ղľáԾ
XXX
Už roky chodíš na tento
ostrov. Uplynú dni ba celé
týždne, v ktorých sú tvojím
spoločníkom iba čajky.
Už vieš, že ľudia ti
nechýbajú. Ešte nevieš,
či je to aj dobré.
XXX
Žiadna diaľka nevedie ďalej
než si sám od seba, keď trváš
na tom, že si.
XXX
Nič nepovedať, nikoho nezaujať,
nikomu nepatriť, nikam neprísť.
Toľko si sa o to usiloval a teraz
nevieš čo s tým.
XXX
Ak by si sa nenarodil,
nikomu by si nechýbal.
XXX
Vždy si sa lepšie ako
cez deň cítil vnoci,
azda preto, že tma
je vtedy prirodzená.
XXX
Nebráň veciam v pohybe, nikomu a ničomu.
Iba že by si chcel ďalej nariekať.
XXX
Občas ešte zatúžiš po žene, pričom
tento svet – ustavične sa meniaci
a neuchopiteľný tak ako všetky jeho
deriváty, teda aj ona – pokračuje ďalej.
XXX
Slnkom presvetlená kaviareň, za stolmi
komunikujúce dvojice, iba ty sedíš s tmou.
(Z ich pohľadu, ak si ťa vôbec niekto všimol,
sedíš sám.) Nie je v tom nič smutné, súcit
vzbudzujúce. Naopak. Tma ti – pravdaže, aj im,
dvojiciam, komunikujúcim dvojiciam – rozumie.
XXX
Oko, ktorým sa pozeráš do tmy
je to isté oko, ktorým sa tma
pozerá do teba.
XXX
Ešte nikdy si nemal tak blízko k viere,
že v tejto melodráme nie si tou postavou,
o ktorej máš tendenciu myslieť si, že si.
XXX
Svet je iba jeden. Iba jedna bytosť. Tu
v Dharamsale to znovu nepochybne vieš.
Na zlomok času akoby niečo zasvietilo do tmy.
XXX
Tento rok si vzali život dvaja ľudia,
ktorých si mal rád. Evidentne nie dosť.
XXX
Všetkým tým, čo cítiš, myslíš a konáš, iba
zabávaš sám seba. Je to nič ako celá táto
melodráma, ako hrabanie sa v minulosti
a otázky čo bude zajtra a čo bude po smrti,
je to nič ako toto slovo, ktoré kladieš
k inému slovu a úzkostlivo spájaš do vety,
akoby pointa na konci mala byť výnimkou,
akoby pointa na konci mala byť niečím.
XXX
Nikdy nebudeš tme bližšie, než si teraz.
Tma je tu, tma je práve. Tma vie. Tma sa
pýta, či ju máš na zreteli. Tma kladie otázku,
či si. V jej zornom poli. Či vieš, že si.
XXX
Tma sa mení na svetlo,
svetlo sa mení na tmu. (Z tvojho
hľadiska.) Ale niečo nezávislé,
nepodmienené, nesvetlé a netmavé
trvá. Ludwig W. po celý život
zastával presvedčenie, že
podstatou náboženskej skúsenosti
je pocit absolútneho bezpečia.
í.
XXX
Celý život cestuješ, presúvaš sa z miesta
na miesto a až teraz, keď ideš – bez akejkoľvek
pochybnosti – strmo dolu kopcom, čítaš
v Porfyriovom živote Plotinosa o tom, ako
Plotinos radí Porfyriovi sužovanému myšlienkou
na samovraždu, aby sa vydal na cesty.
XXX
Ak si hovno a naň sa aj obrátiš,
o čom nenačim pochybovať, načo
tieto preferencie, že toto áno a tamto
nie, načo tento nešvár emočný, že cit
alebo čo.
XXX
Nie ako kolibrík alebo
horčičné semienko, tvoja
viera je menšia ako kvark.
Aj tak je jej dosť, aby si
mohol pokračovať.
XXX
Vždy keď si tu, v úzkych uličkách
Assisi, v mysli ti vyvstanú slová
Pax et Bonum. Pokoj a dobro,
pretože lepší mód bytia pre akúkoľvek
cítiacu bytosť v tomto vesmíre
XXX
Ľudský mozog má vraj trilióny možných
synaptických spojení medzi neurónmi, čo je
viac ako počet hviezd poznaného univerza.
A ty sa tu celé roky len tak jebeš sám so sebou.
XXX
Ak na tom trváš, aj túto poznámkovitosť,
teológiu na kolene robenú, môžeš volať
poéziou. Napokon, kam smeruje tvoje úsilie?
K vetám zloženým iba z pomlčiek?
XXX
Na ceste položená tma. Krok
za krokom sa posúvaš neznámym
smerom, pomaly a bezcieľne.
Modlitba je myšlienka na zmysel
života, píše v Denníkoch Ludwig W.
V diaľke blesk a hrmenie. Kvapky
vás skropia – teba a tmu – čo nevidieť.
XXX
Už sa neodsudzuj, už nebuď na seba hrdý.
Nie je nikto, koho by si musel brániť. Umierajú
iba fiktívne postavy. Ako táto tvoja.
