ղľáԾ
Koza r oh at á a som á r
Somár bol vnajlepších rokoch. Mal práve toľko skúseností, koľko mu bolo treba vjeho neľahkom somárskom živote. Nebol už mladíckym vzbúrencom, ktorý sa na skúsenosti iných díva pohŕdavo, pretože sám ešte nič neskúsil; nebol ešte stareckým obmedzeným frfľošom, ktorý sa na skúsenosti iných díva pohŕdavo, lebo sa mu zdá, že sám už všetko skúsil. Bol práve vnajlepších rokoch, ktoré aj keď neprinášajú vždy múdrosť, takmer vždy prinášajú pokojnú vyrovnanosť, ktorá pri povrchnom pozorovaní vyzerá ako múdrosť. Nebol ani príliš tvrdohlavý, ani príliš pokorný. Robil svoju somársku robotu bez odvrávania, ale aj bez nadšenia. Mal svoje tiché radosti amalé žiale, súkromný kútik vsrdci, kam nikoho nepúšťal a, pravdu povediac, kam sa ani nikto nedobýjal, lebo si každý myslel, že vsomárskom srdci nemôže byť nič zaujímavé.
Minulosť mal pestrú a, ak tak možno povedať, politicky zamotanú. Keď bol ešte útlym somárikom, takmer dieťaťom, dostalo sa jeho rodné gazdovstvo do frontovej línie. Bolo to ďaleko na juhu, vo vápencových skalách, kde bola veľká bieda ovodu. Napriek tomu, že bol neplnoletý, prinútili ho nosiť vodu. Každý deň sa robili útoky aprotiútoky, každý deň sa výšina, na ktorej kedysi stálo somárovo rodné gazdovstvo, dobýjala aznovu dobýjala. Jeden deň rozkazovali somárovi Rakúšania, druhý deň Taliani, tĺkli ho aj jedni aj druhí, lebo oni boli vojaci aon bol mladý aneposlušný. Nakoniec sa dostal knašim legionárom avich službách utrpel aj zranenie – guľka mu vytrhla kus mäsa zo zadného stehna. Čudák legionár ho vzal so sebou do svojej vlasti a že somár nedostal ani metál, ani trafiku, tak to bolo len preto, že bol somár. Jeho gazda, čudák, tiež nedostal trafiku, lebo bol čudák. Ale metálov mal dosť avždy, keď sa opil – opíjal sa pravidelne raz za mesiac – povešal metále somárovi na krk, viezol sa cez mestečko avykrikoval:
„Z cesty! Zcesty! Tu ide somár, ktorý bol legionárom alegionár, ktorý bol somárom...!
Somár kráčal pokojne avážne, ale vsrdci sa mu nežne chvela hrdosť: sláva, nech je ona akákoľvek, má čaro príťažlivosti aj pre somára.
Ale to boli jediné vzrušujúce dni vsomárskom živote. Inak žil pokojne abol aj spokojný so svojím osudom.
Abol by tak žil neviem dokedy, keby nezatúžil po vzdelaní. Ako sa to stalo? Ako mohol somár zabudnúť na svoje isté postavenie vo svete avydať sa na nebezpečné anepreskúmané cesty? Veru, je tonielen podivuhodné, ale aj trochu neuveriteľné. Ale či sa dosť podivuhodných, ba aj neuveriteľných vecí nestáva vo svete?
Začalo sa to tak, že somár stretol na dvore kozu. Somár prívetivo zažmurkal očami aprekáral ju:
„Nále, susedka. Čože tak vysoko dvíhate bradu?“
Koza sa naň ani nepozrela, bradu nesklonila, len hrdo odvrkla:
„Veda mi ju dvíha...“
Somár začudovane zastrihal ušami.
„Veda? Ačože je to – tá veda?“
„Chruňo starý,“ odpovedala pyšne koza. „Zaspal si vývin. Veda všetko môže.“
Auž sa osomára ani neobzrela.
Odvtedy somár nemal pokoja. Aj si vše vravel vduchu: somárstvo, čože ma do toho? Čo ma do nejakej vedy? Ale čím častejšie si to vravel, tým viac ho dráždilo tajomstvo vedy. Vkútiku srdca, kde dovtedy mal len tiché radosti amalé žiale, usadila sa mu veľká túžba. Čo to len môže byť, tá veda?
Dovtedy žil samotársky. Ostatné zvieratá mu nemohli zabudnúť, že je cudzinec, hoci sa už dávno aklimatizoval ahovoril správnou stredoslovenčinou. Ale od tých čias, čo postretol kozu, snažil sa zblížiť sostatnými.
