Knižne debutoval básnickou zbierkou Š辱á, po ktorej nasledovala subjektívnejšie ladená zbierka o poznávaní protikladov života Na čisté dná prameňov. Výraznejšie sa však v neskorších rokoch presadil ako prozaik. V práci so slovom mu pritom zostala skúsenosť básnika: prejavovala sa priebežne v jeho prozaickej tvorbe symbolickou obraznosťou poetickou predstavivosťou. Ako prozaik sa uviedol románom Žٲ, ságou roľníckeho spôsobu života, hlásiacou sa k tradičným hodnotám dedinského človeka. V nasledujúcich dvoch románoch پó Šǰ načrel do lekárskeho prostredia, ktoré sa najdlhšie stane jeho vlastným teritóriom. V obidvoch románoch rieši problém zodpovednosti lekára voči pacientovi mravné dôsledky interrupcie. Problematiku interrupcie eutanázie – ako zásadnú zmenu v nazeraní na život – predstavil aj v knihe esejí Nechaj žiť, nechaj umrieť. O práve na život od počatia po prirodzenú smrť – tentoraz z pohľadu cirkvi – uvažuje v esejistickej knihe Na hrote tŕňa. Najrozsiahlejšia časť Tinákovho literárneho diela je však inšpirovaná osobnými skúsenosťami, zážitkami spomienkami na jeho dlhodobejšie pracovné pobyty v zahraničí, kde pôsobil ako lekár, to jednak jeho esejistika, jednak beletria. Z pobytu v Etiópii vydal reportáže črty V zelenom plameni Etiópie, knihu pre mládež Lev z Ereru, román Znepokojená krv novelu Búrlivák Gurumsa. Život slovenského študenta v Pensylvánii zobrazil v novele Anjel v Michigane. Zároveň sa v nej venoval problému narkománie, ktorá u bola blízka aj ako lekárovi. Zážitky z ciest skúsenosti z domova konfrontuje v súbore poviedok Vlci na Žitave. Pobytom v Mongolsku, Etiópii USA miestopisne i chronologicky je venovaný súbor poviedok Zo sveta, v ktorých opäť vystupuje ako pozorovateľ príbehov aj ako ich priamy aktér. Zdanlivo jednoduchá kompozícia vťahuje do sveta života ľudí týchto krajín, zdôrazňujúc, že každá kultúra je vo svojich každodenných starostiach o dôstojné prežitie života jedinečná neopakovateľná. Zrelou výpoveďou o zložitostiach sveta je nevšedne koncipovaná knižka Nechcel som byť kráľom, v ktorej sa prelínajú esejistické prvky s faktografiou, s lyrickými obrazmi i s filozofujúcimi reflexiami, s alúziami na Rimbaudov pobyt na tomto mieste, to všetko na pozadí spomienok dokresľovaných krehkými imagináciami. Štýl je poznačený čítaním Exupéryho Citadely; biblický pátos, zreteľne vnímaný v syntaxi i v obraznosti, posúva fakty ku konečnému lyrickému vyzneniu. V prostredí psychiatrie sa odohráva nateraz jeho posledný román s prvkami satiry Bláznove radosti a žiale. Tinákovo dielo uzatvára lyrická skladba meditatívneho ladenia Putovanie za snom, hold tradičným hodnotám, roľníckej práci, vínu svojim predkom. Poznačená silnou autobiografickosťou, v istom zmysle predstavuje návrat k autorovým básnickým začiatkom. Benjamín Tinák patrí k staršej generácii slovenských spisovateľov, hlásiacich sa k tradičnému kresťanskému vnímaniu hodnôt, k vážnemu poslaniu spisovateľa ako nositeľa a šíriteľa istých právd a názorov. Vo svojej tvorbe pritom zväčša nezdôrazňuje vlastné prežívanie skutočnosti, usiluje sa o objektivizované sprostredkovanie svojich skúseností.
Eva Faithová
