ղľáԾ
... Téma hľadania skutočnosti sa stala u neho zásadnou. On to robil najvýraznejšie zo všetkých. Dokázal o nej rozmýšľať tak, ako nikto iný, vedel byť veľmi citový a neprestal chápať citovosť ako najdôležitejšiu súčasť fungovania človeka, či už v komunikácii s inými alebo so svetom. Dokázal ju racionalizovať, uvažovať o nej analyticky. Analyzoval citovosť. To nedokázal v slovenskej literatúre pred ním nikto iný, nik sa ani len nepriblížil. K racionalizácii patrí aj istá irónia a humor, toto dokázal tiež. Byť vtipný, keď rozprával o vážnych citových veciach. ...
Aký bol človek? S najpriateľskejším úsmevom na svete. Zároveň človek neuveriteľne skromný a príjemný. Skvele sa s ním trávil čas, v každej spoločnosti bol neprehliadnuteľný, ale zároveň tichý a nenápadný. Nevidel som ho inak, ako usmiateho, ale nebol to žiadny hurónsky smiech ani rozprávanie vtipov či zabávanie spoločnosti, nebol to veselý cirkusant. Skôr tichý, jemný spoločník s prajným úsmevom.
Peter Darovec (v rozhovore s M. Moravčíkovou)
(In: Sme, roč. 28, 12. 2. 2020, č. 35, s. 13.)
https://kultura.sme.sk/c/22323164/literarny-vedec-darovec-vilikovsky-si-vyzadoval-citatela-ktory-si-vedel-text-domyslat-sam.html
Pán Vilikovský nás veľa naučil. Bol plachý, nesnažil sa zaujať, a práve tým bol príťažlivý.
Jana Alexová
(In: Sme, roč. 28, 12. 2. 2020, č. 35, s. 12– 13.
Lenže Vilikovský má aj svoju druhú podobu. Proti lyrickej vágnosti aamorfnosti sa vnej sústreďuje práve na výstavbu sujetu. Je zaujímavé, ako redukuje metaforičnosť výpovede na exponované miesta vjeho štruktúre. Ináč pracuje prevažne smateriálom dialogickým. Štylizáciou atelegrafickými popismi buduje situáciu alebo situácie bez priamej účasti autorovho subjektu. Napriek tomu mnohé, čo bolo vlyrických prózach vyslovené ako program, tvorí teraz integrálnu súčasť vlastnej umeleckej realizácie. Napr. neaprioristický vzťah kčloveku, vzťah, vzáklade ktorého je ľudské porozumenie; apráve ono dovoľuje Vilikovskému demaskovať človeka bez predčasných klasifikácií asúdov. Cudzie sú mu sentimentálnosť inenávisť, t. j. vlastnosti, ktoré znemožňujú skutočné poznanie človeka. Vposledných dvoch prózach niet ani stopy po nenávisti asentimentálnosti. Avýsledok je smutné poznanie, smútok zpoznania človeka. Aj jeho irónia je smutná. Vposledných poviedkach poslal do čerta posudzovanie človeka podľa dobrých azlých vlastností. Ľudí ovláda situácia, do ktorej sa dostanú, aVilikovský ich pozoruje, ako sa vnej správajú, ako ich vháňa raz do postavenia zločincov ainokedy do postavenia obetí. Nakoniec však aj kat aj jeho obeť sú obeťami síl, ktoré človek nie je schopný ovládať. Opäť to, čo vlyrických textoch programuje, dostáva tu podobu samostatného umeleckého faktu. Na jednom mieste hovorí očloveku, osebe ako „o spoluúčastníkovi, spoluvinníkovi života“, vyslovuje poňatie ambivalentnosti človeka apod. Odhaľuje existenciu nebezpečných sebaničivých síl včloveku, ktoré ho ovládajú, aon sa im bezmocne poddáva.
