ղľáԾ
Etela Farkašová (1943) je filozofkou, esejistkou,prozaičkou, ba vstúpila do literatúry i ako poetka. Filozofické vzdelanie podmienilo jej umeleckú aesejistickú, širšie, „fdzǴڳú“ tvorbu. Literátka je filozofkou, filozofka je literátkou, čo je vzácne spojenie vo svete, vktorom sa už len málokedy siaha na hlbinné vrstvy skutočnosti, atak témy a problémy svojich textov prepája stémami aproblémami známymi zfilozofie (čas, priestor, pamäť, bytie sbolesťou, udalosť písania apod.). Ako zdôrazňuje Emil Višňovský (2021, s. 37), „filozofický jazyk ako opis filozofovej osobnej aživotnej skúsenosti (...) by sa márne usiloval ovedeckosť. Filozofický jazyk je prirodzený jazyk a kreatívna verzia jazyka jej autora“.Možno ním teda, pohybujúc sa aj po pomedzí literatúry afilozofie, vyjadriť osobnú i životnú skúsenosť. Etelu Farkašovú zaujíma literatúra aj filozofia avzťah medzi nimi, usiluje sa osebavyjadrenie, či ovyjadrenie problematických „zón“ osobného ispoločenského života, avšak vo svojich textoch nepátra po zjednocujúcom príbehu, ktorý prichádza zvonku, pretože tým príbehom je pre ňu samotné písanie (Farkašová; In: Petrík, 2016, s. 246).
Už debutová zbierka próz Reprodukcia času (1978), ocenená Cenou Ivana Krasku, predznamenala témy aproblémy, ktoré budú vstupovať do Farkašovej literárnych diel, napr. každodenné apritom závažné problémy ženskej postavy, ktorá je zapojená do rodinných alebo medzigeneračných vzťahov (napr. vzťah matky ajej postihnutého syna). Ako napísala autorka vjednej zesejí a ako poznanie ojej tvorbe zovšeobecnil Vladimír Petrík (2016, s. 244), na príbehu „nikdy bohvieako nezáležalo, čo zaváži, je postava, postava ako zvnútornenie, skoncentrovanie príbehu, ako jeho spodstatnenie“.
Etela Farkašová je autorkou viacerých kníh esejí (Etudy obolesti ainé eseje, 1998; Uvidieť hudbu ainé eseje, 2003; Čas na ticho, 2009; Paralely aprieniky, 2015), vktorých sa zaoberá bolesťou, bytím vbolesti, medziľudskými vzťahmi, rozhovorom, hudbou, tichom, filozofiou ako cestou k„praktickej“ múdrosti, či ďalšími aktuálnymi problémami jednotlivca aspoločnosti.
Farkašovej spôsob vypovedania osvete je spôsobom, ktorý zrovnoprávňuje filozofické aliterárne aspekty textu, atak jej eseje nadobúdajú poetické kvality. Filozofické aestetické rozmery esejí ako výsledku premysleného zúročovania hodnoty slova, ticha, či mlčania sa spolupodieľajú na umocňovaní zážitku zčítania. Pripomenúť možno aj to, že noetická hodnota sa zväzuje s mravnou hodnotou areflexie, ktoré nadväzujú na literárne, výtvarné ahudobné umenie, čiživot sám, sú overované „múdrosťou“ filozofie.
Vesejistickom texte snázvom Etudy obolesti zrovnomennej knihy autorka skúma fenomén bolesti a utrpenia,ako aj postoje knim, uvažuje o živote ako úniku pred bolesťou, o bytí vbolesti ako životnej skúške ivoľbe, či obolesti ako spôsobe bytia vo svete avýchodisku pre jeho básnické videnie auchopovanie (Farkašová, 1998, s. 14). Na bolesť sa teda nazerá vjej paradoxnosti, bolesť je vnímaná ako inšpirácia umenia, ktoré je cestou kjej spoluzdieľaniu (spoluboleniu, Farkašová, 1998, s. 17), ale je aj protestom proti bádateľským úspechom včase, keď sa nás sprostredkovaná bolesť dotýka vo veľmi obmedzenej miere. Spôsob pýtania sa na zmysel bolesti sa tak stáva aj spôsobom stimulovania citlivosti na tému či problém bolesti: „Bytie vbolesti je skúškou aako také otvára pred človekom nové možnosti voľby, prinajmenšom alternatívne: vzdať sa, alebo obstáť, vydržať.“ (Farkašová, 2016, s. 11)
Ďalšia esej Uvidieť hudbu (povedalo dievčatko na záhradnej terase) zrovnomennej knihy rozkrýva problém hudobného umenia a poznania, ba aj umenia ako poznania. Autorka vychádza zo životnej skúsenosti, zrecepcie hudby, úročí filozofické poznanie (Schopenhauer, Adorno, Wittgenstein), poznanie psychológov (Vygotskij) i umelcov (Bach); ba načrtáva vlastné hudobné preferencie, ktoré odkazujú „proti smeru plynutia času“ (Farkašová, 2003, s. 25).