Od všetkých sa okoze dozvedel; avšetci hovorili okoze súctou, ak už nie rovno snadšením. Starý vôl, ktorému somár najviac dôveroval povedal:
„No, to ti je – šlamastika...“
Vôl už bol taký starý, že na všetky javy sveta reagoval rovnako, na všetky otázky odpovedal tými istými slovami. Záležalo len na prízvuku. Aprízvuk vtomto prípade bol zbožne úctivý.
Kohút kikiríkal na slávu kozinej múdrosti. Sliepka, keď zniesla vajce, najprv vzdala vďaku kozinej múdrosti. Mačka priadla bájne nite okozacej vede, pes onej vnoci zavýjal.
Slovom, vážnosť kozacej vedy bola všeobecná.
Akoza čím ďalej, tým viac dvíhala bradu, čím ďalej, tým viac vyrastala – vo vlastných očiach. Spočiatku neveľmi dôverovala svojej vede, ba niekedy aj zapochybovala ojej moci. Keď ju ale všetci oslavovali, keď odvšadiaľ počula len chválu, keď vrabec na jej múdrosť zložil madrigal azbor škorcov zaspieval na jej narodeniny hymnus, vktorom sa hovorilo, že „nás nezastraší ni strasť, ni úklady, ni nijaká života bieda, od všetkého nás chráni našej kozy všeobsiahla veda,“ vtedy koza pochopila hĺbku svojej geniality.
Ivzdávala vďaku achválu svojej matke, ktorá jej pripravila takúto cestu. Keď sa totiž gazda chystal zarezať jej matku, keď ju už pevne zvieral medzi kolenami ašúchal nôž onohavice, prehovorila knej matka smutným aodovzdaným hlasom:
„Dcéra moja, dni môjho života, ako vidíš, sú spočítané. Som biedna, biednejšia ako poľná myš, nemám ti čo zanechať. Ale dobre počúvaj: Odkazujem ti našu kozaciu vedu. Poznám ju od svojej matky, tá od svojej – naša veda pochádza od našej praprapramatky, ktorá ju vyčítala zprvého vydania Dobšinského ľudových povestí. Počúvaj azapamätaj si: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá, cupi-lupi nohami, prebijem ťa rohami. To je naša, kozacia veda. Ak ti ju iní nebudú chcieť uznať, opakuj, opakuj do zunovania. Lebo opakovanie je matkou múdrosti, ako hovorili starí Rimania: Aj ja dokladám: Opakovanie je aj matkou viery aotcom propagandy, zdrojom moci aslávy. Hovorím ti, všetko záleží na opakovaní. Opakuj...! Opakuj...!
Stým výkrikom skonala stará koza amladá, len čo si osušila slzy, dala sa do opakovania. Najprv opakovala len tak, pre seba. Atreba povedať, že sa jej spočiatku kozacia veda nijak zvlášť nepozdávala. Ba niekedy si aj pomyslela, že je to všetko hlúposť, že ju mater oklamala, ale časom sa jej veda zapáčila. Naučila sa opakovať všelijakými spôsobmi: tajomne inezrozumiteľne, presvedčivo ijasno. Akeď pocítila, že sa vopakovaní priblížila kdokonalosti, vyšla svedou na verejnosť. Neuznávali ju. Posmievali sa jej.
Ale koza vtedy už bola presvedčená, že to je len závisť, nízka zvieracia závisť. Začala si pestovať bradu, spoznala, že brada je vakejsi súvislosti svedou. Aopakovala. Aopakovala.
Pomaly začalo prichádzať uznanie. Prvá sadla na chvojičku kozacej vedy straka. Každý deň počúvala kozu vo vrbinách, apretože mala vsebe talent avášeň napodobovať, rýchlo ovládla kozaciu vedu. Najprv sa, pravdaže, aj straka posmievala. Potvorila slová, vykrúcala, prekrúcala: „Kózzó rróható... Čo je to kmottričkó?“
Koza sa však nedala zmiasť, vyviesť zrovnováhy. Odpovedala vážne asolídne, ako sa na zástupkyňu vedy patrí:
„To je kozacia veda. Kozacia veda je všeobsiahla veda.“
Straka od údivu privrela očká aprestala sa posmievať.
„Všeobsiahla, vravíš?“
„Všetky vedy sú vnej obsiahnuté,“ potvrdila koza.
Od tých čias sa už straka neposmievala. Rapotala vážne kozaciu vedu avšade roznášala, že kozacia veda je nad všetkými vedami.
