ղľáԾ
Vanilka je piata pôvodná básnická zbierka autorky, ak nerátame výber zjej veršov Ihla, ktorý vyšiel vroku 2005. Autorka si ako vždy všíma detaily, ktoré robia život znesiteľným inie, okrášľujú ho izosmutňujú. Básne sa dajú čítať ako záznam jej dňa, nepokojného, splývavého, len naoko oddeleného od noci. Kniha Vanilka silustráciami Viery Kraicovej vychádza vo vydavateľstve Petrus.
Očo ide
Nemusím vedieť, očo ide,
keď sedí predklonený
achvíľu mlčí. Ticho
sa zarezáva do krvi,
štípe, vieš ho narušiť
iba pohybom, gestom, slová
sú prikryté avyšívaná dečka,
ktorá ich chráni, akoby
bola mokrá, od sĺz,
od potu? Ochorel.
Dni u mamy
Dni umamy sú pekné:
zavrieš sa vzadnej izbe
arobíš, sem-tam mamu
zbadáš na loggii, trhá
burinu medzi letničkami,
kontroluje trvalky, polieva.
Večer vyjdeš, rozprávate sa,
tiene na stenách šuchocú,
svetlo chladí ako kov,
dlhá noc striehne aspánok
prichytí sa ako srieň.
Ty
Turisti sa fotografujú, smejú,
pijú kávu, pozerajú, ty
do zeme, ako sa ženieš
rannými ulicami, papiere
vrukách sa ti ohýbajú,
náhliš sa na električku,
odkedy sa takto
izoluješ, neusmievaš?
Čosi sa stalo, uschol
med pod pokožkou,
slnko máš stále
už len za chrbtom.
𱹾š
𱹾š si vybrať: otvoriť,
neotvoriť? Zvonec ako
skalpel, reže samotu,
ktorá sa prichytila
ako imelo na tvojom
zadúšavom strome,
dávaš jej priestor,
podáva si ťa ako
tenisovú loptičku,
zo svojich rúk
do svojich.
Svieca
Svieca štíhla ako prst,
dlhý necht plamienka
sa šklbne, izba sa
trasie, steny akoby sa
zatvárali, dvere
zaškrípu. Vstupuješ tam,
stôl sa dvíha ako hrob,
okno tvrdne, náhrobný
첹ň.
Sviečka vždy ti ožiari
mŕtve tváre; náhle
vcudzej izbe zažneš
svetlo, neosobné,
ԱúčٲԱé,
husté ako sito.
č
č mu neprekĺzne,
ako si všíma, čo sa robí
okolo, všetko zachytáva
hasnúcimi očami, trpezlivou
rukou, stále rovnaký,
hoci tebe menia sa
nálady ako farby dňa,
vktorom príde aako
prvý raz sa ťa
dotkne.
