Edmund Hlatký už svojím debutom, dvojnovelou História vecí (1988) anticipuje vývin slovenskej prózy po roku 1989 predovšetkým vtematickej rovine, ato detabuizáciou problému viery, ale tiež typom postavy – človeka so znepokojujúco ubolenou dušou. Aj Hlatkého ďalšie prózy (Jesenný opar, 1999; Iní ľudia, 2000; Sláva atajomstvo, 2001; Abraka dabraka, 2008 aó, 2013) sa výrazne vyčleňujú z prevažne recesívno-ironickej línie ponovembrovej literatúry, ato predovšetkým „óԾdz“ či „vnútornou vážnosťou“. Hlatkého História vecí však nezaujala kritiku len nezvyčajnou naliehavosťou témy (viery) modelovanej vprotiklade kracionalite, ale tiež implicitnou otázkou kolektívnej manipulácie sindividuálnym vedomím. Hlatký vo svojom debute nehľadá riešenie daných rozporov, dôležité je ich prežívanie a individuálne hodnotenie. Kým vprvej novele, Bohdan, je silnou, manipulatívnou osobnosťou protagonistov (Vladov) strýko, zlo vdruhej novele, Sutner, predstavuje mechanizmus vojenskej moci. VHlatkého textoch je však potenciálne vinný každý človek, respektíve, potrestaním jednotlivca sa nič nekončí, cez neho sa súdi aj ktosi iný. Problematizovaním dobra azla Hlatký nepriamo odkazuje na Dostojevského koncepciu viny atrestu – človek zostáva voči násiliu bezmocný, osudovo bezradný, často je tragickou obeťou komplikovaných situácií.
V autorovej druhej knihe, Jesenný opar, je zlo abstraktné, nekonkretizovateľné, človek je viac ohrozený úzkosťami (znútra) než protivníkmi (zvonku). Namiesto fyzicky postihnuteľného nepriateľa útočia na postavy (aj ďalších) Hlatkého textov rôzne „energotiene“ či mimopersonálne sily. Proti prenasledovateľom človeka, Satanovi, „neznámym psychickým silám“, „ľudskej čiernej diere“, „diaľkovým doktorom“, „znepriatelenému stvoreniu“ či „svetovému zlu“ stojí postava – „ľܻé slnko“, „svojím spôsobom Bohom vyvolený“, „ľudia tajného dobra“ ai.
Ak autor vdebute kreuje protagonistu, ktorý sa aspoň čiastočne usiluje sociálne adaptovať, vnasledujúcich óch komunikácia jednotlivca svonkajším svetom zlyháva. Vina je kolektívna, preto ťažko dokázateľná; pokánie je individuálne, trest by mal prijať každý: „Uveril si, Edo Driapal, že vina sa všetkým zúčastneným nedá dokázať, pretože je nepatrná, apreto sa všetci do jedného musia priznať ešte pred svojou smrťou aprijať trest, musia sa priznať kúčasti na mučení, zavrhnúť kolektívnu vinu adať sa na pokánie.“ Hlatký verí vzodpovednosť jednotlivca, varuje pred globálnym zlom aodkrýva jánusovskú tvár človeka. Jeho postavy dobre poznali Bibliu, no boli prinútené vzdať sa jej; avšak hľadanie Boha, ikeď nie vteologickom zmysle, je pre ne nevyhnutné.
