ղľáԾ
Eva Lukáčová vstúpila do literatúry zbierkou Divosestra vroku 1999, predtým však publikovala napríklad včasopisoch Romboid, Slovenské pohľady, RAK, Literárny týždenník atiež vantológii Hlbokozelená žena (1998) a vzborníkoch mladej slovenskej literatúry vydavateľstva Smena Druhý dych (1985) aKruh (1987). Pod menom Eva Luka vydala ďalšie tri zbierky: پň (2005), Havranjel (2011) aJazver (2019) atiež knihy pre deti amládež: prvý diel prózy Pani Kurčaťová: Ten, kto sa narodí zle (2018) azbierku poézie ň/ܳáԾč (2021). Jej príspevok kdetskej tvorbe nájdeme aj vo vianočnej antológii slovenských autorov aautoriek Dohviezdny večer (2019) pod názvom Mníšikova vianočná hviezda. Taktiež sa venuje písaniu textov piesní (albumy hudobníčky Iky Kraicovej Vlčie balady, Milenka všetkých, V hlbinách a La Loba) a výtvarnej tvorbe – ilustrovala vlastné knihy Pani Kurčaťová, Jazver, ň/ܳáԾč amonografiu Evy Urbanovej Medzi snom afikciou (poetická tvorba Evy Luky).
ʴé Evy Luky už od debutu pútala pozornosť literárnej kritiky ičitateľov (dôkazom sú literárne ocenenia, ako aj preklady do viacerých cudzích jazykov či participácie vcudzojazyčných antológiách). Ďalšie zbierky spresnili kontúry autorskej poetiky a potvrdili kvalitu jej poézie. Autorka cielene naznačuje medzi zbierkami ú úťžԴDzť už prostredníctvom ich názvov. Každé zo štyroch pomenovaní tvorí kompozitum, autorský novotvar, ktorý vznikol rovnakým sémantickým kľúčom, t. j. jedno zo slov patrí do reálneho (ľudského) sveta, ako sestra, jabloň, havran či gramatická osoba „ja“, druhé zase evokuje čosi fantastické či zvieracie: divý/á, diabol, anjel, zver. Navyše, vspojení oboch slov je napätie dvoch svetov – jednak zvieracieho aľudského, ale ikonkrétneho atajomného, až temného. Do naznačeného kontextu by zapadli aj názvy kníh pre deti: Pani Kurčaťová (2018) aň aܳáԾč (2021). Pani Kurčaťovú síce netvorí zložené slovo, ale všetky ostatné „podmienky“ spĺňa. ň/ܳáԾč tiež predstavujú novotvary aprinášajú do sveta detskej literatúry dva svety – jeden čierny, brutálny, ale sprvkami komiky; druhý farebný, plný zvukov adrobných detailov (zbierka je koncipovaná ako dvoj-kniha, ktorú môžeme čítať zjednej idruhej strany). Jednotný rukopis je zrejmý i po vizuálnej stránke. Na všetkých štyroch obálkach básnických zbierok pre dospelých sa nachádza žena s tajomným zvieraťom. Obálku knihy Divosestra ilustrovala výtvarníčka Hiroko Mori, ktorej autorka neskôr venovala dve básne. Zbierky پň aHavranjel vyšli vo vydavateľstveEdition Ryba, obe s ilustráciami Michaela Sowu (podľa jeho obrazov tiež vytvorila niekoľko básní) as jednotnou grafikou predstavujú akési dvojičky, čo korešponduje sich úzkou významovou prepojenosťou. Anapokon Jazver (kombinovaná technika: akryl na plátne avložené komponenty), Pani Kurčaťová (čierna perokresba) aň/ܳáԾč (kombinovaná technika: akryl, tempera, pastelky akomponenty) sú výsledkom výtvarnej práce samotnej autorky.
