ղľáԾ
Daniel Hevier je takmer univerzálnou tvorivou osobnosťou: píše poéziu iprózu, eseje, piesňové texty ascenáre, je dramatikom iprekladateľom, zostavovateľom mnohých antológií. Už kvantitatívne rozsiahle dielo sústavne vykazuje znaky vysokej umeleckej kvality, tvarovej originality anestráca nič zosvojej čitateľskej príťažlivosti. Zázračné, ale nie zlé dieťa slovenskej poézie sedemdesiatych rokov, keď svojimi zbierkami (Motýlí kolotoč, S otcom v záhrade, Vták pije z koľaje) znova vniesol do poézie ducha ľahkosti ahravosti, bohatú hýrivú metaforiku avtip.
Nasledovali zbierky zprvej polovice osemdesiatych rokov: Nonstop, Elektrónkový klaun, Muž hľadá more, ktoré boli ohlasom generácie zbavujúcej sa ideologických klišé apseudobásnického balastu, očarenej už viac mestom ako dedinou, schopnej vnímať svet autenticky avšetkými zmyslami– poznávať jeho vône, chute afarby, ale začínajúcej už objavovať ajtienisté stránky života askutočnosti. Kritika vsúvislosti stýmito zbierkami hovorila oplnovýznamovej hre obraznosti, životodarnej mágii súčasnosti či type senzitívneho spontánneho lyrika aoznačila Heviera za najpozoruhodnejší talent mladej slovenskej poézie.
Po úspešnej lyrike pre dospelých prichádza Hevier srovnako úspešnou aoriginálnou lyrikou pre deti. Už tu sa prejavujú viaceré znaky, ktoré sa neskôr stanú pre jeho tvorbu pre deti (poéziu iprózu) charakteristické: hravá lyrickosť, pritlmená komika, majstrovská práca sakustikou slova, výrazová hutnosť básnického iprozaického tvaru, vktorom vtipný nápad dokáže stmeliť azorganizovať zvukovú, rytmickú akompozičnú stránku umeleckej výpovede. Hravosť Hevierovej poézie má veľa spoločného sdetskou hravosťou. Pritom sú jeho detské knihy premyslene komponované aautor vnich úzko spolupracuje silustrátorom atypografom– čo vjeho posledných detských knihách vyústilo do vlastného ilustrovania agrafickej úpravy niektorých jeho kníh. Hevierove texty pre deti kotvia spravidla vskutočnosti, ale vrovnakej miere ich modeluje aj autorova fantázia. Hevier má veľký zmysel pre slovné hry, ktoré sú často funkčným prvkom stavby jeho rozprávok. Originálna hra spoetickými predstavami dáva jeho rozprávkam nezmeniteľný lyrický pôvab iistú filozofickú hĺbku.
Po rokoch, vktorých sa Hevier intenzívne venoval vydavateľskej aeditorskej činnosti sa znova vracia do poézie zbierkami Básne z reklamnej kampane na koniec sveta, Biele horí najdlhšie avýberom svojich piesňových textov DZá, ktoré nezmenšenou originalitou básnickej výpovede potvrdzujú Hevierovo miesto vmodernej slovenskej poézii.
Anton Baláž
Daniel Hevier - tvorba pre deti a mládež
Daniel Hevier (1955) je nesmierne tvorivou osobnosťou, atak sa jeho ambíciou stalo aj vydávanie kníh vo vlastnom vydavateľstve HEVI, aby týmto spôsobom mohol ukázať, že čítanie môže byť tou najfantastickejšou vecou na svete, ako ajprotiváhou televízie, počítačov ahracích automatov (Hevier, 1997). Daniel Hevier je spisovateľom píšucim prózu apoéziu pre dospelých aj pre deti, je esejistom, autorom piesňových textov, rozhlasových hier, televíznych afilmových scenárov. Je prekladateľom, ba aj ilustrátorom kníh. Venuje sa aj interpretácii literárnych textov scieľom ponúknuť „návod“ na recepciu literatúry, realizuje kurzy tvorivého písania, ba aj iné tvorivé aktivity pre deti a školy.