Sproblémom viery súvisí vysoká frekvencia biblických motívov vHlatkého tvorbe (napríklad hory, kríža, objavujú sa tu Kain, Ábel, Tamaria, Zuzana, Eva, Samuel, Dávid ai.). Niektoré znich (napríklad hada, leva, mora ai.) však možno interpretovať aj inak, prostredníctvom hlbinnej psychológie, ba vHlatkého próze „všetko môže získať štatút symbolu, znamenia“ (Barborík). Pomocou Biblie Hlatký načrtáva úzkosti postáv, ich vzťahy kokoliu, či usiluje sa zodpovedať na otázku, ako prežiť vo svete „fundamentálneho hriechu“. Neúspešné hľadanie zmyslu bytia je opäť podmienené rozporuplnosťou Hlatkého protagonistu, ktorý je síce často presvedčený ovlastnej vyvolenosti, ale márne hľadá akceptáciu uiných ľudí. VHlatkého tvorbe sa variuje motív duševnej choroby, najmä paranoidnej psychózy: vystupuje tu človek, ktorého „duševné zdravie je vykúpené duchovnou krízou“, ktorému „hrozí šialenstvo“ alebo ho ostatní považujú za „nenormálneho“. Jednotlivec nemôže zvládnuť ani vlastné stavy fóbie, nieto ešte „permanentnú krízovosť“ sveta. Hlatkého protagonisti často nerozlišujú medzi vonkajšími avnútornými javmi: „Svoje vnútorné stavy prežívam ako skutočnosť, takže to odporné počasie aprázdnotu mestečka prežívam len ako dekoráciu svojich hlbokých arozmanitých zážitkov.“ Postavy opakovane nerozoznávajú medzi snom abdením, halucináciou askutočnosťou, vlastnou acudzou vinou, hypersenzibilne reagujú na vonkajšie podnety, sú vzťahovačné azahľadené do seba. Schorobou postavy súvisí jej vyčlenenie zo spoločnosti, strata blízkych ľudí ischopnosti prežívať akúkoľvek radosť: „Aký krásny svet... Len ja ho nemôžem užívať, som načisto vyvrhnutý zvonkajšieho sveta. Bál som sa, že niekto na mne zbadá môj idiotizmus. Nie, ľudia mi nemôžu pomôcť, na to som priveľmi hrdý aurazený, nijaký doktor, nijaký psychiater“.
Na rozdiel od prozaikov, ktorí recesne, hravo využívajú inter- aintratextualitu, Hlatký nie je ironicky dištančný voči cudzím textom. Naopak, jeho postavy sa sdielami, ktoré čítajú, často identifikujú, sú pre ne prostriedkom na hľadanie zmyslu bytia, nahrádzajú reflexie narátora. Hlatkého prózy tak funkčne dopĺňajú alúzie na diela rôznych autorov: Dostojevského, Freuda, Junga, Hegla, Minaříka, Eca, Faulknera, Slobodu, Eca, Borgesa ai. Výrazným príkladom intratextuality je najmä prestupovanie postáv zjedného textu do druhého, ale tiež varírovanie tých istých motívov.
Hlatkého prózy poukazujú na proces neľahkého písania, tvorby ako hľadania, úsilia ozachovanie vlastnej dôstojnosti. Vedomie štylizácie umožňuje rozprávačovi selekciu, zmysluplné zostáva hľadanie tých správnych písmen, ktoré možno nespasia svet, ale protagonistovi pomáhajú prežiť v „mizernom stave, stave vnútorného ohrozenia“. Písanie je pre postavu záchranou, denníkovou terapiou: „Neverím ničomu na svete, len klepotu klávesnice písacieho stroja, ktorému sa zverujem so svojou biedou. Verím včistý hárok papiera, ktorý si pýta, aby ho niekto popísal znakmi alebo nakreslil naň obraz. To je jediné, čomu verím.“ Táto iná viera, viera vo „víťazstvo písacieho stroja nad prázdnotou“, je pre autorovo písanie zvlášť produktívna, pretože autentické, denníkové zápisky sa predsa len literarizujú. Na rozdiel od viacerých ponovembrových autorov, ktorí sa usilujú najmä oformálnu, hravú inováciu prozaického tvaru až po hranicu jeho komunikatívnosti, dominuje vHlatkého tvorbe opačná tendencia – prevaha sémantiky, spojená spresilou smútku, ktorá môže byť takisto dôvodom čitateľskej exkluzivity jeho próz.
Marta Součková, január 2017
