ղľáԾ
Iris Kopcsayová
Derek otvoril chladničku.
„Máme šunku?“
„Nemáme. Minula sa. Vnoci som ju zjedla.“
„Včera sme zas nemali maslo. Dokúpil som maslo anemáme šunku.“
„Dostala som vnoci hlad. Mal si jesť šunku, kým boli tie chrumkavé žemličky.“
„A kde sú tie chrumkavé žemličky?“
„Zjedli sa.“
„Kto ich zjedol?“
„Ja. Lebo si ich nejedol ty.“
„Nejedol som ich, lebo sme nemali maslo. Dokúpil som maslo auž nie je šunka ani žemličky. Predtým bolo maslo, ale neboli žemličky. Vždy niečo nie je.“
„Už je to raz tak. Musíš jesť všetko vtedy, keď to máme.“
„Ale oto práve ide, že vždy niečo nemáme. Vždy niečo chýba.“
El si vypočula tento ranný dialóg Dereka sKamilou. Derek aKamila bývali sEl vpodnájme vcentre mesta. Derek bol bez trvalého pracovného pomeru, párkrát do mesiaca brigádoval vbare amal len to, čo si zarobil ako keš. Po každej šichte ho vyplatili na ruku. Kamila študovala hudobnú kompozíciu apopritom si zarábala tým, že vyučovala hru na klavíri. Jediným na plný úväzok zamestnaným členom komunity, ktorá si prenajímala byt vcentre mesta, bola El, no tá zas po rozvode dávala skoro všetky peniaze na splátky pôžičiek. Nikto zobyvateľov starého bytu, ktorý sa stal ich dočasným domovom, nemal peniaze. Mali ich vždy málo alebo len na chvíľu, krátko po výplate, ktorú dostala El.
Vpočítači som mala rozpísanú túto poviedku, ale nepokračovala som v nej. Nezdala sa mi dobrá. Privstala som si aod rána som vkuchyni ťukala do počítača článok oC.G. Jungovi. Chcela ho mať rýchlo hotový, aby som ho odovzdala načas. Vrobote mi vždy nadávali, že sčlánkami meškám. Nielen mne nadávali, nadávali aj ostatným kolegom a kolegyniam. Všetci sme vždy sčlánkami meškali. Čá sme vyrábali ako vo fabrike na bežiacom páse, museli sme napísať niekoľko veľkých článkov do týždňa. Nedalo sa to stihnúť, stále sme boli vsklze s termínmi. Vždy som chcela, aby bol článok zaujímavý, aby mal zaujímavý začiatok aj koniec, teda aby mal pútavý perex aj prekvapivú pointu, záležalo mi najmä na prvom aposlednom odseku, chcela som, aby boli vety dobre sformulované aaby bol text plný zaujímavých, nových informácií. Preto som sa zakaždým sčlánkom dlhšie trápila.
Do kuchyne, kde som mala na stole medzi hromadou jedla, doskou na chlieb somrvinkami, fľašami aknihami postavený svoj firemný notbook, svietilo ranné slnko. Bola to jediná miestnosť vbyte, do ktorej svietilo slnko, aj to iba ráno. Vyskočila som na stôl špinavými bosými nohami medzi tú kopu papierov ajedla, aby som stiahla roletu, roleta mala totiž odtrhnutú šnúrku, nebolo ju za čo potiahnuť. Naložila som bielizeň do práčky azapla ju. Syn usúdil, že sa naje niekde vonku, keďže žemličky sa minuli, apo dlhom postávaní aupravovaní sa pred zrkadlom odišiel. Do poviedky som pripísala vetu: Derek usúdil, že sa naje niekde vonku apo dlhom postávaní pred zrkadlom odišiel.
Správca domu nám pred týždňom poslal výzvu, aby sme doplatili nedoplatok nájomného za šesť mesiacov.