Debutová zbierka Divosestra (1999) tematizuje príchod subjektky do cudzej krajiny. Rozvíja sa tu však viacero línií (motívov), ktoré bude poetka prehlbovať vneskorších zbierkach. Spomedzi všetkých zbierok Evy Luky sa vdebute najjasnejšie pracuje sfunkciou priestoru ato minimálne vdvoch významoch tohto slova – sodkazom na cudzinu atiež sintimizáciou priestoru ako príbytku lyrickej hrdinky. Oba významy však nadobúdajú sebareflexívnu funkciu, primárne vypovedajú ovnútornom rozpoložení lyrickej hrdinky. Zlomová je vtomto kontexte báseň Východní ľudia, ktorá zdôrazňuje priestor konkrétnej krajiny, ale zároveň ho prepája so snahou subjektky osebaurčenie (motív mýtickej ženy bez tváre). Objavovanie krajiny sa prelína sodkrývaním tajných zákutí svojho „ja“, medzi inými sa vyplavujú subjektkine choré smútky, ktorým bude musieť čeliť aje bezpredmetné či vcudzine alebo doma. Konkrétne opisy postupne nadobúdajú atropomorfizujúci rozmer. Geografická ainá „skutočnosť“ prestáva byť akokoľvek signifikantná. Začínajú sa manifestovať intímnejšie a „užšie“ priestory ako široká krajina (Japonska). Zásadná sa ukazuje obraznosť domu ajeho konštánt, otvára sa ďalší, vnútorný priestor as ním nové možnosti poetizácie. Predpokladanú premenu (nielen témy) avizuje rovnomenná báseň Divosestra, ktorá vnáša do sveta subjektky existenciálny rozmer, minimálne motívmi hraničenia medzi životom asmrťou („smrť sa sunie zhradieb, zazvoní / ľ“, 1999, s. 23). Akési rozpoltenie subejktky, pohyb medzi dvomi svetmi, sa stáva zásadným problémom iďalších básní Evy Luky: „ʴDZ-žá, / DZ-ŕٱ“ (1999, s. 23). Konflikt vnútorného avonkajšieho sveta sa ohlasuje nielen prostredníctvom symboliky priestoru (von – dnu), domova acudziny, ale tiež identifikáciou animálneho princípu vsubjektke avneposlednom rade prízvukovaním snového sveta, ktorého kontúry sa spresnia vzbierkach پň aHavranjel.
Mnohé básne v zbierkach پň (2005) aHavranjel (2018) by sme mohli označiť za snové, nielen témou či explicitným „vstupom“ do tohto priestoru, ale tiež svojou rétorikou, fantastickými motívmi či surrealistickou obraznosťou. Obrazná polarita sna je postavená na striedaní dňa anoci. Čierna farba je vpoézii Evy Luky využívaná vprvom rade ako príznak noci ana tento „bežne“ vymedzený status čiernej sa navrstvujú ďalšie významy – zrkadlenie druhého, záhrobného sveta či smrti vôbec, ale tiež čohosi temného, „čierneho“ vlyrickej hrdinke. Subjektka nedokáže vzdorovať všetkým smútkom, ťaživým snom čiernej noci. Znova sa objavuje symbol dverí aokna ako hranice medzi dvoma svetmi, keď opustenie bezpečného priestoru vnútra domu znamená vykročenie vústrety smrti: „Napustím si vaňu, / pomaly, ako keď do hrobu na hrubých lanách / spúšťajú poslednú / posmrtnú ružu, otváram / okno.“ (2005, s. 63). Michel Foucault (1995) tvrdí, že tie najhlbšie sny sú práve sny osmrti. Dospieva však kistej rozporuplnosti, ktorú takéto sny podnecujú – nejde vnich len ojednu stranu protikladu. Smrť môže byť chápaná ako naplnenie existencie, prináša akési zmierenie, preto sa stáva tým „nejzákladnějším snem, jaký člověk může mít“ (Foucault 1995, s. 39). Hoci smerovanie Lukinej subjektky k„snovej“ smrti zodpovedá viac úzkostnej než zvrchovanej smrti, dôležité je vedomie, že takéto sny sú tiež prostriedkom ksebapoznávaniu, sú tým „nejpodstatnějším, co se existence sama osobě může dozvědět“ (Foucault 1995, s. 39-40). Báseň Svetloplach je vtomto kontexte spovedná, vyslovuje vyššie formulované hypotézy priamo – subjektka sa vnej priznáva ktemnej stránke ako svojej neoddeliteľnej súčasti. Navyše sa tu objavuje motív požierania, ktorý sa naplno rozvinie vzbierke Jazver, kde sa transformuje do vzájomného pohlcovania subjektov ako súčasti deviačných stavov. Od osobného údelu sa dostávame kuniverzálnym otázkam ľudského bytia. V zbierkach پň