopinec, čo Ľudovíta Janušku zlomil, väzenským pedagógom bol však už človek vzdelanejší, sám doktor Kubek, ten si ho starostlivo pripravoval na hlavné pojednávanie. Štvrťhodinu pred pojednávaním, predtým ako poňho prišla eskorta, zavolali si ho Kubek aKopinec na kávu, usmievali sa, potľapkávali, sľubovali malý, symbolický trest abasu vŽiline, aby mal manželku nablízku, len „aby sa neopovážil ten proces zbabrať“! Potom dostal štyri roky apäťtisíc pokuty.
Telgársky mal vcele konfidenta Gregara. Ten mu medzi výsluchmi ustavične pripomínal proces so Slánským aClementisom, radil mu, ľudsky azduše, aby sa priznal, inak ztoho smrdí šibenica. UVeselého bol obhajca spolu štyridsať minút, potom sa obhajoby vzdal. Hirnerovi prišiel do cely vyšetrovateľ Šutvaj, aby mu oznámil, že si ide posvietiť na jeho bratov, aj to sú pekné kvietky, jeden kšeftuje smuzikou, druhý sTatrami! Na druhý deň vystriedal Šutvaja kolega Širanec, aby Hirnerovi oznámil, že idú zatknúť jeho manželku. Aešte doložil, máme vás vhrsti, to si pamätajte aj na súde. Anemyslite si, že to bude hocijaký súd. Ten súd budú sledovať aj súdruhovia Kopecký aBacílek! Obhajca bol uňho dvadsať minút. Oktavca pri prvom výsluchu vyšetroval akýsi Kubištík aznedostatku inej činnosti sa po celý čas hral spištoľou. Do cely mu nasadili konfidenta Velčíka aešte akéhosi Kamila, priezvisko som už nezistil. Pri jednom večernom výsluchu vyšetrovateľ Šutvaj zrazu zdvihol telefón apotom vyše dvadsať minút čítal svojej dcérke rozprávku pred spaním. Pred pojednávaním prišiel za ním predseda senátu doktor Kubek, priateľsky si sním podiškuroval aodišiel bez rozlúčky. Opár minút vtrhol do cely Kubištík, napajedený, že súdruh Kubek nebol veru nadšený. Oktavec, Oktavec, zle konáte, ak takto chcete ísť na súd. Naštveme sa adáme vám doživotie, človeče! Neviete sa spamätať? Tak načo sa tu svami mordujeme! UTvarožka bol obhajca štvrťhodinu, za prítomnosti vyšetrovateľa Širanca. Keď zcely odchádzal, obrátil sa kŠirancovi: „Prepáč, Janíčko, že som ťa tu tak dlho zdržal, ale povinnosť je povinnosť...“
Keď ich po troch mesiacoch, pred konfrontáciami, prvý raz zhromaždili všetkých vjednej miestnosti, vošiel Šutvaj asrehotom zastal vo dverách:
– Ste mi tu ale krásna spoločnosť! Samý doktor, katolík, evanjelik a žid!
Približne o desať rokov neskôr bol Ján Štulajter osobným tajomníkom doktora Husáka, vtých dňoch, oktorých je reč, je ešte prokurátorom vŽiline askupinu Hirner aspol. žaluje. To bolo 11. mája 1959. Proces trval dva dni. Alexander Hirner priznáva zákonnosť vyšetrovania atrestnú činnosť podvracania republiky, snahu ovytvorenie konfederácie azávažné omyly vkoncipovaní encyklopédie. Sabotáž nepriznáva. Oktavec priznáva ideologické chyby pri tvorbe encyklopédie areči okonfederácii, sabotáž arozvracanie republiky nepriznáva. Januška priznáva, že súhlasil skonfederáciou, ostatné odmieta tak vehementne, že Kopincovi prišlo na pojednávaní zle, vybehol na chodbu amlátil do parapetnej dosky, až ho musel súdny zriadenec upozorniť, že ruší pojednávanie. Olexa priznal, že bol pri tom, keď sa hovorilo okonfederácii, do žiadneho rozvracania republiky sa však on, ani ostatní nikdy nezapojili, to si tu niekto vymýšľa. Telgársky priznal, že reči, ktoré viedli, by sa dali vysvetliť aj ako podvracanie republiky, apreto ich ľutuje. Tvarožek nepriznáva nič, dokonca sa odváži vyhlásiť, že nikdy nebol proti socializmu, ale len proti socialistickému realizmu, nech si to pán prokurátor láskavo nepletie.
Autori scenára tušili, že reči okonfederácii by boli na pekný proces málo, tak sa nepriateľská činnosť zločineckej skupiny Hirner aspol. musela obohatiť aj oencyklopédiu. Aaby bola prokurátorova reč dostatočne „pádna“, dali sa heslá aich spracovanie posúdiť odborníkom. Autormi hesiel boli napríklad akademik Andrej Mráz, národný umelec prof. Emil Belluš, doc. Dr. Jiří Hromada, Dr. Vojtech Filkorn, Dr. Ľuboš Kresák amnoho ďalších. Znalecký posudok vypracovala „komisia znalcov pri tlačovom odbore KNV vŽiline“, mená vspisoch nie sú uvedené. To sa asi Dr. Kubek zhrozil, čo mu vyšetrovatelia vyviedli, „komisia“ sa mu zjavne málila, tak si vyžiadal hodnotenie aj od ľudí ťažšieho kalibru. Vraťko Šrobár uviedol, že už roku 1956 upozorňoval Hirnera na zle stavané heslá, vencyklopédii je viac fašizmu ako komunizmu. Kevický vposudku uvádza, že Hirner redigoval encyklopédiu tak, aby sa mohla predávať aj na Západe! Hvizdoš vyratúva náboženské pojmy. Akademik Szántó je zásadne proti metodológii ispracovaniu. (V roku 1966 sa ospravedlňoval, že mu vraj podstrčili iné heslá, nuž čože, omŕtvych len dobre.)
A tak na základe posudku „komisie znalcov pri tlačovom odbore KNV vŽiline“ aposudkov ľudí ťažšieho kalibru mohli skupinu Hirner aspol. žalovať asúdiť aj za také trestné činy ako uvádzanie bezvýznamných pracovníkov (Adamčík, Dibarbora, Figuš-Bystrý atď.), zaradenie maďarských spisovateľov, ktorí počas kontrarevolučných udalostí roku 1956 zradili socializmus, hesloBuďonnyjje vblízkosti heslabuďonovský kôň, Bacíleknasleduje po heslebacil,to je jasný nepriateľský zámer ahlboká urážka, ozameraní encyklopédie svedčia aj také heslá akoarchanjel, budhizmus, Gide, Krupp, Marshallov plán, Notre-Dame, Pasternak, Štefánikatak ďalej.
Hirnera prepustili z väzenia až po ôsmich rokoch. Až vtedy sa kauza uzavrela. Po tridsiatich štyroch žiadostiach, po trojročnom úsilí matičiarov, zväzu spisovateľov, osobných intervenciách Karola Rosenbauma aposlaneckej interpelácii Vladimíra Mináča.
Hrad pravosúdia odolával ešte päť rokov po tom, čo zväzenia prepustili Husáka aNovomeského advanásť rokov po tom, čo zomrel Stalin.
Nuž čo, taká je už asi slovenská nátura.
(SMENA, 1993)