Slabší prijali kozaciu vedu najmä zo strachu. Koza bola zanovitá azlostná od narodenia; boj oslávu len vybičoval jej zlé vlastnosti. Na všetkých slabších sa pozerala so zachmúrenou vážnosťou. So záľubou odhaľovala ich tajné myšlienky, tiene odboja aneposlušnosť. Pri najmenšom podozrení skláňala rohy na útok: radšej rozbité hlavy, ako hlavy sodbojnými myšlienkami. Prebijem ťa rohami, to bola hlavná poučka jej vedy smerom nadol. Táto poučka sa ukázala vživote veľmi šťastnou, potrebnou anenahraditeľnou; bez nej by sa sláva kozacej vedy nikdy nebola rozšírila tak dôkladne atak rýchlo.
Mocnejší sa poddali, lebo mali radšej vlastné pohodlie ako vlastné myšlienky. Starý vôl už ani spávať nemohol pre sústredenú paľbu kozacej vedy. Vo dne vnoci bola pri ňom, ustavične ho znepokojovala svojou vedou. Starý vôl vyzivoval, preťahoval sa – veľmi sa mu chcelo spať. Nakoniec zhlboka zívol apovedal:
„No, to tije – šlamastika...“
Povedal to hlasom, vktorom bolo možno cítiť uznanie nad vytrvalosťou kozy. Koza nelenila ahneď rozhlásila: vôl uznal moju vedu za najvyššiu medzi vedami. Kôň potriasol hrivou apovedal si vduchu: Ak je kozacia veda dobrá pre vola, prečo by nebolo dobrá aj pre mňa? To sú aj tak všetko taľafatky, hovoril si ďalej. Hlavná vec, to je známe, je obrok.
Atak koza dosiahla všeobecné uznanie. Všeobecné uznanie jej ale nestačilo. Skoro zistila, že sláva je síce vec celkom príjemná, ale nažrať sa znej nedá. Preto založila Úrad správy pre rozdeľovanie živnosti adala sa vyvoliť za jeho predsedníčku. Aby sa mocnejší neurazili, zriadila aj pre nich úrady. Starý vôl sa stal predsedom Ligy proti pažravosti, ktorá mala za úlohu smelo bojovať proti všetkým nenažrancom. Kôň sa stal správcom Úradu pre telesnú výchovu avšetky športy.
Nezabudla ani na slabších, najmä na tých, ktorí jej pomáhali pri vzostupe. Straku vymenovala za šéfku Hlavného úradu propagandy akohút sa stal riaditeľom Hlavného úradu pre tlač arozhlas. Založila Zväz pevcov na slávu kozacej vedy, ktorého predsedom sa stal vrabec ahlavným tajomníkom škorec.
Hľa, akú krásnu organizáciu zrodila kozacia veda! Vyplnili sa doslova ado písmena slová umierajúcej kozinej matky, že opakovanie nie je len matkou múdrosti, ale aj zdrojom moci aslávy.
Keď koza takto pekne zariadila život sebe iostatným, sústredila sa už len na kontrolu zosypu. Ztitulu svojho úradu, ktorý bol najvyšší anajdôležitejší zo všetkých, ktoré zriadila, vymohla si koza desiatky, desiatu časť zo živnosti všetkých zvierat. Každé ráno prichádzali komisári z Úradu správy pre rozdeľovanie živnosti aprinášali jej poživeň. Nemusela už ani nohou kývnuť. Pestovala si bradu atučnela. Dva razy denne sa prešla po dvore, aby osobne dohliadla na správu vecí anajmä, aby celkom nestratila líniu.
Ani ostatní mocní sa nemali zle.
Starý vôl, predseda Ligy proti pažravosti, mal ztitulu svojej funkcie právo označiť hocikoho, kto sa mu nevidel, za nenažranca azhabať mu živnosť vprospech Ligy. Kôň zas mal právo apovinnosť vyberať vstupné zo všetkých telovýchovných podnikov; väčšina vyberaných naturálií šla do konského obroku, časť odvádzal koze alen najmenšiu časť dostávali samotní pretekári, ktorým tvrdil, že musia zostať amatérmi.
Slabší, ako to už býva, mali menšie výhody.
Atí, ktorí nemali ani sily od prírody, ani zásluhy zminulosti, mali právo platiť desiatky apovinnosť šíriť slávu kozacej vedy. Keď sa im viedlo zle, keď zoslabli, posilňovali ich pevci apropagandisti. Mohla byť koza spokojná ašťastná, všetko mala, čo sa dá závidieť: iten hnusný mamon, islávu svetskú. Mohla byť, ale nebola.