V knihe esejí Čas na ticho Etela Farkašová diagnostikuje neudržateľnosť „bežectva“ ako formy žitia. Zdôrazňuje hodnotu pomalosti, nárok človeka na „múdry“ a „dobrý“, teda zmysluplný život, na kontinuitu vosobnostnom raste, na zmysluplné väzby sľuďmi aprostredím, ba aj na rúfusovskú „trpezlivosť sbytím“ (Farkašová, 2009, s. 37). Esejistka vypovedá o fenoméne ticha,mlčania a stíšenia. Identifikuje ich podoby aprejavy vpoézii, širšie, vliteratúre, umení a filozofii, aby upozornila na hodnotu ticha, aby ju potvrdzovala reflexiou myšlienok „ľudí ducha“.
V Paralelách aprienikoch (2015) autorka uvažuje Ofilozofii ako oceste k „praktickej“ múdrosti, o poslaní filozofie ako nového okna do života (Farkašová, 2015, s. 45), terapeutickej sile a ceste kduchovnému uzdraveniu človeka, spoločnosti iživota, premýšľa opotrebe filozofického rozhovoru a angažovaného filozofického poradenstva.
Pre svoje prózy si autorka volí témy, ktoré sú zvyčajne napojené na (ženskú) postavu vrodinných vzťahoch, či vsituáciách, ktoré si vyžiadajú „krízovú“ alebo dlhodobú intervenciu (choroba, starnutie, mentálne postihnutie, opatera, život a smrť), či rozhovor.
Kniha próz Nedeľné fotografie (1993) zahŕňa novelu Priateľstvá padajúceho lístia s príbehom krehkej Agáty. Postava z„nedeľnej“ fotografie sa ocitá vo vymedzenom priestore, v domove dôchodcov, pretože „niekedy určia človeku miesto okolnosti, musí dobrovoľne prijať toto miesto za svoje, splynúť sním, akoby si ho bol on sám dobrovoľne vybral“ (Farkašová, 2016, s. 67), či v čase, keď spoznávanie ľudských osudov stimuluje proces uvažovania ofenoménoch choroby, staroby, strachu, ale aj o ich protipóloch.
V novele Deň za dňom (1997) rozprávačka rekonštruuje príbeh seba ako matky a postihnutého syna Fedora, aby pomenovala potrebu vytvoriť pre večné dieťa „jednoduchý, usporiadaný austálený svet“ (Farkašová, 1997, s. 75), teda prijať inú podobu sveta a priblížiť sa knej prostredníctvom empatie.
Do knihy Hodina zapadajúceho slnka (1998) patrí viacero próz, medzi nimi sú rovnomenná próza, či Obloha plná odlietajúcich vtákov, Jesenná záhrada naspamäť. V próze Obloha plná odlietajúcich vtákov sa na motív znázvu napojí spomienka, baprepojí sa svet skutočnosti so svetom sna. Vtexte Jesenná záhrada naspamäť pozorovanie záhrady aprežívanie jesenného času iniciujú procesy premýšľania a spomínania na premeny záhrady. Motív záhrady je vtvorbe Etely Farkašovej jedným znávratných motívov.
