ղľáԾ
Úryvok zknihy, ktorá vyšla voVydavateľstve Slovart roku 2003.
STRAŠIAK DO CIBULE
(správa ojeseni)
Zrazu vyjdeš von – a na stromoch nie je ani jeden list. Adam vie, že predbieha, zatiaľ sú tam všetky. Oblohou prepláva vrana. Zoblakov sú zemiaky svitania. Presnejšie: ružiaky.
Už od včera cítiť odkvitnutý vzduch.
*
Vkríkoch pod balkónom sú dve deti, Adam ich sleduje, dáva pozor, aby ho náhodou nezbadali, asi 14-ročné dievča fajčí, chlapca iba počuje. Zhovárajú sa, potom sa lúčia, každý ide do svojej školy. Chlapec jej prikazuje, aby naňho opol tretej čakala pred kinom, čo dievčinku privedie kpovzdychu: „Ty kokot, to bude čakania.“
*
Múdrosťou mačiek je hravosť. Múdrosťou detí je radosť. Aje tu aj radosť malého psa; ide so svojím pánom, ktorý mu lúpe orechy, pes sa už dopredu olizuje, potom si pochutnáva na jadierkach zjeho dlane.
*
Adam sa zohne po spadnutú vreckovku – azrazu si uvedomí, aké krehké sú pohyby starých ľudí. Vetchosť prechádza do kostí. Napokon sa zteba stane strašiak do maku. Amožno aj do kapusty. Alebo aspoň do kelu.
Odpľuje si.
Práve to je jeho častá nadávka: „Do kelu!“
*
Na zábradlí balkóna poskakujú drozdy; tancujú okolo zelených rajčín, ktoré už nestihnú dozrieť, sčernejú a zhnijú, po mesiaci ich presiakne jedovatá farba smrti. Vo vzduchu akoby poletovali tiché bozky jesene.
*
Konečne slnko – aspoň na začiatku dňa.
*
Toto leto uletelo; leto vždy letí, horí vdlhých ohňoch, práve od nich je vlete viac svetla ako vzime. Adam štyri týždne preplával vmori. Oostatnom čase vlastne nič nevie. Atak má hnedú pokožku – azase trochu svalov. Plávanie mu chutilo. Vláčny odpor vody, hladký apomalý sklz pri ponáraní, šmátranie po dne, pocit letu nad ním. Voda sa menila na vzduch, čím bola svetlejšia, tým ľahšie sa mu vnej plávalo.
Avlastne aj lietalo.
Takže – toto leto naozaj uletelo.
*
Aletí aj jeseň. Dni sa náhlia, každý deň je ďalší deň – ačoraz častejšie je sobota alebo nedeľa. Adamovi to pedantne adôkladne vysvetlí ich suseda, stará pani Amália Mokrá, ktorej trochu šibe. Aešte aj pikantne.
Pretože: „Každý deň je svadba. Berme to pedantne, pán doktor. Adôkladne. Dni vtýždni sa pária ako muži aženy. Pikantné na tom je, že to nikto nevidí.“
Doktorkou je Škorica, ale pani Mokrej to vychádza ináč – lieky jej vždy nosí Adam.
„Piatok má sobotu, nedeľa má pondelok autorok má stredu.“
„Ačo štvrtok?“
„Ten je starý mládenec.“
*
Adam odfotografuje slnko, ktoré po vytiahnutí rolety objavil na stene susedného domu, pásik žltej farby, rýchlo beží po aparát apotom späť na balkón, odkiaľ cez lístie orecha zazrel roztratené lúče – akoby sa slnko odrážalo vkúskoch zrkadla.
Medzitým už znovu prší; šuští dážď.
Oteplilo sa.
*
Prechádza okolo postele, vkĺzne do tepla pod Škoriciným paplónom, pohladká ju, pošteklí ju jazykom.
Škorica otvorí oči asmeje sa: „Posledná veta, čo som v spánku počula, bola – túto dierku treba zalepiť slivkovým lekvárom.“
Adam sa hneď ponúkne – achce lepiť.
„Vyfukovala som vajíčka na kraslice,“ vysvetľuje Škorica.
„Téma ktéme,“ povie Adam. „Veď na to som prišiel. Aj tie moje môžeme vyfúknuť.“
„Spisovateľ!“ pohrozí mu Škorica.
„Spi sova!“ pohrozí jej Adam.
„A čo je -teľ?“
֎aٱľ.“
„Tak zaťukaj.“
*
Všeličo bývalo ináč, až sa zdá, že všetko.
