��������

���ý������

Zapukal orech, spadol list.

A mama doma krája cibuľu.

A všade veľká a tichá modrosť noci.

Je mi tak čisto, je tak vzdialene.

Možno, že chýbam.

��

Spln

Oblohou sa kotúľalo vajíčko.

Tma je krásna, ako keby bola večná.

A mesiac sa posunul tak máličko,

akoby si k nemu sadla malá slečna

��

Zo stanice domov

Už i to je smutné,

ako sa tu musím znova udomácňovať,

ako ma nohy samy

vedia zaniesť domov.

Mám ešte desať minút na to,

aby som si usporiadal život.

��

(Vták pije z koľaje, Slovenský spisovateľ 1977)

��

"Zbierka Vták pije z koľaje obsahuje také vlakové básne, to jest básne napísané na ceste z privátov domov, do Prievidze. Sú väčšinou krátke, skromné na obraznosť. Občas sú napísané viazaným veršom, ale aj tie, ktoré sú voľné, chcú mať vnútornú súdržnosť. Sú to také zátišia – predmetnosť slúži ako spúšťač emocionality. Dynamika nie je okázalá, hoci sa tam odohrávajú veľké zmeny: veď som strácal domov a nový som ešte nenašiel. Musí tam byť teda aj melanchólia a smútok, ale smútok skôr estetický ako noetický." Daniel Hevier