Do poviedky som pripísala: Majiteľka bytu im pred týždňom poslala výzvu, aby doplatili nedoplatok nájomného za šesť mesiacov. Bola tolerantná. No ak teraz nezaplatia, bude ich musieť vyhodiť anájsť si nových podnájomníkov. Jeden zo susedov vylepil na dvere na schodišti lístok, že sme neplatiči. Neboli sme jediní neplatiči, nedoplatok mali ešte ďalší dvaja susedia, ale pri našom mene bola uvedená najvyššia čiastka. Vskutočnosti bol dlh oniečo nižší, pretože časť som už zaplatila, syn preto sumu začmáral čiernou fixkou.
Niekto zabúchal na dvere. El to prekvapilo, nezvykli im sem chodiť návštevy. Pozrela von cez priezor na dverách. Bol to mladý muž sakýmsi papierom vruke, napísala som do poviedky. Mala som na sebe pokrčené špinavé tričko, vktorom som spala, ale otvorila som mu. Ukázalo sa , že je to mladý poštár, zrejme brigádnik. Priniesol upomienku za elektrinu. El pod tričkom nemala podprsenku, ale nevenoval jej pozornosť.
„Tu mi to podpíšte.“
„K?“
„T.“
„Aha, tu.“
֎a.“
„DDZԾ.“
„DDZԾ.“
El sa vrátila kpočítaču. Vlastne ja som sa vrátila kpočítaču. Napísala som pár riadkov arozhodla som sa prácu na článku prerušiť. Musela som ísť do knižnice po knihu, ktorú som potrebovala na jeho napísanie. Bola to Analytická psychologie. Její teorie apraxe. Tavistocké prednášky od Junga. Večer som si ju objednala ana druhý deň ráno som ju už mala mať nachystanú.
Odkrojila si dvojdňový chlieb, ktorým Derek pohrdol. Bol to výborný domáci chlieb zneďalekej pekárne až so šesťdesiatimi percentami ražnej múky, ktorú teraz ako zdravší variant stravovania preferovala. Aj po týždni sa dal jesť, nesplesnivel. Natrela si krajec maslom anakrájala si knemu paradajku. Keď dojedla, urobila si ďalší chlieb apotom ešte jeden. Maslové krajce zapila ovocným sirupom svodou.
Osprchovala som sa. Syn nechal mokrú kúpeľňu. Na zemi stála voda. Keďže bolo ráno, voda vbojleri bola ešte teplá, nestihol ju nikto minúť.
Vonku bolo od rána ako vsaune. Obliekla som si krátke bledomodré šaty atenisky. Rozhodla som sa, že si nevezmem tašku, aby som vknižnici nemusela ísť do suterénu aodkladať tašku do skrinky. Mobil, kľúče, peňaženku aknihu, ktorú som mala vrátiť, som si vzala do ruky. Zbytu to nebolo ďaleko. Mala som vrátiť knihu od Charlsa Bukowského Najkrajšia žena vmeste. Podľa internetovej stránky knižnice výpožičný čas nebolo možné predĺžiť, na Bukowského už niekto čakal. Na knihy dobrých spisovateľov vždy už niekto čaká. Knihu by som bola dočítala už dávno, ale čítala som medzitým iné knihy aneuvedomila si, že výpožičný čas uplynul. Uplynul už včera, ale včerajší deň som ešte využila na to, že som do noci rýchlo čítala neprečítané poviedky z Bukowského. Dve mi zostali na ráno. Hneď, ako som sa zobudila, ešte predtým, ako som si sadla kpočítaču, som ich dočítala.