*
Zájdu spolu do záhrady. Na višni je celkom pekná úroda fazule, ťahavé apopínavé vlákna, do ktorých sa ako tenké laná vplietajú zelené stonky so strukmi; po zvisnutých konárikoch sa cez leto vyšplhali až na vrchol koruny. Aešte čosi: lístie čiernych ríbezlí sa pri vädnutí farbí rovnako ako plody týchto skromných kríkov – do tmavofialova; lila sa ochotne mieša so zeleňou. Na scvrknutých egrešoch sú hnedasté žilky.
Oberú posledné jabĺčka.
Škorica sa zamyslí: „Ty máš kde erotogénne miesta?“
„Na bradavkách. Na zadku. Aty?“
„Na celom tele.“
*
Mokré lístie sa ligoce na chodníkoch, žltne ahnedne, svet bez slnka sa pomaly scvrkáva. Akoby ti vyfučala duša. No niečo predsa: videl si čierneho drozda, ktorý mal jedno pierko na vejári chvosta celkom biele, akoby ho vzal inému vtákovi azastrčil si ho medzi svoje – ako starý parádnik.
Už na začiatku jesene si vjej hlbokom strede.
*
Deň sa začne pohľadom za Škoricou ajej kývnutím dokuchynského okna, odkiaľ Adam zbadá ježa spadnutého vpieskovisku.
Zmätene pobieha okolo betónových stien.
Čas: 6,58.
Teplota: 14,1 °C.
Adam si natiahne zimné rukavice, vyjde na dvor aprenesie ježa do trávy. Zklbka na zemi sa váhavo aopatrne vystrčia tenké nohy, potom aj hlavička strojbodkou,nos a oči, vzápätí jež vtrieli do kríkov, prebehne cez chodník astratí sa za plotom susednej záhrady.
Možno sú ježkovia malé divé svine.
čٱ.
Škorica odišla do služby.
*
Spomienka na leto: biely zadok vrannom zrkadle, nad ním apod ním blednúca farba tabaku, matné zlato mora.
Aspomína ďalej: na prvý jesenný deň, na prvý jesenný brechot psov, na prvé dúšky jesenného vzduchu.
*
Čo ti pribúda: zabúdanie.
Čo ti ubúda: veci.
Adam čoraz častejšie amárnejšie hľadá veci, ktoré niekde odložil alebo založil, na nejaké veľmi spoľahlivé miesto, kde ich nikto cudzí nenájde, odkiaľ sa nemôžu stratiť, ale vzápätí sám zabudne, kam ich zastrčil; predmety tam určite sú, možno by ich niekto iný aj našiel, ale pre neho sa stávajú nedostupné, navždy stratené, môže sa spoliehať iba na náhodu, že sa nečakane vynoria. Vtejto chvíli nemá nijaké správy ojednej čiapke, ojednom pere Parker aodesiatich lístkoch na MHD, ktoré si začiatkom týždňa kúpil vstánku pred divadlom Astra (neuveriteľné, že si to pamätá, že na to nezabudol).
Bludiská okolo neho sa postupne zväčšujú.
*
Na chodbe sa stretne spani Mokrou. Ide od lekára. Sedí na starej stoličke medzi poschodiami, kam ju Adam práve pre ňu nachystal, aby si vždy mohla oddýchnuť.
Chytí ho za ruku: „Ja som taký šťastný človek, pán doktor, keď ma jedna vec nebolí, hneď ma desať ďalších začne bolieť.“
„Vy ste zdravá ako ryba.“
„To určite,“ zasmeje sa. „Smrdím ako loj.“
„Nič necítim.“
Pustí mu ruku avážne sa spýta: „Sú aj ryby niekedy smädné?“
*
Dnes už nejestvujú miesta, kde sa stali niektoré udalosti, napríklad nestojí obchod na rohu ulice, kde mu ukradli bicykel, zbúrali ho, aj ten roh niekto ukradol.
*
Obloha je dočmáraná drôtmi elektrického vedenia svysokým napätím. Začínajú sa snemy vtákov. Mihnú sa – azmiznú. Vkaždom letiacom kŕdli cítiť jednu spoločnú trepotavú dušu.
*
Skončila sa zlatá jeseň, už teraz je dušičkový čas, popŕcha amrholí. Ale možno je to naopak: duše sa vracajú vpekných dňoch. Hovoria ti: teš sa. Okolo holých konárov je zrazu viac vzduchu.
Spadajúcim lístím prichádza aj chlad.