V próze Stalo sa (2005) sú tematizované každodenné situácie zo spolužitia matky adcéry, problémy matkinho „odchádzania“ zo života a bolesti, ktoré sa rozprávačka usiluje filozoficky uchopiť a utlmiť: „Pochybnosť, či môžem vedieť niečo o živote, ak neviem nič o jeho opaku, ba vlastne ani to neviem, či smrť je jeho opakom, alebo jeho doplnkom, završovaním a možno aj pokračovaním, premenou do inej formy, nepomenovateľnej, nepredstaviteľnej, v každom prípade neurčitej...“ (Farkašová, 2005, s. 26)
„V jej tajnom zošite som našla aj niekoľko výpiskov z UnamunovhoTragického pocitu života. Knihu si požičala pár mesiacov pred osudným pádom: ...neviem, čo si mám myslieť o tých, čo vravia, že nepotrebujú nijakú vieru v osobný večný život, aby v nej nachádzali podnety pre život a pohnútky pre prácu... ten, čo niekedy za mladi alebo aspoň dočasne prechovával v sebe vieru v nesmrteľnosť duše, nemôže ma presvedčiť, že by bol bez nej pokojný...“ (Farkašová, 2005, s. 57 – 58)
ʰó, poézia, hudba,širšie,umenie, filozofia (života) aživot sám sa zúročili vpoetike avnoeticko-etických momentoch Farkašovej Fragmentov (sobčasnou túžbou po celostnosti) (2008). Autorka textom, ktorý je komponovaný ako „barthesovský“ patchwork (Farkašová, 2008, s. 112), rehabilituje fragment a hľadá možnosti „zvýznamnenia“ okamihu vbytí človeka, spochopiteľnenia toho, na čom nám záleží (Farkašová, 2008, s. 58).
Kniha Káva sBachom, čaj so Chopinom (2010) zahŕňa viacero textov, medzi nimi sú rovnomenná próza, Obyčajný deň, Výlet so sestričkou, Pamäť tejto záhrady. Vpríbehu Obyčajného dňa autorka s vedomím okonečnosti bytia tematizuje ne/každodenné udalosti „osobnej“ histórie, ale aj udalosti písania. Vo Farkašovej písaní sa fragment stáva „zrkadielkom“ celku, presadzujú sa problémy príbehu i jeho náznaku. Cestami literatúry afilozofie sa hľadajú aspresňujú hodnotykaždodenného života človeka vpo/krízovom období,text umožňuje „uvidieť nevidené“ (Farkašová, 2010, s. 22) a„sľԾť“ (Farkašová, 2010, s. 22) realitu, ak sa nerezignuje na udalosť slova. Vpríbehu Pamäť tejto záhrady sa tematizujú okrem osobnej pamäti ahistórie aj prejavy vytrvalejšej pamäti a tajomnejšej sily, „ktorá je základom každej tvorby“ (Farkašová, 2010, s. 171). Záhrada sa stáva priestorom, vktorom sa manifestuje Jedno, či do ktorého možno patriť avktorom možno zanechávať stopy (Farkašová, 2010, s. 173). Text(žáner, jazyk, téma, motív apod.) je podmieňovaný „únikovým“ priestorom záhrady, filozofia tvorby je zhmotnená v bytí záhrady, vzázraku, ktorému sa jazyk otvára (Farkašová, 2010, s. 193), v sile zrna, ktoré je predobrazom filozofickej koncepcie, ako ajzákladom básnickej metafory (Farkašová, 2010, s. 191).
Pláne približne zapamätaného (2012) rozkrývajú široké pláne pamäti pri rozpomínaní sa na minulosť, pri tkaní praspomienok (Farkašová, 2012, s. 11), pri ich hľadaní písaním: „Unáša ma jazyk. Spolieham sa na jeho prúdenie, na jeho tok, chvíľami pokojný achvíľami prudší, strhávajúci ma so sebou, rúti sa apodmieľa brehy mojej pamäti, vytrháva znej jednotlivé kúsky, chcela by som sa pristaviť, spomaliť, prehľadávať udalosti, obozretnejšie hľadať pre ne slová, vyberať ich zjazyka, toho svojho, ktorý sa vo mne usádzal, keď som sa začínala pozerať na svet, ku ktorému ma viaže silné puto, žijem vňom adôverujem mu...“ (Farkašová, 2012, s. 170)
Vknihe Na rube plátna (2013) „písanie ako tkanie azamotávanie utkaného vytvára napätie sjednou zústredných tém Farkašovej písania. Tou je modernistická viera, resp. túžba po celistvosti, autentickosti“ (Rebro, 2013, obálka). Vjednom ztextov, Pukliny, čítame: „dedičstvo, ktoré sa mi tak veľmi usilovala zanechať mama: usporiadaný svet ausporiadaný život, všetko podľa pravidiel, všetko vzákladných obrysoch predvídateľné, jasné, zrozumiteľné“ (Farkašová, 2013, s. 115).