Jeho „návrat kdetstvu“ sa naplno prejavil tým, že vstúpil do literatúry pre deti amládež, teda na územie slobody aimaginácie (Bábiková – Hevier, 2010, s. 11), na ktorom majú platiť rovnaké pravidlá ako vliteratúre pre dospelých, teda estetická funkcia by mala byť aj v „literatúre vliteratúre“ (Noge, 1988) zakladajúcou funkciou amala by integrovať ostatné zfunkcií, ktoré jej sú prisúdené. Už tvorbou lyrických veršov vprvej zradu zbierok pre deti amládež, Vtáci vtanci (1978),naznačil svoju väzbu na generáciu tzv. detského aspektu, ktorá sa vliteratúre začala presadzovať na prelome 50. a60. rokov, teda na hodnotové atvorivé princípy slobodnej hry,hravej fantázie a humoru. Hravá lyrika vkratších žánrových formách je zvyčajne vystavaná „na jedinom nápade, ktorý stmeľuje a organizuje významovú, rytmickú, kompozičnú amnohokrát i typografickú stránku básnickej výpovede“ (Stanislavová, 2010, s. 44): „Už prikvitli kvety./ Za kríčky/ schovali si vtáci husličky.// Ich pieseň je ako poduška./ Môžeš si ju ukryť pod ušká.// Tu zem čistá,/ územčistá,/ cinká.// Tak vonia len jar/ akonvalinka.“ (Hevier, 1978, Vtáčie husličky, s. 27)
Daniel Hevier uplatnil vbásnickej zbierke Nevyplazuj jazyk na leva (1982) výstavbový itematický princíp hry, ktorá podnecuje spätnú väzbu adresáta, a cirkusového predstavenia. Princíp hry sa prejavil na významovej i výrazovej rovine veľmi rozmanitých básnických textov, grafických básní, piesní, jazykolamov, hravých úloh, hádaniek, krížovky, pozvánky, diplomu apod. (jazyková hra, napr. paronymia, hravá slovotvorba, deformácia jazykového výrazu podmieňujúca významové posuny apod. – „Brzne. Steží. Aje tba./ Pobóc! Babá! Už ba bá!“, Hevier, 1982, Dádcha, s. 15; „Postavil som snehuliaka./ Netušil som, čo ho čaká:// Každý si zneho uťahuje,/ zajac ho za nos poť...“, Hevier, 1982, Smiechuliak, s. 12; „Moja milá Matilda,“/ vraví teta Klotilda./ „zažila som ti hotovú detektívku!// Do nosa mi ktosi hodil slivku.// Pozriem sa ti –/ ato vietor na strome sa kolembá.// Poďme rýchlo zavolať sem/ inšpektora Colomba!“, Hevier, 1982, Detektívka, s. 14), ale aj vtypograficko-ilustračnej zložke knihy, ktorú realizoval Svetozár Mydlo.