*
Postup je vždy rovnaký: lístie najprv zožltne a potom sa spustí na zem, zvyšok zelenej koruny začína mať iný šum, trochu drevený, už nepočuť šelest vo vetre, iba suchý šepot, oblohou sa nesú vtáky, zrazu lepšie viditeľné, zo stromov sú hastroše, otrhaní tuláci, čo si idú pospať, posielajú listy na rozlúčku, trápte sa tu aprežite zimu, budete našimi snami.
*
Adam očakáva prílet krkavcov.
Hovorí im: ruskí bažanti.
Vonku zatiaľ prebieha zber úrody. Zkuchynského okna vidí na dvor, kde pod brezou poskakuje kŕdeľ vrabcov apasie sa na zrniečkach, čo sa vytrúsili zdrobných šišiek, zaleskli sa vo vetre ašuchli sa do trávy. Chodia na ne aj drozdy aholuby.
*
Stráca sa čas na maličkosti. Apritom také slivky, ktoré svojou zrelosťou asladkosťou, usadenou okolo kôstky, prinášajú raj pre jazyk, farbu pre oči, by si celkom iste zaslúžili oveľa viac pozornosti, radostného skúmania achvály, ba možno aj štátne vyznamenanie.
No svet práve také veci nevníma.
Nemá na ne čas.
Spúšťa sa do katastrof.
Atak ďalej.
*
Pani Mokrá hovorí: „Mojou ochrankyňou je smrtka.“
*
Na prechádzke vdaždi Adam so Škoricou pozbierajú všetky opadané orechy, čo im prídu do cesty, majú ich plné vrecká, vyše štyridsať, ruky žlté od šúp, vlhké od voňavej vody. Doma znich ochutnajú. Aprinesú aj niekoľko orieškov liesky tureckej – ich obľúbeného stromu; každý rok ich decká dobijú adoráňajú, aby znich pozrážali lepkavé adosť škaredé plodnice, ktoré vyzerajú ako zelené achlpaté sasanky, ukrývajúce škrupinky sjadierkami.
*
Adam si potichu hovorí: „Nech žijú morské pobrežia.“
Výkričník vždy vynechá.
Neznáša vodu vmalých dávkach, keď sa mu dostane za rukáv košele pri umývaní, vždy sa hnevá, že ho chladí, hoci vie, že ochvíľu uschne, pritom sa považuje za plavca, zbožňovateľa mora, vody vo veľkom, napríklad takého oceánu, nech mu za rukávy zatečie more, ani nemukne.
*
Škoricu zobudí vietor zpredpovede počasia, čo je škoda najmä pre sviečky, bude málo svetielok za dušičky.
Prenáša kvety zbalkóna. Prihovára sa im. Víta ich vbyte.
Adam jej pomôže svelikánskym fikusom. Postupne pribudnú: palma, juka, čínska ruža, durman, kvetináče skaktusmi aspiacimi muškátmi.
Škorica sa poteší: „Žijú snami.“
*
Bezvetrie popoludnia uspáva; akonáhle prestane pršať – hrozí zabudnutie dáždnika (ako hovorí pani Mokrá).
*
Adam nájde papierik stakouto poznámkou: september prešiel do októbra; slnečné ajasné dni; ťahy vtákov hneď začiatkom rána; žlté lístie na zemi – nikto ho nevidel spadnúť, objavili sme ho až pod nohami; dnešný dátum 7. október, ale správnejšie by malo byť 37. september; október by sa mal začať až od prvého daždivého dňa.
*
Počas večernej prechádzky vidia oheň vzáhrade, plamene pri skleníku akoby žili za sklom, optický klam, prázdne ulice, tiché psy.
Popoludní bol posledný letecký deň pre pavúky – aich babie letá.
Teraz je už dávno noc: políčko na negatíve dňa.
*
Aj pri najpomalšom stmievaní je akási jedna chvíľa, keď sa súmrak zmení na tmu, akoby odrazu, akoby náhle, akoby predtým nijaké stmievanie ani nebolo, iba tá tma.
Pri brieždení je to ináč.
Tam ešte nijaké oddelené chvíle neobjavil.
Ato dáva pozor na každý detail. Napríklad: niekedy má taký malý penis, že sa takmer nemá čím vyčurať, akoby sa mu vpokojnom stave čoraz väčšmi zmenšoval. Pri stoporení tento úbytok zatiaľ nespozoroval. Možno to má nejaký súvis sranným suchostojom.
Napokon aj súlož sa podobá dňu: svitanie, poludnie, západ slnka.
*
Škorica ti šepká: „Tma, tma, tma – azrazu slnko.“
*
Zápalky sa tešia na tmu.
*
Opolnoci sa pondelok ožení snedeľou.