Na ulici ma ovalila horúčava. Zamestnanci predajne Billa pofajčievali vonku pri sklade vtieni. Cestou som periférne pozorovala ľudí vkaviarňach. Popíjali kávy, minerálky, ľadové čaje aovocné abazovo-mätové limonády. Hneď by som si knim bola prisadla. Indická reštaurácia bola ešte prázdna, zaplní sa až na obed. Na terase neďalekého hotela cudzinci postávali apopíjali, jeden muž sedel snotebookom askajpoval sniekým nahlas po španielsky. Každý deň som tadiaľto chodievala, poznala som to tu naspamäť. Personál kaviarní bol ten istý, aj vonku pofajčievajúci zamestnanci, len ľudia, ktorí tvorili každodennú kulisu, sa menili, hoci niektorých som na tejto trase stretávala pravidelne. Štatisti vo filme snázvom ŽIVOT, písala som si vduchu poviedku. Chodili do práce vtom istom čase ako ona, len opačným smerom. No hoci sa okoloidúci ľudia menili, mala táto časť centra mesta svoj pravidelný rytmus. Svoje zvuky, ruchy, farby avône. Bolo to každodenné, večne sa opakujúce divadlo, ale pritom zakaždým iné, ako repríza predstavenia tej istej divadelnej hry. Môžete naň ísť stokrát, vždy bude iné. Táto každodenná rovnakosť azároveň inakosť mesta ju fascinovala. Kým budem chodiť týmto mestom, bude všetko vporiadku, vravela si El. Keď prídem domov, zapíšem si to. Alebo nie. Napíšem niečo iné, toto nie je dobré. Toto je príliš patetické. Radšej na to zabudnem.
Prechádzala som popod Michalskú bránu. Turisti tam ako vždy blokovali cestu, obzerali si kovový kruh na zemi, ktorý označoval svetové strany avzdialenosti svetových miest od tohto bodu. Bol síce skvelý nápad, umiestniť kruh priamo pod bránu, len prechod popod ňu sa tým navždy skomplikoval. Skoro vždy sa tu tlačili cudzinci. Anavyše priamo pod bránou sedeli bezdomovci ažobrali peniaze, dúfajúc, že niekto ztlačenice sa nad nimi zľutuje. Čiapky mali položené na zemi ačakali, či im niekto niečo nehodí. Aj teraz tu sedeli, keď tadiaľto prechádzala El vo svojich bledomodrých letných šatách, s rukami plnými vecí, bez kabelky, s tmavými slnečnými okuliarmi na očiach. Jeden zbezdomovcov mal pred sebou položenú obchytanú knižku. Bola to knižka zvydavateľstva Tatran, edícia Osudy slávnych, tú edíciu poznala. Napriek tlačenici pod bránou spomalila aobzrela si titul. Mala pocit, že ho nečítala. Vždy, keď kráčam po ulici, vduchu si píšem. Píšem otom, ako idem po ulici. Teda – ako moja hrdinka ide po ulici. Teraz som jej dala meno El.
Vknižnici som prešla kartičkou cez snímacie zariadenie acez turniket som sa bez problémov dostala dnu. Ako dobre, že si nevzala kabelku, neznášala, že si tašky akabáty bolo treba odkladať do skriniek. Toto bezpečnostné opatrenie malo zabrániť krádežiam. Kabát, samozrejme, vtejto horúčave, nebol potrebný. Pripravené knihy čakali na čitateľov knižnice sich menom na poličke. Knihu najprv pod svojím menom nevedela na poličke nájsť. Požiadala pracovníčku, aby jej ju našla.
„Posúvali sme police, určite to nájdete inde.“ Police boli totiž označené začiatočnými písmenami abecedy. Keď sa vaše priezvisko začínalo na K, mali ste hľadať pod K. Apodobne. Pracovníčka vstala, že mi knihu nájde, no medzitým ju oniečo požiadala iná kolegyňa, pracovníčka teda zastala adlho kolegyni odpovedala. Kolegyňa sa dlho vypytovala, pracovníčka sa mi nemohla venovať. Medzitým som knihu našla sama na inej polici aoznámila som pracovníčke:
„Už ju mám.“
Pracovníčka mohla mať asi vyše päťdesiat rokov. Bola chudá amala dlhé šedivé vlasy uviazaní mašľou do chvosta. El jej vrátila Bukowského. Teda ja som jej vrátila Bukowského.