Lyrickejšie vyznieva Krajina Zázračno (1983), ktorá vznikla v čase, keď bolo autorovi veľmi smutno: „Sadnite si za mňa na mračno./ Letím do krajiny Zázračno./ Je to najkrajšia zem vcelom svete./ Vočiach si znej domov odnesiete.“ (Hevier, 2015, Krajina Zázračno, s. 97) Podstatou jeho prekvapivých metaforických obrazov je chápanie aprežívanie jedného druhu vecí čijavov zpohľadu iných vecí ajavov (napr. zabudnutých vecí, opadnutých listov): „Na cintoríne vecí/ je ticho počmáraných kníh./ Jednonohá princezná/ si listuje vnich./ Na cintoríne vecí/ spieva mechanický slávik./ Zlatá slza/ ticho skĺzla/ zočiek dolámaných bábik.“ (Hevier, 1978, Na cintoríne vecí, s. 28); „Na jeseň zoskakujú/ zhoriacich stromov listy./ Každý si vezme so sebou/ svoje tajomstvo./ Kto ho môže poznať?/ Kto ho môže zistiť?/ Možno len zametač vparku,/ keď chodníky čistí.“ (Hevier, 2015, Listové tajomstvo, s. 116) Hravý metaforický charakter majú básnická zbierka Kráľ naháňa králika (1985) akniha veršov iautorských rozprávok Skladací dáždnik aDáždnikový skladateľ (1986), vktorej skladateľ Sebastián Nota prekonáva tvorivú krízu počúvaním dažďa: „Keď na dáždnik dopadla malá kvapôčka, zaznelo to, akoby sa pobozkali dva sklené zvončeky. A keď naň dopadla veľká tučná kvapka, zazvučalo to hlboko, ako keď hrá čmeliak na kontrabase.... A tak sa Sebastián Nota stal dáždnikovým skladateľom.“ (Hevier, 1986, s. 10)
Filozofickejší ráz listovej Vianočnej pošty (2011, s. 35 – 36), vydanej vrámci projektu Čítame sporozumením vedícii Analfabeta Negramotná, bol podmienený témou narodenia Ježiša Krista do sveta ľudí a s ich odklonom od vianočného posolstva: „Dospelým to však dôjde až/ neskoršie ako deťom/ To pre vás prišiel tento čas/ radosť čo vládne svetom// Uprostred všetkých darčekov/ ktorými izba praská/ Boh podelil sa sčlovekom/ odarček menom Láska“.
V jazykovo orientovanej poézii z90. rokov Daniel Hevier posilnil funkčný aspekt,či pragmatické funkcie poézie, no neabdikoval ani na jej estetickú funkciu. V knihe Básnička ti pomôže (1989) sú detské činnosti (napr. pri prebúdzaní, umývaní, obliekaní) spríjemňované riekankovými textami: „Do tunela/ ide vláčik,/ je to vláčik/ päťprstáčik.// Už je celý/ vláčik dnuka/ avon vyjde/ – tvoja ruka!“ Hevier, 2011, s. 11). DZǰíč (1992) pre neposlušné jazýčky pomáha rozvíjať rečové schopnosti dieťaťa a odstraňovať nedostatky detskej reči, či chybnú výslovnosť: „Popletený pavúčik:/ kedy sa to naučí?/ Pletie siete,/ ako viete,/ pletie siete – vpapuči.// Pletie piate cez deviate./ Ja sa asi popučím!“ (Hevier, 1992, Pavúčik Papučík, s. 13), kniha Heviho ABC (1995, neskôr Heviho ABeCeDárik, 2017, nečíslovaná strana) pomáha deťom sosvojením abecedy: „C je citrón napoly./ Keď ťa hrdlo zabolí,/ daj si citrón celučký./ Vylieči ťa zhorúčky.“
Znaky estetizovanej hry, nonsensovej fantázie, humoru sú rozpoznateľné vHevierových autorských rozprávkach Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984, napr. Uzimená nočná košeľa, O kráľovi bez koruny, Nehovorte do vetra, Komu máme vykať: „Vy neviete, komu máte vykať? To je predsa jednoduché. Vydre. Vyhni. Vykopávke. Vynálezcom...“ Hevier, 1984, s. 49),Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984, napr. Vtáčik Poštáčik, Rozprávka o malom „a“), Aladár aBaltazár na kolotoči (1990), ktorým sa stane zemeguľa, či Aprílový Hugo (1985) avknihe Odlet papierových lastovičiek (1985), vktorej zúročí viaceré podnety (napr. zmyslové vnemy – V každej izbe jedno ticho, S nosom na prechádzke).
Vtematicky rozmanitých rozprávkach nieto závažnejších konfliktov, kontrastne modelovaných konfliktných postáv, ba ani protikladu dobra azla (Stanislavová, 2010, s. 97): „A vtedy priskočí zmrzlinár, vrtko prichlopí pokrievku a milý oblak, napapkaný ako maco, ostane dnu. A zmrzliny je dosť na celé leto! Malinovej, pralinkovej, akej chcete...