dzá á (2017), za ktorý Etela Farkašová získala literárnu cenu Anasoft litera, tematizuje situáciu starnúcich manželov, umeleckej prekladateľky Kataríny aprírodovedca Vojta. Tí sú konfrontovaní sprocesom starnutia akreujú scenár svojej smútočnej rozlúčky, keďže má zahŕňať ich obľúbené hudobné skladby, aby hudba „hovorila o človeku, vlastne za neho, o jeho pocitoch, nielen o takých chvíľkových náladách, ale o jeho životných pocitoch“ (Farkašová, 2017, s. 125).
ʰó Hodiny lietania (2019) tematizuje situáciu osamotenia výtvarníčky Miriam, vracajúcej sa po rokoch domov so psom Félixom, ktorý je jej spoločníkom. Jeho strata rozjatrí vnútro citlivej ženy. Hľadanie priateľstva, či spolupatričnosti možno chápať ako hľadanie ľudskosti vo svete, ktorý nie je žičlivý pre zraniteľných jednotlivcov, ale napriek svojej vnímavosti objavuje Miriam to, čo je podstatné: „o to ide, olietanie... odpútať sa od toho, čo nás ťaží, vzlietnuť, rozprestrieť krídla, nabrať do pľúc dych astúpať nahor, mieriť vyššie aešte vyššie, neudusiť vsebe tú túžbu, ale pozorne jej načúvať, opäť sa nadýchne, objaviť radosť zo stúpania, znádeje, že ešte nič nie je stratené, aj keď to už tak vyzeralo...“ (Farkašová, 2019, s. 244).
Záchrana sveta podľa G. (2002, 2020), podľa senzibilnejženskej postavy, ktorá chce „usporiadať realitu, korigovať ju, vnášať do nej poriadok arovnováhu“ (Farkašová, 2002, s. 39), sa odohráva na pozadí dcérinho spolužitia smatkou. „Životný projekt“ ženy G. absolutizuje modernistickú vieru vrozum ajeho možnosti vjednoznačne usporiadanom svete, ktorý nie je závislý na jednotlivcovi, teda G. nezohľadňuje ani matkine potreby: „Ako rôzne vnímajú svoje nedorozumenia, matka hovorí omalichernostiach abanalitách, lebo chce zľahčiť podstatu konfliktu, ona je presvedčená, že je to vec svetonázoru, chápania základných zákonitostí sveta, aaj ľudskej zodpovednosti voči nemu, najdôležitejšie je, aby človek nezľahostajnel, najmä nie voči usporiadanosti, zachovávaniu poriadku aj vtej najmenšej súčasti univerza, minule sa pochytili práve kvôli tomu, vlastne, hádajú sa prevažne kvôli tomu, G. našla vkomore na poličke naopak postavenú hladkú múku, nápisom obrátenú kstene.“ (Farkašová, 2002, s. 47 – 48)
Zbásnických zbierok možno spomenúť Na rube času (2006), Prstoklady (2011), Medzi záhradou abásňou (2013), Načúvam ránu (2014), Spredtuchou svetliny (2018). Etela Farkašová sa vnich predstavuje ako poetka, ktorej filozofia (života) sa „odtlačí“ do filozofického podložia básní a ktorá preferuje „svoje“ témy známe z prozaických diel (rodové súvislosti a vzťahy, písanie aživot, tvorba, záhrada, ticho apod.).
Martina Petríková, 2021
ٱú:
Višňovský, Emil. Afo-rexie 3 (Vybrané zdenníka 2015 – 2020). In: Tvorba, roč. XXXI. (XXXX), 2021, č. 1, s. 34 – 46. ISSN 1336-2526.
Petrík, V. Poznanie azážitok (Doslov). In: Farkašová, E.: Obloha plná odlietajúcich vtákov. Tranoscius, 2016, s. 243 – 246. ISBN 978-80-7140-507-8.
Rebro, Derek. Etela Farkašová: Na rube plátna. In: Knižná revue, roč. XXIV, 2014, č. 1, s. 5. ISSN1336-247X.