Milan Hamada
Preto namiesto podávania ruky Vilikovský hádže rukavicu. Ak Jean Baudrillard hovorí, že „vesmír nie je dialektický – je náklonný ku krajnostiam, nie krovnováhe“, Vilikovský to tuší apodľa toho sa ispráva: všetko radikalizuje. Itam, kde by sa nám mohlo zdať, že ďalej sa už ísť nedá, že je to už krajnosť, nachádza krajnosť ešte krajnejšiu. Rozhodol sa poraziť zlo, či, ako vraví Baudrillard, obscenitu jej vlastnými zbraňami: proti skrytej obscenite reality nestavia skrytú cudnosť, ale zjavnú, čo najzjavnejšiu obscenitu. Proti nenormálnosti nestavia normálne, ale ešte nenormálnejšie: zvrátenosť. Proti málo zdôvodnenému nestavia argumentované, ale ešte menej zdôvodnené: nezmysel. Proti necitlivosti nepostaví súcit, ale extrémny prejav necitlivosti: mučenie. Proti apatii, nechuti kčomukoľvek nepostaví empatiu ani sympatiu, ale nechuť ešte väčšiu: hnus. Zviditeľňuje tak tajnú, „fatálnu“ (Baudrillard) stratégiu vecí, ich lásku kentropii, túžbu ustavičným množením sa zbaviť sveta zmyslu. Upozorňuje nás, že nemusíme zbadať, kedy príde tá chvíľa, keď budeme ešte stále brať ako prijateľné to, čo sa už stalo neznesiteľným, smrtonosným.
Vilikovského záľuba vhnuse, vobscenite, vúpadku ademencii, vsenilite ahlúposti, vidiotizme každého druhu okrem toho, že je účinným spôsobom poznávania sveta asúboja sním, je možno ispôsobom, akým sa toto dieťa šesťdesiatych rokov prinucuje byť mužom nasledujúceho desaťročia – je to spôsob, ako si zakázať lásku ksvetu, ako ho neľúbiť.
Valér Mikula
Jedine tak sa môžeme stať nie obeťami, ale partnermi vtej nehoráznej crazy-komédii, ktorá je tu rozpútaná sdivosťou vslovenskej ičeskej literatúre nepochybne netypickou. Aneujde nám potom iste ani smútok na rube diabolskej hry. Veď ide tak či onak oliterárne dielo, ktoré – hoci parodicky – vstupuje do tradície literatúry odovzdávania životných skúseností, do tradícia (ako by povedala D. Hodrová) iniciačného románu, vktorom jedna postava skúsenosti podáva, je „zasvätiteľom“, adruhá ich prijíma, je „zasväcovaným“. Tak či onak je iVilikovského próza príbehom odovzdávania skúseností hrdinových „mladému priateľovi“, otca synovi, alebo napokon Van Stiphouta mládencovi Renému zprvého slovenského románu Bajzovho, veď aj vo Vilikovského texte sa podobne prestupuje zložka dobrodružná so zložkou didaktickou, „príhody“ a „skúsenosti“.
Amerané touto tradíciou tu náhle všeličo stojí neveselo na hlave; ako Bajzov René putuje svetom ahľadá svoju sestru, tak aj Vilikovského príbeh je vlastne hľadaním chýbajúceho člena rodiny avrcholí veľkolepým stretnutím rodiča apotomka, ibaže za akým účelom? Aj Vilikovského text sprostredkúva púť svetom – je to však už predovšetkým groteskný svet samého podania, príhody askúsenosti strácajú svoju reálnu platnosť, paroduje sa dobrodružstvo rovnako ako vedenie areflexia: možné sa strieda snemožným, fakt sa prelína smystifikáciami. Stratená totalita sveta je tu, snadsádzkou povedané, vyvážená totalitou bľabotu. Literatúra sa tu už netvári ako darkyňa poučenia anových zážitkov, alebo, ak chceme, hlbokých myšlienok ahlbokých citov, nápadne dáva najavo, je je len sférou čírej, po všetkých stránkach dokonale netranscendentnej semiotickej hry (a Umberto Eco právom definoval semiotiku ako doménu „možnej lži“). Vstupujeme tu do enklávy, kde nemožno nič brať vážne, na nič nemožno prisahať, kde autor (a jeho hrdina) už nielen dávno nie je Veľkým Učiteľom, ale skôr naopak, Veľkým Klamárom aVeľkým Podrazníkom.