Na ulici je už zas ticho.
A padá sneh.“ (Hevier, 1984, Kam chodia na zimu zmrzlinári, www.litcentrum.sk)
Prvky hry, nonsensu aparódie využil Daniel Hevier v„buvirozprávkach“ Nám sa ešte nechce spať (1990), Nám sa už zase nechce spať (1995), či Nám sa ešte stále nechce spať (1998), ktorýchfunkciou bolo uspať dieťa. Hevier týmto spôsobom vo svojej tvorbe esteticky účinne posilnil aj pragmatické funkcie: „Motýľ sa vtej chvíli zmenil na kvet. Už nikdy nemohol odletieť. Zostal na stonke. Spal, spal abolo mu dobre ako nikdy. Dobrú noc, motýľ!“ (Hevier, 2013, Omotýľovi, ktorý nechcel spať na lúke, s. 42)
„Funkčnú estetiku“ (Hevier, 1997; Stanislavová, 2010, s. 165) uplatnil vProtistrašidelnej príručke pre (ne)bojácne deti, vٰší (1999), a vHeviho škole tvorivosti (2008). V„príručke“ presadzuje poetiku intelektuálnej hry, slobodnej fantázie a humoru, aby prostredníctvom rozmanitých metód ižánrov (napr. rozprávka, reportáž, esej, báseň, príslovie, porekadlo, slovník fóbií, zoznam prezývok, protistrašidelné cvičenie) pomohol dieťaťu poznať a prekonať strach, či utlmiť problém sjeho prekonaním: „Najľahšie je nastrašiť strašidlo!“ (Hevier, 1999, JEDr. Serpentína Strašiftáková, ježibaba od dráhy, s. 44); „Chlapec vidí/ za kríkom/ psisko sveľkým/ jazykom// Psíka skoro/ trafil šľak/ beží za ním/ zabijak“ (Hevier, 1999, Opsovi, ktorý sa bál psa, ktorý sa bál chlapca, s. 57). Heviho škola tvorivosti kreuje „oTVOR, ktorým sa dostávame do iných svetov. Do toho, čo nevidno na prvý pohľad.“ (Hevier, 2008, s. 7), apovzbudzuje deti ktvorivosti prostredníctvom rôznych hier, cvičení, príhod zo života inšpiratívnych ľudí (napr. Einstein) alebo múdrych výrokov, či inšpirácií.
K prepojeniu estetizovanej hry a poznania (porovnaj Stanislavová, 2010, s. 103) došlo vo viacerýchHevierových knihách. Krajinu Agord (2001) možno zaradiť medzi postmoderné texty, ktoré reagujú na problematiku drog adrogových závislostí. Vrozprávkovom príbehu sa postava Lucinky Halucinky vydáva na cestu, na ktorej sa môže postaviť proti zlu, atak zvíťaziť „nad tým temným a horším, čo je v každom z ľudí.“ (Hevier 2001, s. 46) Vpróze Xaver s nohami do X (2010) postava zápasí spredsudkami ašikanovaním. Avpríbehu, ktorý vytvoril Daniel Hevier spolu shemofilickými deťmi, KR.V. alebo Krajina V. čiže Kráľovná Viktória, sa zápasí opoznanie, že „krv je život. Keby sa zmenila na tekutý kov, ľudia by zahynuli od chladu anenávisti.“ (Hevier 2012, s. 104) Výraznejšiu väzbu na Andersenove rozprávky aich odkaz možno rozpoznať v knihe Svet zachránia rozprávky (2014). Autor pri zobrazení zápasu dobra azla zúročil viaceré z andersenovských motívov, tém aj postáv, aby kreoval posolstvo, podľa ktorého „najmocnejšou silou je láska“ (Hevier 2014, s. 102).
