Ako vedeckého pracovníka zaujímali Chmela skôr názory ako literárne fikcie – hoci ani tým sa nevyhýbal, ale dominovalo myslenie oliteratúre aonárode. Ako liberál sledoval pritom najmä apokryfnú líniu (Matuškov výraz) slovenskej historickej reflexie, nie tú oficiálnu či oficióznu. Svedčia otom nielen jeho početné štúdie apublikácie, ale aj edičná činnosť: výbery zdiel režimom obchádzaných autorov. Väčšina výberov vychádzala vTatrane vedícii Slovenská myšlienka. Vliberálnych tendenciách aroztískaní dogmatických mantinelov pokračoval aj ako šéfredaktor Slovenských pohľadov vrokoch pred pádom komunizmu. Myslím, že to boli hviezdne roky tohto časopisu. V90. rokoch sa len vďaka jeho osobnému nasadeniu podarilo udržať štúdium slovakistiky vPrahe (knižnicu katedry vybudoval zvlastných zdrojov). Abol to Chmel, nie jeho kritici zradov „roduverných“ Slovákov, kto zozbieral avydal dokumenty nášho národného uvažovania vܲá Slovenská otázka v20. storočí, ktorá vyšla aj vѲďa Poľsku astala sa vlastne prvou ucelenou informáciou onárodných snahách Slovákov unašich bezprostredných susedov. Chmelovo dlhodobé dejstvovanie vslovenskom spoločenskom akultúrnom kontexte možno charakterizovať ako život plný pozitívnych tvorivých aktivít.
Vladimír Petrík
Najnovší opus Rudolfa Chmela strochu zašifrovaným názvom Romantizmus vglobalizme je profilovým zväzkom. To znamená, že si ho autor zostavil ztých štúdií, statí, článkov, kritík, rozhovorov, ktoré najlepším anajvhodnejším spôsobom charakterizujú jeho dlhodobé apočetné aktivity. Vonkajším impulzom bolo životné jubileum. Atak možno povedať, že táto objemná publikácia (vyše 600 strán) autora nielen významne prezentuje, ale aj reprezentuje. Rudolf Chmel vstúpil na literárnu scénu ako literárny historik, ktorý sa neskôr pretransformoval na komparatistu, skúmajúceho najmä slovensko-maďarské vzťahy. Ako literárny historik sa totiž dôkladne apomerne dlho venoval najmä slovenskému romantizmu, teda vpodstate obdobiu nášho národného obrodenia. Ak chcel Chmel obsiahnuť skúmanú problematiku globálnejšie, nemohol sa obmedziť len na literatúru, musel sledovať icelý kultúrny aspoločenský kontext. Tak sa postupne vypracoval na znalca celej epochy. Akeďže Slováci žili v19. storočí vo viacnásobnom štáte smaďarskou dominanciou, začal si všímať aj slovensko-maďarské vzťahy. Od komparácie príbuzných či protikladných javov zliterárnej akultúrnej oblasti sa prepracoval ktémam kultúrnopolitickým apolitickým, oktorých začal uvažovať už vmierke strednej Európy. Napokon ho tento proces zatiahol aj do praktickej politiky. Pokiaľ ide oslovenský romantizmus, do prítomnej knihy pojal najmä portréty jeho významných predstaviteľov, Štúrom aHurbanom počnúc. Túto osobnostnú líniu potiahol iďalej, cez profil Ivana Kadlečíka vlastne až do prítomnosti. (...) Pojem romantizmus sa netýka len obdobia národného obrodenia, ale aj našej povahy, našich reakcií na historické výzvy anapokon aj autora samého. Na zadnej strane obálky totiž píše, že vjeho úsilí presvedčiť čitateľa osvojej „subjektívnej“ pravde, je tiež čosi romantické. Možno je to tak, ale dôležité je, že poznatky, ku ktorým za desaťročia dospel, nie sú výrazom romantických ilúzií, lež výsledkom triezveho, vecného aanalytického uvažovania. Preto jeho odpovede na aktuálne, hoci stále tie isté otázky (ich zložitosť navršovaná dejinami vylučuje striktné závery) posúvajú naše poznanie ďalej.
Vladimír Petrík
