ղľáԾ
Die Vergangenheit liegt vor dir, die Zukunft hast du hinter dir - namíbijské príslovie, ktoré si rakúsky básnik a prozaik Helmuth A. Niederle zvolil za motto básne Die Unzeit (Nečas) koncipovanej ako voľné poetické variácie na uvedené príslovie, nás pravdepodobne určitým spôsobom znepokojí, vyvolá neistotu, pochybnosti o niečom, čo sme si osvojili v školských laviciach a čo pokladáme za samozrejmé...
Znepokojenie vnáša do nás nesúlad predstavy o čase, ako sa prezentuje v ľudovej múdrosti jedného z afrických národov (Minulosť leží pred tebou, budúcnosť máš za sebou...) s predstavou času, ktorá sa sformovala v európskych dejinách myslenia a ktorá nachádza zjednodušené grafické zobrazenie v podobe priamky, smerujúcej od minulosti k prítomnosti a od nej k budúcnosti, chronológia má istý postup: to, čo bolo ý, umiestňujeme na grafoch vľavo od bodu nula, ktorý predstavuje aktuálnu prítomnosť (samých seba situujeme do tohto bodu ako svoju ٱšDZDzť, a teda aj ako pomyselný referenčný bod na určovanie smeru, ktorým prúdi čas), všetko, čo leží naľavo od nultého bodu, vzťahuje sa k ý, to, čo je napravo, vzťahuje sa k potom.
Milou zhodou okolností som mala počas písania tejto eseje možnosť rozprávať sa na jednom viedenskom literárnom podujatí s africkou spisovateľkou Philo Ikonyovou, ktorá uvedené namíbijské príslovie variuje v svojich textoch a u ktorej našiel inšpiráciu aj rakúsky literát. Philo mi v rozhovore uviedla viaceré interpretácie príslovia, jedna z nich sa viazala, ako som predpokladala, k cyklickému chápaniu času, čas, to je kruh, presnejšie kruhy, zakruho- vávanie, minulosť a budúcnosť akoby si vymieňali miesta, cykly bez presného počiatku...
Viac ma však zaujala iná interpretácia: minulé, to, čo sme prežili, nosíme v pamäti, všetko zapamätané máme akoby rozložené pred sebou, vidíme to aj s väzbami medzi jednotlivými čiastočkami, no nemôžeme uvidieť to, čo ešte len príde, čo je mimo nášho dohľadu, poetka svoje vysvetľovanie zasadila do rozprávania o istej starej matke, ktorá nabáda svojho vnuka, aby sa usiloval všetko, čo každý deň prežije, každú udalosť, každú vec, každého človeka, čím lepšie zapamätať, aby si to mohol kedykoľvek neskôr privolať, mať rozprestreté pred očami, vrátiť sa k tomu v spomienkach...
í
V bežnom vedomí uložené geometrické znázornenie „časového diania“ (pripomeňme si bergsonovské vyjadrenie, že čas nie je, ale sa deje) v predstave našej kultúry napovedá, že minulosť uplynula (permanentne plynie) do opačného smeru, akým sa uberá prítomnosť k budúcnosti, akoby si boli tieto časové dimenzie navzájom cudzie, vzdialené, nesúvisiace, akoby sa nikdy nemohli stretnúť (aj v zmysle: vplývať na seba). Otáznym je samotný bod „nula“ znázorňujúci prítomný okamih, pretože tento bod je akoby vyňatý z množiny bodov, podobne ako je vyňatý z toku času jeden jeho zlomok - okamih, ktorý označujeme slovom teraz, no tento okamih, ak by sme boli prísne dôslední, nemožno fixovať, zviazať nijakým verbálnym vyjadrením: ak vyslovím slovo teraz, po jeho vyslovení, resp. už počas jeho vyslovovania, sa čas, ktorý chcem tým slovom uchopiť, mení na vtedy, takže už je mimo svojej ٱšDZDzپ, ԾᲹé teraz nemožno vyňať z prúdu času ani jeho tok zastaviť, zakonzervovať ho.
Prítomnosť je vlastne permanentne pohlcovaná minulosťou, v podobnom zmysle možno interpretovať myšlienku (opäť odážem na francúzskeho filozofa Henriho Bergsona), že minulosť sa rodí súčasne s prítomnosťou, prítomnosť však presahuje k budúcnosti, nesie jej zárodok v sebe, ٱšDZDzť obsahuje ako svoj najvýraznejší prvok sebapresahovania k budúcemu; s istým zveličením by sme preto mohli povedať, že to, čo platí o prítomnosti, platí aj o budúcnosti, pretože táto, len čo sa k nej prítomnosť približuje (a to je vlastne ustavične), začne podliehať jej osudu a takisto miznúť v pažeráku minulosti.