Čitateľsky príťažlivý spôsob interpretácie básnických textov ponúkol Daniel Hevier v komentovanej antológii básní slovenských básnikov Ťahák na básne. Daniel Hevier číta poéziu slovenských autorov (2012), teda interpretuje, vysvetľuje, skúša porozumieť, lúšti, prežíva, vykladá,komentuje,objasňuje, podáva osobný pohľad, inšpiruje, zaujíma stanovisko, rozpráva príbeh, kladie otázky, dáva odpovede, nedáva návody, aby vzbudil záujem mladého čitateľa obásnické umenie.
Blízky vzťah Daniela Heviera kvýtvarnému umeniu možno rozpoznať nielen z jeho výtvarných ambícií, ktoré sa napĺňajú pri ilustrovaní vlastných kníh (napr. Svet zachránia rozprávky, 2014; Dočítania, decká!, 2020), ale možno ho vybadať aj pri uplatňovaní postupu od ilustrácií ktextu, teda od selekcie obrazov zvýtvarnej autorskej dielne ktvorbe pútavého príbehu. Poznáme ho zknihy Vtáčia legenda (2018), no Daniel Hevier ho uplatnil aj pri tvorbe knihy Namydlený blesk (2019), pričom voboch prípadoch sa prejavil ako majstrovský rozprávač príbehov (z) obrazov.
Vtáčia legenda, zpomedzia umeleckej anáučnej literatúry, silustráciami Vladimíra Krála je komponovaná ako „príbeh vpríbehu“ deda Stehlíka ajeho vnuka Straku, ktorí si cestu lietadlom do Edinburghu skracujú, teda „dynamizujú“ ju, keď improvizovaným rozprávaním a vymýšľaním si vtáčieho príbehu orla, kráľa vtákov, a kohúta Pedra, ktorý napriek svojim „kohútím“ obmedzeniam prekonáva sám seba, rozrušujú stereotypy vmyslení aprežívaní, ale najmä pri tvorení vlastného príbehu.
Namydlený blesk je tvorivou spisovateľovou poctou priateľovi a ilustrátorovi viacerých kníh, Svetozárovi Mydlovi: „Ja som bol iba rukou, ktorá zapisovala udalosti, ktoré som našiel vobrázkoch nášho priateľa Mydlozára. Niekedy to bola riadna fuška, keď sa vedľa seba ocitli obrázky, ktoré navzájom nesúviseli. Ale keď som sa na ne zahľadel pozornejšie, objavil som mostík, ktorý ich spája. (...) Zčasu na čas nám chcú ukradnúť náš namydlený blesk. Myslia si, že je to hrozitánska zbraň. Amožno aj je. Pretože je to naša fantázia, radosť asnívanie. Ato vždy zvíťazí nad zlobou anenávisťou.“ (Hevier, 2019, s. 117) Potvrdzuje Hevierove tvorivé princípy, hru abezbrehú fantáziu, funkčnú hru so slovom, sjeho výrazom ajvýznamom – „Hlodavce hlodajú ahľadavce hľadajú. Mišolienka hľadala zaujímavé myšlienky anápady. Bola vynálezkyňa análezkyňa. Mala nos na neobyčajNOSti.“ (Hevier, 2019, s. 25)
ٱú
Bábiková, Marta – Hevier, Daniel: Územie slobody a imaginácie (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 2010, č. 1, s. 11. ISSN 1336-247X.
Naščák, Peter: Daniel Hevier: Vtáčia legenda (recenzia). In: Bibiana, roč. XXV, 2019, č. 1, s. 66 – 67. ISSN 1335-7263.
Stanislavová, Zuzana a kolektív: Dejiny slovenskej literatúry pre deti amládež po roku 1960. Bratislava: LIC, 2010. ISBN 978-80-8119-026-1.
Hevier, D.: Kam chodia na zimu zmrzlinári. In: /ukazka/kam-chodia-na-zimu-zmrzlinari
Martina Petríková pre LIC, 2020