Vladimír Macura
Irónia, paródia, persifláž, to sú Vilikovského obľúbené prostriedky, pomocou ktorých sa vyrovnáva stým, čo ho trápi rovnako intenzívne ako nás. Na veľkú paródiu histórie podobral sa vknihe Večne je zelený... Bezohľadne sa tu vysmial zlegendárneho dodatočného mystifikovania dejín, odhaľujúc všetko ako súčasť falošného vedomia. Nezískal tým veľa porozumenia vkonzervatívnych kruhoch, ale potešil milovníkov dobrého umenia brilantným rozprávačstvom rovnako ako ostrou intelektuálnou reflexiou.
Vladimír Petrík
Vilikovského pokorne skeptický, postmoderný „realizmus“ nepredstiera, ale jednoducho vie. Vie, že skúsenosť sveta je nenahraditeľná, ikeď sa dá vymyslieť. Jeho poviedky sú možno väčšmi varovaním pred vymýšľaním iluzívnej krásy pre potešenie zmyslov, než čímsi, čo by chcelo zapôsobiť svojou výpovednou jednoznačnosťou. Spôsob bytia Vilikovského slova, to je spôsob ako nezblaznieť zo skepsy azachovať dôstojnosť človeku aj napriek tomu, že sme zaprasili svet príbehmi, kde slová jedno hovoria adruhé znamenajú, avy sa po ňom prechádzate nedotknutí.
Alexander Halvoník
Vilikovský sa ako vždy vôbec nesnaží o„čistý príbeh“. Hrá sa smotívmi tak, že chvíľu sme ochotní svätosväte veriť jeho prechádzke sexistencionalistickým majstrovstvom po peróne stanice, aby vzápätí ztextu vykuklo čertovo kopýtko autorskej licencie. Postavy, vktorých autor skúša nosnosť slova či motívu, sa opakujú vo všetkých poviedkach knihy Krutý strojvodca avýsledkom je ironická skepsa. Nie skepsa ťažká adepresívna, ale poznanie, že slovo vyslovené jazykom či napísané rukou môže vyjadrovať skutočnosť iba na základe konvencií, na ktorých sa ľudia medzi sebou dohodnú aktoré sú ochotní prijať.
Maroš Bančej
Prečo je gýč takým pokušením pre dobrých spisovateľov?Preto, že to isté je vjednej vete umením av druhej nie, odpovedá si, pravdaže,vo forme otázky Pavel Vilikovský vosvojej najnovšej zbierke poviedok Čarovný papagáj ainé gýče. (...) Osem próz knižky, ktoré sú zväčša autorskými spomienkami na socializmus, alebo aj autorskými pamäťami zo socializmu, obsahuje vari všetky výsmechy umenia avznešenosti známe zpredchádzajúcich tvorivých zdvihov tohto spisovateľa. Nové nie sú ani príbehové portfóliá založené na poznaní literatúry ako takej, ale najmä jej populárnejších žánrov, ako detektívka, horor, fantasy. Ak však hlavným živlom vtvorbe P. Vilikovského bola britká racionálna irónia, hroty Čarovného papagája ainých gýčov akoby už ani nechceli pichať, bodať abolieť, ale premenili sa na nástroje brnkania na city. Vo väčšine znich sa mnohotvárnosť apolyfónnosť štylistických figúr, pre Vilikovského príznačná, zredukovala na priamočiare rozprávanie spekným dialógom, sveselými pointami aplnohodnotnými bonmotmi. Zjednodušila sa motivácia, nezriedka do takej miery, že niektoré prózy pôsobia ako nahrubo naskicované. No napriek tomu, že autor sa zakryl gýčovým avízom znázvu, nech robil, čo robil, nepodarilo sa mu zaprieť vsebe umelca. Na gýče máme dosť iných majstrov.