„Za omeškanie zaplatíte 10 centov. Choďte to zaplatiť do pokladne.“
El sa pohla smerom do pokladne.
„Počkajte. Ešte vám predĺžim registráciu.“ Vrátila som sa. Pracovníčka čosi naťukala do počítača, vrátila mi čitateľský preukaz aposlala ma znovu do pokladne.
„A teraz si to môžete ísť zaplatiť.“
Nahlásila som pri okienku, že chcem zaplatiť pokutu 10 centov apredĺženie registrácie.
„Bude to 6 euro a10 centov.“
Vtejto situácii sa mi nijako nehodilo zaplatiť len tak niekde 6 eur, peniaze som potrebovala na živobytie, ale nemala som na výber. Zaplatila som kartou, keďže hotovosť som pri sebe nemala. Bolo krátko po výplate, peniaze na účte teda ešte museli byť, ešte som ich nestihla minúť. Opár dní, keď poplatím všetky účty aurobím väčší nákup, lebo už nič doma nemáme, bude situácia iná.
Slečna za okienkom mala na červeno narúžované pery, gaštanové vlasy zopnuté do chvosta aoblečený mala žltý priliehavý top, ktorý jej trochu odhaľoval oblé ramená. El si všimla, že má dobre viditeľné okrúhle prsia, boli pomerne veľké. Slečna za okienkom bola mladá, nie veľmi vysoká ausmievala sa. Presný opak päťdesiatničky, ktorá ju poslala do pokladne. Tá bola chudá, vysoká, šedivá, mala malé prsia ablúzku zapnutú až po krk. Vtomto teple mala na sebe dlhé čierne nohavice. To písanie poviedok vduchu je obsesia. Nedokážem vnímať realitu bez toho, aby som ju vduchu literárne nespracúvala a nekomentovala. Mala by som sa viac sústrediť na samotný život, mala by som viac žiť. Mala by som ŽIŤ. Táto obsesia nežiť, ale len komentovať žitú, vlastne iba komentovanú realitu, začínala byť otravná.
Bola by som sa stavila, že slečna vpokladni mala na sebe sukňu, no keďže sedela, nemohla som sa otom presvedčiť. Pri ďalších okienkach sedeli ďalšie tri mladé ženy arozprávali sa. Komentovali staršieho muža, ktorý práve odišiel od jedného z okienok.
„To čo ti ukázal za zdrap papiera?“
„Že je dôchodca.“
„A na to sú papiere, že si dôchodca?“
„On na to mal papier. Mal to tam napísané.“
„A to čo znamená?“
El nepočula, čo si povedali, ale pochopila, že muž mal vďaka papieru vknižnici akúsi výhodu. Vlastne, ja som to nepočula. Už som bola celkom popletená, nevedela som, kto som ja akto moja hrdinka.
„Tak to aj ja chcem taký papier, že som dôchodca.“ Zasmiala sa čiernovlasá.
El prišla domov atieklo znej. Teda ja som prišla domov atieklo zo mňa. Na chvíľu som si ľahla na matrac položený na dlážke aoddychovala som. Potom som sa trochu upravila avybrala som sa za svojím bývalým. Boli sme dohodnutí, že za ním prídem do práce. Chceli sme ísť spolu na obed a prebrať finančné záležitosti.
Opäť musela prejsť horúcim mestom. Po ceste stretla slečny, ktoré niečo podávali okoloidúcim. Neskoro si všimla, že vyťahujú zmrzlinu zchladiaceho vozíka, ktorý tlačil chlapec. Išlo onový druh zmrzliny arozdávali ho zadarmo vrámci reklamy.