Keď tak rozmýšľala, čo jej chýba do úplnej blaženosti, zdalo sa jej, že jej vtej veci zavadzia somár. Počula ho zďaleka híkať auvedomovala si, že jej vláda nie je úplná. Videla ho pokojne anezávisle chodiť abola presvedčená, že za tým pokojom anezávislosťou sa skrýva tajná možnosť opozície. Vedela, že si ho nemôže podrobiť hrozbami; bol na to priveľký avživote skúsil aj horšie hrozby ako kozacie rohy. Líškanie naňho nepôsobilo, nepriťahovala ho ani sláva, ani úrad; bol na to priveľmi hlúpy apoctivý. Bol ako nedobytná pevnosť; jeho nevšímavosť vyvolávala strach. Atak mala koza všetko, čo chcela, ale ito, čo nechcela, čo mať musela. Lebo strach tak neodlučiteľne patrí kmoci, ako tieň kčloveku. Každá moc má svoj vlastný strach. Ajkozacia mala svoj vlastný: temnú siluetu nevšímavého somára vpozadí skvelej organizácie.
Ahľa, teraz sa všetko išlo zmeniť!
Somár sa poddal túžbe. Prišiel za kozou ako kajúcnik, ako prosebník.
Koza sa správala knemu najprv prísne, ako ktomu, kto sa previnil; potom blahosklonne, ako ktomu, komu odpúšťame. Po dlhých okľukách, zámlkách, nemých výčitkách zverila mu tajomstvo kozacej vedy. Keby nešlo osomára, mohlo by sa povedať, že odišiel od kozy frapovaný. Prvá jeho myšlienka bola takáto: Alebo som najväčší hlupák medzi všetkými zvieratami sveta, alebo sú hlupáci všetci, ktorí sa klaňajú kozacej vede. Apretože priznať sa knajvyššiemu stupňu hlupáctva padne aj somárovi ťažko, pomyslel si vprvej chvíli, že celá kozacia veda je len šikovný podfuk, ktorý on prehliadol. Ale vdruhej chvíli si už nič také nemyslel. Od najútlejšej mladosti mal strach pred vlastnou mienkou; prinajmenšom podozrieval vlastnú mienku ztoho, že prináša rozličné nepríjemnosti. Mal na to príčinu: za vlastnú mienku ho vždy bili palicou. Preto vdruhej chvíli zapochyboval nie okozacej vede, ale osebe. Nahovoril si, že za hlúpym povrchom slov je skryté tajomné bohatstvo vedy.
Azačal odkrývať tajomstvo. Pochyboval aznovu vyvracal pochybnosti. Zmietal sa. Mučil sa.
Očividne chradol. Za pár dní ostarel oroky. Pri papuli zošedivel avočiach sa mu usadil ťažký, nevyliečiteľný smútok. Teraz, keď sa priznal ku kozacej vede, prirodzene, platil desiatky. Hoci nechodil na športové podujatia, platil aj za čestné vstupenky, ktoré mu kôň posielal sveľmi zdvorilými aúctivými vyhrážkami. Kohútovi platil poplatok za rozhlas, ktorý nepočúval, ba podporoval aj Zväz pevcov na slávu kozacej vedy, ktorým tajne opovrhoval. Všetok prídel somárovho žrádla sa rozplynul vdokonalej organizácii kozacej ríše. Netrápilo ho to. Nepotreboval teraz nič zhmotného sveta. Jeho kráľovstvo ajeho peklo bolo inde.
Celé dni anoci prechodil na nohách, ktoré sa podlamovali od slabosti. Vhlave mu hučalo. Myšlienky narážali na seba ako pästiari vringu. Úder aprotiúder. Nijaký kryt; priame, ohlušujúce údery.
Raz vtakomto skoro nepríčetnom stave zablúdil vlese. Stmievalo sa. Zastal pod starým bukom, aby si odpočinul.
Vtedy počul hlas, ktorý akoby sa knemu vznášal znebies:
„Darmo sa trápiš, somár. Kozacia veda je podfuk pre hlupákov. Jediná veda na svete je moja veda.“
Somár bojazlivo vzhliadol. Vspleti konárov sa jarabelo čosi, čo malo zahnutý zobák aveľké okuliare. To čosi pôsobilo zduchovneným dojmom.
„Kto si?“ opýtal sa somár sbázňou vhlase.
„Som sova,“ odpovedalo to zhora. Vkaždom slove bola vážnosť aúcta ksebe. „Som prastará sova, uktorej sa sústredila všetka múdrosť sveta. Všetko ostané sú taľafatky. Taľafatky, somár!“
Zahúkala, zatrepala krídlami azmizla vtemnejúcom lese.