Gýče Vilikovského zjavne roznežňujú. Zatláčajú ostroumnú iróniu kdesi ďaleko za príbeh aponúkajú za ňu čosi celistvejšie. Bolo to tak už vknižke Čarovný papagáj ainé gýče, je to tak aj vtejto (Silberputzen. Leštenie starého striebra). Ak by sa však voľakto nazdával, že je to návrat kozajstnému gýču, tak je úplne vedľa. Sú totiž autori, ktorí by nedokázali napísať gýč, ani čo by čo robili. Vilikovský patrí ktakým. Ak vie dať vyprázdnenej gýčovej forme autentický obsah, je to len dôkaz jeho nezmieriteľnosti sgýčom. Nuž anačo dávať vyprázdneným formám vlastný obsah? Nuž na to, že formy existujú vari od úsvitu dejín. Obrazoborci to nikdy nepriznajú, tvorivci ich napĺňajú novým obsahom. Preto obrazoborci najmä boria formy, zatiaľ čo tvorivci tvoria najmä obsahy. Leštenie starého striebra je Vilikovského aktuálnym obsahom. Čo lepšie by už mohol urobiť?
Alexander Halvoník
ʰó Vlastný životopis zla označuje jej obálka za román vdvoch častiach. Čítanie Vilikovského textov nám ale vraví, že korektnejším by bolo uvažovať oňom ako ojuxtapozícii dvoch noviel, ktorých spojivom je permanentná konfrontácia epického hrdinu so zlom. So zlom mimo seba, so zlom vsebe. Dve prózy, zaradené do knihy Vlastný životopis zla, sú pomenované pre kontext Vilikovského už desaťročia systematicky konštruovaného epického diela príznačne: Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. aDlhá extrémna osamelosť Márie M. Oba príbehy sú späté sVilikovského novelou Extrémna osamelosť (1989). Aoba nadväzujú na Kafkove prózy. Príbeh prvý, Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., nie je len pútavým rozprávaním očloveku, sktorým sa hrajú dejiny uprostred prekárania sa dvoch (ex)mocností ohrozujúceho život na počiatku 50. rokov 20. storočia. Je najmä rozprávaním, vzbudzujúcim nevšedné zimomriavky, onemožnosti výberu správnej voľby vsituácii, do ktorej človeka obe politické mašinérie vovádzajú. (...) Príbeh druhý, Dlhá extrémna osamelosť Márie M., je snahou ointrospektívne kladenie otázok smerujúcich kodkrytiu vlastnej autenticity. Druhý Vilikovským načrtnutý príbeh je pre pochopenie prvého kľúčový. Aopačne. (...) Vilikovského finta je fintou Bajzovho prvého slovenského románu. Cestou kpochopeniu oboch Vilikovského textov je preto nevidieť vknihe Vlastný životopis zla len dve detektívne novely shistorickým pozadím, ale aj komplexne štruktúrovaný textový dialóg.
Peter Mráz
Pavel Vilikovský pre mňa odjakživa predstavoval žiariaci ostrov takpovediac európskej kultivovanosti vhnojových závanoch kopaničiarstva, ktorý do slovenskej literatúry po desaťročia vnášali literárni preskakovači vatier adúchači do živánskej. Vilikovský ako spisovateľ, to je stelesnený šarm, hravosť, anglické tvídové sako, fajočka medzi zubami, oblaky Amfory, zmysel pre vhodne umiestnené scudzovacie momenty priam brechtovského štýlu apostmoderná medzitextovosť, ktorej by nebolo bez enormnej rozhľadenosti.
Peter Pišťanek
