ղľáԾ
V prozaickej tvorbe Pavla Vilikovského možno identifikovať päť uzlových bodov. Vranej tvorbe, ktorá tvorí prvý uzlový bod jeho prozaickej tvorby, sa pokúsil Vilikovský ototálnu lyrickosť prozaického textu. Týka sa to poviedok Vynášanie Moreny; Posledné dni; Citová výchova vmarci; Tvoj prvý ston; Spiaca lagúna; Cesty, pohľady; Vták nad lesom; Kráčaj, nebež, ktoré tvoria značnú časť Vilikovského debutu Citová výchova vmarci (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1965).
Pritom nešlo olyrizáciu prózy vnadväznosti na prózu zkonca tridsiatych azačiatku štyridsiatych rokov, ako ju poznáme zposmrtne publikovanejtvorby Rudolfa Jašíka, aleboz próz Andreja Chudobu a Ladislava Balleka zo šesťdesiatych rokov. Vilikovský sa vo svojich prvých prozaických textoch pokúsil o totálne splynutie subjektu aobjektu, lyrickej výpovede aepického diania, naratívu (spôsobu rozprávania) aenunciatívu (povahy lyrickej výpovede), diegézy (reprezentácie) amimézy (prezencie), ale podobne ako Věra Linhartová aj o istý lyrický minimalizmus prozaickej vety.
Zakladajúcou je však zrejme spoločná generačná skúsenosť. Vjednej úvrati možno identifikovať prozaickú vecnosť vbásniach Jozefa Mihalkoviča alebo Štefana Strážaya, v druhej upozornil Fedor Matejov na príklad poézie Jána Ondruša a ٴdzٴžԱԾ subjektu aobjektu, zasahujúceho azasahovaného, rozvrhu avrhnutosti, činného atrpného, agensa apatiensa, východiska acieľa, namotivické sústredenie sa na bezprostrednosť vnímanej ٳá...“.
Zdruhej strany sa približujeme k splývaniu subjektu aobjektu vo Vilikovského prózach. Vjeho raných poviedkach nejde oúٱԾ, ale totálneٴdzٴžԱԾ ٳá so samotnou senzomotorickou schémou, čo znie uValéra Mikulu takto: „Básnik je ´skladateľom´ básne, lyrik vyjavuje sám seba (povedané tautologickým klišé: sebavyjadruje sa)“. Nie náhodou sa pritom obaja zmieňujú vsúvislosti scitom, citovou výchovou aeskaláciou citu o Gustavovi Flaubertovi.
Vilikovský nekoketoval sechami vtedy módneho sartrovského existencializmu. Vslovenskej literárnej vede a kritikešesťdesiatych rokov fakticky neexistovalo rozlíšenie existenciálnosti aexistencializmu, no ani vnútorné škálovanie rozličných modalít toho, čomu sa vtedy hovorilo syntetizujúco lyrizovaná próza. Vilikovského raná próza jeexistenciálna, ale nie existencialistická, neobmedzuje sa na zúžený počet sartrovských existenciálnych toposov ako nuda, hnus, absurdita, pracuje soveľa širším registrom ľudských existenciálov. Aje pokusom ototálnu lyrickosť, no nie je lyrizovanou prózou.
Všesťdesiatych rokoch frekventovaný, hoci veľmi nepresne interpretovaný pojem Rolanda Barthesa o smrti autora, vychádzal z koncepturozplynutia či rozpustenia autorského subjektu vliterárnom texte. Totálna lyrickosť bola jedným zjeho latentných prejavov. Už vpäťdesiatych rokoch boli popísané halucinačné skúsenosti „vystúpenia zvlastného tela“. Francúzsky básnik, prozaik, esejista avýtvarník Henri Michaux uvažoval aj otom, že človek sa nepohybuje zrýchleným pohybom po priamke (atakúto priamku predstavuje práve poetika totálnej lyrickosti splynutia subjektu s objektom), lebo vedie ksmrti, ale vádz, ktoré jeho pohyb spomaľujú, ako to reprezentuje poetika epického diania a udalosti. Práve to zrejme viedlo Vilikovského kradikálnemu odvratu od próz totálnej lyrickosti kspomaleniu, ktoré uňho predstavuje zlom do ironického kódu. Ten svojou reflektujúcou, ironickou povahou znamená vždy aj pribrzdenie primárneho epického diania, ale na druhej strane aj úٱԾ senzomotorickej schémy a totálnej lyrickej výpovede.
Tento zlom vyznačuje druhý uzlový bod Vilikovského próz. Irónia aironickosť tvoria základnú vlastnosť próz z obdobia, ktoré možno rámcovať Vilikovského poviedkami od druhej polovice šesťdesiatych do konca deväťdesiatych rokov. Sú spojené snaratívnou, parodickou aٰپԴǴdz ironickosťou, saž ostentatívne manifestovanou intertextualitou, ktorá mala svojou sebareferenčnosťou reflektovať Vilikovského odstup od referenčnej prózy, založenej na reprezentácii. Tieto prózy, ktoré vznikli vsedemdesiatych aosemdesiatych rokoch, amedzi nimi najmä Večne je zelený… (1989), Eskalácia citu (1989) aSlovenský Casanova (1991), však ostali vsedemdesiatych aosemdesiatych rokoch prítomné len vlatentnej, verejne nepublikovanej podobe, knižne boli publikované až koncom osemdesiatych azačiatkom deväťdesiatych rokov,časovo splynuli s Vilikovského ďalšími prózami, ešte stále založenými na irónii asnimi splynula pôvodne latentná próza sprózou, teraz už od prvej chvíle verejne publikovanou v podobe pastišu, ktorého ironickosť však nebola manifestovaná naplno, ale kryptická, mimikricky skrytá.