aHavranjel vyvstáva obraz človeka neustále lavírujúci medzi dvomi svetmi. Téma smrti je vzbierke Havranjel dotovaná aj mimoliterárnou skutočnosťou, ktorá sa do zbierky dostáva už cez venovanie zbierky milovanej osobe (manželovi Mirovi): „že mi vtú čiernu noc zachránil život za cenu svojho“. Látková skutočnosť pridáva desivým obrazom na sile, podporuje nielen autenticitu vypovedaného, ale komunikuje sniektorými motívmi zbierky, ktoré tematizujú práve neustály pocit umŕtvenia, vyprchania energie či „vypožičaného života“. Takto motivované pocity sa stávajú ďalším zdrojom nemožnosti prijať ponúkané šťastie, odovzdať sa radostiam života a pod. „Budeš to mať až do smrti, pôjde to stebou“ (2011, s. 46), čítame ako výstrahu lyrickej hrdinky adresovanej sebe samej vbásni ž. Leitmotív prekliatia tiahnuci sa od zbierky Divosestra tak vstupuje do celkom inej (až mysticky prorockej) komunikácie. Temnotou čiernej sú vpoézii Evy Luky poznačené aj vzťahy subjektky. Láska vjej svete nepredstavuje túžbu po splynutí, je len akýmsi nástrojom – šancou ako zabudnúť, ako prežiť temnú noc či vykúpiť sa znej. Hoci vzbierkach پň aHavranejl nachádzame viacero mužských postáv, všetky sú variáciou jedného atoho istého čierneho milenca. Rovnako niekoľkým detským postavám, ktoré sa vzbierke objavujú, by sme mohli dať metaforický prívlastok „čierne“. V „pozemskom“ svete sa ich život skončil, sú predmetom opisu, sú pasívne a statické: „Pozerala som sa / na tvoje bezvládne telo; spinkal si čudným, nehybným / ádz“ (2011, s. 75). Čierna farba sa vtomto kontexte uplatňuje vtradičnom zmysle symbolizujúcom smrť, napríklad pri opise šatstva alebo vrámci celkového vzhľadu dieťaťa. Naopak, vo svete sna sú tieto postavy stále aktívne, majú dokonca moc prosiť na druhej strane za hriechy svojej matky. Vzbierkach by sme našli celý cyklus básní postavených na „prosebnom“ základe. Podrobne túto problematiku analyzuje Anna Bukovinová (2020), ktorá porovnáva jednotlivé texty smodlitebnými pretextami (predovšetkým so sakrálnou predlohou Modlitby Pána). Ďalšiu možnosť žánrového ohraničenia ponúka komparácia s nemeckou smútočnou lyrikou, tzv. trauerlyrik, ktorá má svoje východisko v symfónii Gustava Mahlera Kindertotenleider. Sémanticky nosným motívom sa vpoetike Evy Luky stáva tiež voda. Tento element býva často spájaný so snom, ktorý zúročuje jeho estetický potenciál. Voda sa najčastejšie chápe ako spôsob očisty, ale tiež ako kanál – prechod medzi dvomi svetmi. Podľa Gustona Bachelarda (1997) však voda vždy smeruje ku smrti. Preto uvažuje napríklad o ťažkých, spiacich, hlbokých či mŕtvych vodách, ktoré by sme vprípade E. Luky mohli nazvať aj vody „čierne“. Subjektku kvode tiahne akási magická sila, jej podvedomie knej smeruje vo chvíľach, keď hľadá odpovede na zásadné otázky svojho bytia. Viaceré snové preludy sa vzbierkach پň aHavranjel spájajú práve sjej predstavami vo vode, pohybom vjej okolí (pri jazere, rieke, studni apod.) či s pozorovaním vodnej hladiny. Eva Luka zapĺňa svoj básnický svet mnohými vodnými živočíchmi abytosťami (rôzne žabokrké ženy, jašteričie ženy, č apod.). Vďaka ich až naturalistickej konkrétnosti sa aj tento svet stáva mimoriadne sugestívny. Dôsledne tu uplatňuje estetiku škaredosti, keď vysoké je pokorené nízkym sfunkciou narúšania konvenčných predstáv o kráse. Fyzické zblíženie vôbec je vzbierkach پň aHavranjel sprevádzané tekutinami ako sliny či iné výlučky zdôrazňujúce animálnosť vzťahu: „Moja bledá koža / odovzdane prijíma priezračnú vlhkosť vody, / havranjelích spermií aslín“ (2005, s. 62). Výhradne ženskú povahu má materská voda (napríklad plodová voda), ktorá však rovnako „krúži“ okolo kategórie smrti, oto viac, ak je vložená do snového rámca: „Vsnoch rodím drobné, fialové deti, / okolo mňa sú výlučky apot, dusný pach plodnosti.“ (2005, s. 69).