„Ukážte, čo to máte?“ Vyzvedala okoloidúca čiperná dôchodkyňa aušiel sa jej téglik so zmrzlinou. Najprv som sa zľakla, že zmrzlinu predávajú, že mi ju budú chcieť nanútiť abudú pýtať peniaze, aja som mala vypestovaný reflex, že peniaze musím šetriť, ateda ponuky pouličných predavačov apredavačiek odmietať, a tak som pridala do kroku. Keď si uvedomila, že zmrzlinu mohla získať zadarmo, bolo už neskoro. Bola už príliš ďaleko od vozíka so zmrzlinami. Aj spomalila aobzerala sa, ale zmrzlinový vozík bol už ďaleko apribližoval sa knej pomaly. Bola by sa musela vrátiť azmrzlinu si vypýtať, no hanbila sa. Vyčítala si to. Ako by jej vtomto teple bola zmrzlina dobre padla!
Vošla som do klimatizovanej budovy, vktorej pracoval môj ex. Aspoň na chvíľu som mohla normálne dýchať. Vbudove bolo ako vchladničke. Nastúpila som do výťahu, ktorý smrdel novotou. Prešla dlhou chodbou, na exmanžela musela dlho čakať. Povedal, že musí ešte niečo vybaviť. To hovoril vždy. Dlho telefonoval apotom niečo písal do počítača. Zatiaľ som sa posadila uňho vkancelárii ačítala som si noviny.
Prepáč, ale mal som niečo rozrobené achcem to dokončiť. Poznala tento jeho zvyk nechať ju dlho čakať. Povedala si, že ako dobre, že už spolu nežijú. No neponáhľala sa nikam, atak malastále dobrú náladu abez reptania čakala.
Keď bývalý manžel dokončil prácu, prešli dlhou chodbou, bývalý manžel sa niekoľkokrát zastavil, ačosi sniekým konzultoval avydával kolegom pokyny.
Ja sa hneď vrátim, idem len na obed, oznamoval každému. El sa zdalo, že to nikoho nezaujíma. Do výťahu snimi nastúpil aj starší kolega. Išiel si von zapáliť. Sťažoval sa na horúčavu. Vbudove sa dalo vydržať, ale keď vyšli na ulicu, mali pocit, že neprejdú ani dva metre. Horúčava ich celkom paralyzovala.
Bývalý manžel zamieril ako obyčajne do vietnamského bistra. Nemala rada čínsku avietnamskú stravu, lebo znej priberala, ale exmanžel obľuboval práve takéto jedlo. Jemu priberanie neprekážalo. Teda, tvrdil, že mu prekáža, ale nič proti nemu nerobil. Pozval ju, nemohla teda voči výberu reštaurácie namietať. Potrebovala s ním prebrať finančné záležitosti.
„Už si si dal posielať výplatu na ten môj účet vsporiteľni?“
„Nedal. Ale vybavím to.“
„Kedy to vybavíš?“
„Hneď vpondelok.“
„Vybav to dnes.“
„Dnes nemám čas.“
„Veď na to nepotrebuješ čas. Stačí zájsť oposchodie vyššie do učtárne alebo poslať ekonómke mail.“
„Vybavím to.“
„To sľubuješ stále.“
„Tentoraz to naozaj splním. Sľubujem.“
„Ide oto, že keď splátka našej hypotéky aďalšej pôžičky odchádza zmôjho účtu, adokopy je táto suma vyššia ako moja výplata, vyzerá to, že mám vyššie výdavky ako príjmy. Preto mi banka nechce vydať kreditnú kartu. Musím mať vyššie príjmy ako výdavky. Chápeš? Teraz mám vyššie výdavky ako prjímy. Teda vyzerá to tak.“
„To je pravda, vyzerá to tak.“
„Banka neberie do úvahy, že mi na splátku prispievaš. Je to len vec našej dohody. Preto mi nechce schváliť kreditku ani kontokorentný úver. Nič.“
„To je nepríjemné. Ale nemala by si si už viac požičiavať.“
„Musím. Nemám už zčoho žiť.“
„Úvermi to nevyriešiš. Mala by si zvýšiť svoj príjem.“
„Viem. Ale ako?“
„Nájdi si ďalšiu prácu, vedľajší úväzok.“
„Veď hľadám, ale nie je to jednoduché.“
„Tak si nájdi novú prácu, ktorá bude lepšie platená.“
„Aj tú hľadám. Ani to nie je jednoduché.“
„Dobre. V pondelok zájdem do učtárne adám si posielať výplatu na tvoj účet, aby si nebola permanentne vmínuse.“
„Stačí to urobiť len na pár mesiacov. Kým sa pred bankou nezlepší môj rating. Potom mi vydajú kreditnú kartu amôžeš si opäť nechať posielať výplatu na svoj účet.“
„Okej. Vpondelok zájdem za pani Kišovou apoprosím ju ozmenu účtu.“
„Mohol by si zájsť už dnes.“
„Dnes tam už nikto nie je.“
„Tak dobre. Nezabudni.“
Bývalý manžel dojedol kungpao, El dojedla ryžové rezance so zeleninou. Keď dojedli, čašník sa bývalého manžela opýtal: „Chutylo?“ Pýtal sa to vždy.