Tento typ prózy sa spája najčastejšie s latentne prítomným zážitkom, spojeným s okamžitým zážehom,či zákmitom. ʰó, založená na princípe epifanického momentu, vstupujúceho neočakávane do ironického kódu,tvorí tretí uzlový bod Vilikovského próz. Predstavuje ju novela Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, všpecifickej podobe detektívny román Peší príbeh, ktorým sa Vilikovský ešte raz vracia do osemdesiatych rokov, aviaceré poviedky zprozaických súborov Krutý strojvodca a Čarovný papagáj ainé gýče.
Novela Večne je zelený… je vpodstate ironickým averzom vážnej historicity. Ironická línia, vrámci ktorej tvorí Vilikovského próza významnýuzlový bod, vytvára pendant kheglovskému, vážnemu modelu historizmu vmodernej slovenskej próze, ktorého jadrom je koncept dejinnej predurčenosti budúcnosti. Vilikovský, ktorý sa dovtedy vyhýbal veľkým dejinným konštruktom, sa však okrem toho pokúsil ospojenie troch aspektov historicity: mikrohistórie životných okamihov, existenciálnej histórie, ktorej jadrom sú ľudské životy adejinnosti veľkej histórie.
Štvrtý uzlový bod predstavuje typ Vilikovského próz, spojený žánrovo srománom. Ak mohol Peter Darovec ešte vroku 2006 bez rozpakov napísať, že pre Vilikovského sú príznačné krátke prozaické žánre, lebo oproti románu „... krátke útvary viac vyhovujú Vilikovského autorskému typu, ktorý sme označili za intenzitný“, neplatí to už ojeho próze nultých adesiatych rokov, ktorej kľúčovým žánrom je román aJuraj Mojžiš ju označil za „nezvyčajnú diagnózu slovenskej spoločnosti po roku 1948“. Parodický atravestijný moment sa vňom dostáva do úzadia,epifanický moment zážehu nahrádza skrytá panoramatická klenba historického plátna asňou moment historického presahu životných osudov. Tento typ románu charakterizuje uVilikovského cit (Posledný kôň Pompejí, 2001), pastišovo ironizovaný sentiment (Silberputzen, 2006) adojatie (Vlastný životopis zla, 2009, Pes na ceste, 2010,Prvá aposledná láska, 2013). VPríbehu ozajského človeka (2014) sa potom pokúsil Vilikovský na pôde spoločenského románu onie veľmi vydarený návrat kparódii atravestii avtejto línii pokračoval aj vo svojom poslednom románe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017). Táto mnohofazetová románová kazeta priniesla Vilikovskému okrem iného aj to, čo sám prozaicky ironizoval: čarovného papagája úspechu.
dzá Letmý sneh (2014) tvorí piaty uzlový bod Vilikovského próz. Literárne vyjadrený autobiografický vzťah kotcovi tematizuje Vilikovský prvý raz vpoviedke Všetko, čo viem ostredoeurópanstve (Krutý strojvodca, 1996), a potompredovšetkým vpoviedkach Gašpar, Melichar, Baltazárová a Pán spomienok (Čarovný papagáj ainé gýče, 2004). Na autobiografický vzťah matky so synom poukázal Peter Darovec pri novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989), ktorý v Letmom snehu nahrádzavzťah manžela k manželke a vyrovnávanie sa spostupnou duševnou chorobou najbližšieho človeka. Tematickým spúšťačom nie je však v Letmom snehu halucinovanie, ani bdelé vystupovanie ztela, ale vizuálna aauditívna metaforická figúra spustenej lavíny. Celý príbeh je vlastne protokolom jej padania, ktoré má medicínske pomenovanie alzheimer aje v podstate dvojitým ܳí; odumieranim, odchádzaním pamäte adzí, odchádzaním tela.
Letmý sneh sa zakladá na zdvojenej štruktúre, ktorá preniká do všetkých zložiek textu. Séria zdvojení je príznačná pre kľúčové postavy románu: Vilikovského rozprávač vytvára páry Magda – Lienka, Lienka – Alica, Lienka – Agrafia, Agrafia – Eugénia, čo je pritom stále jedna atá istá postava, „vystupujúca zvlastného tela“. Taká je aj postava Štefana Kováča ajeho alter ega a pravej ruky Čimborazku, postavy, tlieskajúcej jednou rukou, ale platí to aj pre jeho starého otca Tibora/Tibikeho – Tivadara, apre Čimborazkovho priateľa Eda.
Kľúčový pre Vilikovského román je synopticky súbežný vzťah medzi Letmým snehom amelanchóliou vrománoch Gustava Flauberta. UVilikovského ho priamo sprostredkúva román Rovinami života Juliana Barnesa, ktorý Vilikovský preložil do slovenčiny. Práve flaubertovská melanchólia tvorí piaty uzlový bod jeho prozaického písania, smerujúceho od prózy totálnej lyrickosti cez ironickú prózu sparodickým a travestijným návestím k prózam pastišových epifanických zákmitov, zážehov, či osvietení až kpróze, vktorej sa Vilikovský pokúsil prepojiť existenciálnosť mikrohistorických životných okamihov aľudského života smakrospoločenskými dejinnými pohybmi. Je bolesťou, kuvičou melanchóliou, ako ju nazval Julian Barnes, či u Pavla Vilikovského zahováraním smrti.
Peter Zajac