Somár sa ledva dovliekol domov, podlomený na duchu ina tele. Keď si trochu oddýchol ausporiadal myšlienky, pobral sa na Úrad správy pre rozdeľovanie živnosti. Musel dlho čakať, kým ho koza prijala. Teraz, keď sa somár stal jej prívržencom, stratila oňho záujem. Ale nakoniec ho predsa prijala.
Statočne apopravde jej somár všetko vyrozprával. Koza sa zhrozila.
„To je propaganda, ty Kubo!“ skríkla abrada sa jej chvela zlosťou. Hneď zvolala svojich verných.
„To sú nákazlivé myšlienky! Nebezpečné!“ Tak kričala na zhromaždení ahľadela spoza sklonených rohov, prichystaných zasiahnuť do diskusie. Ale nebolo treba zasahovať do diskusie. Všetci súhlasili. Straka povedala:
„Všetky myšlienky sú nákazlivé. Anebezpečné!“
Starý vôl povedal:
„To ti je... šlamastika!“ avjeho prízvuku bolo odsúdenie nákazlivých, nebezpečných avšetkých ostatných myšlienok.
Zbor škorcov zarecitoval aforizmus predsedu Zväzu pevcov na slávu kozacej vedy, ktorý si tento múdro prichystal na podobné príležitosti. Aforizmus znel: Somár je nespratník, pritom aj podvratník. Aešte mnohí diskutovali vtom zmysle, že somárove myšlienky sú nebezpečné anákazlivé. Ahoci sa somár bránil, že to nie sú jeho myšlienky, umlčali ho. Na návrh kozy sa uzniesli, že somára treba izolovať aseparovať. Zatvorili ho do tesného chlievika. Kohút mal na starosti odháňať zvedavcov avšetečníkov zblízkosti separácie. Počul, ako somár ťažko vzdychá; ale pretože sa mu páčila nová dôležitosť, ktorá sa zreteľne vrátila vzávistlivých iúctivých pohľadoch okoloidúcich, odohnal ďaleko od seba súcit.
Po troch dňoch sa mu zdalo, že vchlieviku všetko zatíchlo. Naozaj, nebolo už počuť somárove vzdychy.
Vyvalili dvere. Somár ležal natiahnutý na holom dne chlievika. Bol studený anačisto mŕtvy.
Amnohí sa zišli, aby uzreli výsledky kozacej spravodlivosti.
Starý vôl povedal:
„To ti je... šlamastika,“ avprízvuku jeho slov nebol smútok, skôr to bol všeobecný povzdych nad všeobecným behom života.
Kôň povedal:
„V zdravom tele zdravý duch. Nemal rád telovýchovu. Tak mu treba.“
Predseda Zväzu pevcov na slávu kozacej vedy povedal:
„Keď tak dumám, prichádza mi na um, že tajne opovrhoval vrabčou poéziou. To ho zahubilo.“
Ale koza pokrútila bradou. Stručne, ale prísne so spodným tónom smútku povedala:
„Pochyboval. To bola jeho smrť!“
Astraka zarapotala:
„Pochyboval! To je to!“
Kohút, ktorý bol veľmi pyšný na svoju írečitú výslovnosť, apreto mal trochu nacionalistické sklony, povedal:
„A jeho pôvod – kchí!“
Asviňa zakrochkala:
„Mal špinavú minulosť.“
Avšetci sa rozišli spríjemným vedomím, že sa zachovali múdro anajmä lojálne.
* * *
Strýko Matúš, čo mal vyše deväťdesiat rokov, všetky zuby ačervené líca vypočul rozprávku azatváril sa pohŕdavo.
„To je hlúpa rozprávka,“ povedal.
Priznal som sa, že si to aj ja myslím.
Strýko Matúš nebol spokojný. Niečo ho trápilo. Myslím si, že mu bolo ľúto somára. Po chvíli sa ozval:
„Ale, či nevedel, somár ušatý, že je to nie nijaká veda? Bé, bé, bé – cupi-lupi: akáže je to veda?! Nepoznal to?“
„To je práve to,“ hovorím, „nepoznal.“
Strýko Matúš nespokojne povrtel hlavou:
„Akože to mohol nepoznať?“
„Neviem...“ odpovedal som.
Strýko Matúš sa zamyslel. Sedel na nátoni adlabal prstom do nejakej škáry. Zdalo sa, že sa celý sústredil na dlabanie vškáre. Po chvíli sa ozval:
„Možno to preto nepoznal, lebo bol somár?“
„Možno,“ hovorím.
„Už je to tak,“ povedal strýko Matúš. „Tak to musí byť, inak to nebude.“ Apotom poučne dodal: „Každý sa musí svojho držať. Načo bola somárovi veda?“
