Pavel Vilikovský: osebe aodiele
Pokiaľ to môžem posúdiť, moja tvár pripomínajúca masku Angličana, tá, ako hovoríte, nepreniknuteľná brána introverta, je jednoducho drevená abezvýrazná. Viete si predstaviť herca stakou tvárou? Ani ja, apreto som oherectve nikdy neuvažoval. Pravdu povediac, vždy som mal voči takému predvádzaniu odpor, preto som zakaždým, keď som mal vškole recitovať, radšej vyhlásil, že som sa báseň nenaučil ainkasoval päťku. Nie, študoval som síce na Akadémii múzických umení vPrahe, ale réžiu na filmovej fakulte apo prvom ročníku ma – našťastie pre slovenský film i pre mňa – vyhodili pre nedostatok talentu. Iste, nielen herectvo, ale každé predstúpenie pred verejnosť vyžaduje určitú dávku exhibicionizmu, no pri písaní je ten exhibicionizmus takpovediac neosobný: text „vystupuje“ väčšinou vautorovej neprítomnosti, aak sa autor pri písaní predvádza, tak sa to odohráva vsamote, bez divákov. Ak mám hovoriť za seba, „spisovateľa“ na verejnosti robím vyslovene nerád aiba keď sa tomu nedá vyhnúť.
(Z rozhovoru sĽubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
Pravdivosť slova: Nad čím premýša a na čom pracuje Pavel Vilikovský?
(In: Knižná revue, roč. XXI, 8. 6. 2011, č. 12, s. 11.)
"...nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa."
In: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/542025-vo-veku-78-rokov-zomrel-spisovatel-pavel-vilikovsky/
(Pavel Vilikovský v jednom zo svojich posledných rozhovorov zverejnenom v časopise Rozum)
Sľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, umňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, aak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, aštylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to sprekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať zjedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
Spísaním je to tak: píšem cez seba, ale nie osebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám zvlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť okaždom aza všetkých. Očloveku aza ľudí.
(Z rozhovoru sĽubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
