ղľáԾ
ܲťٱ.
Krajina, ktorú som mal
⳾ť,
odtiahla pred zimou
ako všetko veselé.
Najprv jar arozmarné jarné
trhy.
Biely baranček oddane
načúval nožu.
Na jar sa predsa neumiera.
Aleto. Prvé
tohto roku.
Vtŕňovej korune
zahniezdili sa vrabce.
Ѳí
zviazaný sľubom mlčania
kričal zo sna.
Len krv
azuby na jazyku.
ܲťٱ.
Cesta, ktorú som mal ⳾ť,
nemá začiatok.
Stmieva sa
avzáprahu
je osol.
Priveľmi blízko zeme
Donekonečna stínaš
ťažké stromy,
kým nenatrafíš
na kmeň
hlbší ako studňa
vskale.
Ten strom
je tvoj
aty
patríš stromu.
Korene si ťa
ú
ako dieťa
adlho ťa budú
hojdať –
nežne, ako to
korene vedia.