„Chutilo.“ Povedal ex ako vždy.
Elin bývalý muž zašiel do bankomatu adal El nejaké peniaze, aby si mohla kúpiť jedlo.
Cestou domov som zašla do banky, aby som si vložila na účet peniaze od exmanžela. Zamestanec banky sa ma opýtal, či mám chvíľu času ači by mi mohol niečo povedať. Povedala som mu, že ak to nebude dlho trvať, vypočujem si ho. Zamestnanec, mladý muž, mi ponúkol pohrebné poistenie. „Máme tu príklad štyridsaťpäťročnej ženy, čo je zhruba váš prípad,“ začal.
El si všimla, že je homosexuál. Banka ponúkala nový produkt. Klient si môže sporiť na vlastný pohreb. Pozostalí tak nebudú zaskočení, keď ich príbuzný zomrie, abudú ho mať za čo pochovať. Vysvetlil jej, ako by prebiehalo sporenie, koľko by si za aký čas nasporila, keby sporila napríklad mesačne po 40 eur. Trpezlivo si ho vypočula.
Zamestnanec mi povedal:
„Na rozdiel od iných poistení, pri tomto máte výhodu, že poistná udalosť sistotou nastane.“
„A čo ak by som náhodou nezomrela?“ zažartovala som.
„V takom prípade by peniaze zostali ležať na účte. Na žiaden iný účel ich nemožno použiť. Peniaze vyplatia len vaším pozostalým vprípade, že zomriete,“ povedal zamestnanec bez toho, aby sa zasmial.
„Ďakujem, ešte si to rozmyslím,“ povedala som. (Vduchu som však už repliku prisúdila svojej hrdinke.)
Vyšla som zklimatizovanej banky do horúčavy. Okolo prechádzal vozík so zmrzlinou. Slečna na kolieskových korčuliach mi jednu podala. Bola som si istá, že pohrebné poistenie neuzavriem. Lízala som svoju zmrzlinu. Okolo chodili horúčavou zničení ľudia, niekam sa ponáhľali. Možno už mali uzavreté svoje pohrebné poistky. Život vyzeral príjemne. Alej vytvárala tieň, ktorý pred horúčavou poskytoval útočisko. Kráčala som ňou pomaly alízala zmrzlinu.
Dovliekla som sa domov celkom zničená. Zhodila som topánky, nohy sa mi za to poďakovali. Vbyte bol príjemný chládok. Rozhliadala som sa po izbe. Mala som intenzívny pocit, že mi niečo chýba... Niečo zizby zmizlo, no nemohla som prísť na to, čo.
Čo to len môže byť? premýšľala El. Niečo, vďaka čomu sa ešte včera večer cítila vizbe dobre. Zrazu jej to došlo. Nebola tu už tá kniha. Bola vknižnici. Chýbala jej Najkrajšia žena vmeste.