Prítomnosť vskutku často prehliadame, žijeme akoby v priesečníku spomienok na minulé a prianí situovaných do času, ktorý ešte len má prísť, zatiaľ čo vlastná prítomnosť, ako poznamenáva český filozof Ivan Sviták, ostáva nepozorovaná a všímať si ju začíname zväčša až pri drastických zmenách.
Dokonca sú známe tvrdenia, že prítomnosť ani nejestvuje, je to len naša mentálna konštrukcia, ktorá plní isté funkcie, predovšetkým orientačnú funkciu; tvrdenie o „rozpustení“ prítomnosti, zdanlivo akokoľvek absurdné, má isté opodstatnenie, každé teraz je mostíkom, spojivom medzi minulosťou a budúcnosťou, takže prítomnosť by bolo možné v súlade s uvedeným tvrdením pokladať za chimérickú...
Zázrak trvania sa koná len na fotografii, napísala Milá Haugová v Tvrdom dreve detstva, v jednej zo svojich najzaujímavejších kníh.
... viem si predstaviť záber pred a záber po tom, čo z toho medzi tým vidím?
Otázku by sme mohli sformulovať aj všeobecnejšie: čím je vlastne okamih medzi naším existenciálne hraničným pred tým a po tom, je to čas, keď práve sme, je toto čas našej prítomnosti?
Po tisícročia patrí medzi najzáhadnejšie a najznepokojujúcejšie filozofické problémy (veľmi sugestívne vyjadril podstatu tohto problému patristický filozof a teológ Augustinus Au- relius, keď si na otázku Quid est ergo tempus? odpovedal, že pokiaľ sa ho nikto neopytuje, čo je čas, vie to, ale ak sa ho niekto opýta a mal by mu to vysvetliť, nevie to).
Je všeobecne známe, že po Einsteinovi na čas už nemožno nazerať ako na nejakú abstraktnú veličinu, ako na silu, ktorá zvonka pôsobí na veci, ale že je vnútornou dimenziou bytia, závisí od obsahu deja, od objektu, ktorý sa pohybuje, že ho preto treba skúmať z hľadiska obsahov dejov, ktoré ho napĺňajú, z hľadiska objektov, ktoré sa skúmajú, inak by bol bezobsažný, niečo ako prázdna forma... Akokoľvek však vedy v skúmaní času pokročili, dodnes ostáva v augustinovskej otázke veľa nezodpovedaného, je to ozajstný paradox: nepoznáme, nevieme presne opísať niečo, s čím sme tesne spätí, čo je v nás, čo je nami, čo sme si zdanlivo podrobili, čo - ako si namýšľame - kontrolujeme, riadime (celý ten timemanažment, ktorému sa učíme s cieľom ovládnuť svoj osobný čas...).
Ak o ňom začnem rozmýšľať, najväčšmi ma zaujíma, vzrušuje, rozradostňuje, ale aj skľučuje to, že ide o môj čas, o čas, ktorý prúdi vo mne, azda presnejšie by bolo povedať - o čas, v ktorom prúdi moje ja, moje bytie, a ešte presnejšie: ide o moje časobytie, o môj život, o môj žitý čas... !
á
Skúsenosť s časovosťou patrí k neodmysliteľným skúsenostiam vo vzťahu človeka k svetu, k iným, k sebe, každá z nich je temporál- na, odohráva sa nielen v konkrétnom priestore, ale aj v konkrétnom čase, aj preto ju vnímame a prežívame ako svoju osobnú a jedinečnú skúsenosť, ktorá sa viaže na náš osobný a jedinečný čas i priestor (ten druhý je zameniteľný, aspoň v istom rámci, ten prvý nie), v čase sa nemôžem sťahovať tak ako v priestore, nemôžem jeden vystriedať iným, o svoj priestor sa pri dobrej vôli môžem aspoň sčasti s niekým podeliť, svoj čas nemôžem (pokiaľ to nemyslím ako metaforu) nikomu darovať, obetovať, zameniť za čas niekoho iného, je a ostáva, pokiaľ len žijem, mojím osobným časom, len čo zaniknem, zanikne aj on a naopak.
Predstaviť si čas je oveľa zložitejšie ako predstaviť si priestor, vo filozofii sa ustálil názor, že priestor je formou vonkajších vecí, zatiaľ čo čas je formou vnútornej skúsenosti, vnútorných zážitkov, niekedy sa pri rozlišovaní času a priestoru odkazuje na to, že k pochopeniu času je potrebné abstraktné myslenie, čas nemožno uvidieť, nahmatať, a vlastne nemožno si ho ani predstaviť tak, ako si vieme, síce tiež pomocou abstrakcie, predstaviť priestor; ak sa chcem sústrediť na obraz svojho včerajšieho dňa, v predstave sa mi vybavia jednotlivé udalosti, ktoré som zažila, činnosti, ktorým som sa venovala, ale nedarí sa mi vyvolať predstavu samotného času.
Otázka, ktorá ostáva: čo vlastne viem o svojom žitom čase...