Nateraz posledná zbierka Jazver (2019) rozvíja motívy, témy apostupy zpredošlých textov, dominuje však súboj zvieracieho aľudského sveta v hrdinke. Zároveň čiastočne naznačuje icestu „von“ (vykúpenie sa zčiernej), ktorú by sme mohli vkontexte metafory svetla a tmy nazvať rozvidnievaním, svitaním (nádejou). Dôležitá je tu zmena perspektívy. Básne zo zbierky Jazver predstavujú akési výjavy (sama hrdinka takto pozorované scény hodnotí), vnajširšom zmysle tohto slova – scéna, divadlo, udalosť, zrakový vnem, myšlienkový či snový prelud apod. Hrdinka ich sleduje zpozície pozorovateľky, nie aktérky diania (hoci sa táto pozícia vpriebehu niektorých dejov mení), dokáže si teda zachovať istý odstup, zároveň jej takáto perspektíva umožňuje pomenovať videné dopodrobna presne, čo vytvára košaté básnické (až barokovo prezdobené) obrazy pripomínajúce akési nástenné maľby. Nejde ale omanieristickú dekoratívnosť, aj za tým najbizarnejším detailom možno pozorovať zámer. Ako konštatoval Ján Gavura (2020, s. 158), spontánnosť takto „neriadenej“ poézie je len zdanlivá, keďže pri detailnejšom pohľade zistíme, že básne vykazujú vysokú „mieru organizovanosti: básne majú pevnú vnútornú kompozíciu stypickými prvkami ako gradácia, pointovanie či dejový oblúk“. Dôkazom môže byť aj dôsledná práca so zvukovou stránkou, ktorá sa v prípade zbierky Jazver prediera do popredia (široká plejáda citosloviec, ale aj hudobné motívy a zvuky rámcujúce zbierku). Jazver rozširuje i repertoár zvieracích postáv – ak v dovtedajších textoch prevažoval vodný svet, tu sa kvode pridávajú ďalšie živly asnimi spojené zvieratá afantastické bytosti. Zásadnými elementmi sa stávajú zem (jazvec, slimák, dážďovka a iné) a vzduch (vrany, pelikán, sova ainé). Sféry zeme avzduchu sú tiež súčasťou vertikálneho rozčlenenia fikčného sveta, približovania sa sna askutočnosti, ale ijeho splývania (to potvrdzujú zvieratá, ktoré pre svoje obmedzené letiace schopnosti môžeme priradiť kobom – páv, sliepka, kohút). Zároveň sa poukazovanie na priestor hore (vzduch, nebo) adole (pod zemou), ako na antonymickú dvojicu dobra (života) azla (smrti), esteticky avýznamovo zúročuje v obrátenej perspektíve. Napríklad motív vzdušnej izby (objavil sa už vzbierke Divosestra) ako ideálnej predstavy vsebe ukrýva prudký pád na zem, vytriezvenie (podťatá stračia noha zbásne Ty aja včase kohútieho kriku) a nebeský môže konotovať aj čosi údesné, strach vyvolávajúce (des – nebes zbásne Skyler Skrajper). Naopak, pôda je tu zdrojom obživy, ale iestetickej krásy (záhrada, rastlinstvo) adokonca aj priestor pod zemou sa ukazuje vo svojom pozitívnom svetle, napríklad ako vhodný úkryt, oktorom čítame v básni Meles meles meles (správa omne ajazvecoch). Druhé slovo kompozita „jazver“ tak nadobúda variabilnú povahu, okrem primárne zvukovo (vo vyššie menovanej básni i charakterovo) príbuzného slova jazvec môžeme uvažovať aj ojeho zameniteľnosti sinými zvieracími druhmi, vždy na základe prostredia (rozumej stavu), vakom sa lyrická hrdinka momentálne nachádza. Luka však výrazne nerozširuje len repertoár živočíšnej ríše, ale obohacuje i faunu aflóru modelovaného fikčného sveta. Sledujeme rozmanitú vegetáciu, čo korešponduje najmä selementom zeme. Osciluje od náramne živej po neživú, umŕtvenú pôdu (záhradu). Koncepčne sa vzbierke Jazver nadväzuje i na postavy žien – divosestier (dcéra Minotaura, Alrúna, pani Ashtonová, Skyler Skrajper, ženy-blýskavice a iné). Za východiskové (koncept zbierky určujúce) básne knihy Jazver by sme však mohli označiť texty: Lepidoptera, Jazver II aNekromantik. Najmä posledná menovaná je akýmsi súborom sémanticky nosných motívov poetiky Evy Luky (farebná symbolika, zvieratá, živly, priestor domu, snové pozadie a iné). Dokonca by sa dalo predpokladať, že práve Nekromantik bude podkladom ďalšej zbierky (autorkin zvyk vyberať názov budúcej knihy spomedzi básní tej predchádzajúcej). Jednak spĺňa „nastavené“ podmienky názvu (zložené slovo – jedno fantastického, druhé svetského pôvodu), ale, predovšetkým, privádza aj samotnú subjektu kamsi na rázcestie svojich rozhodovaní. Hraničenie dvoch svetov je vtomto prípade prezentované ako vec názoru či perspektívy: „Žijeme tu, pretože si Mŕtva. Ty si myslíš, že nie si, ale opak / je pravdou. Lenže ja nie som mŕtva, to vy ostatní! / Vatmosfére hnevu sa dočkáme večera, keď pre mňa / usporadúva predstavenie.“ (2019, s. 64, zvýr. E. L.)
Eva Luka sa vroku 2018 stala tiež autorkou literatúry pre deti amládež. Vydala prozaickú knihu Pani Kurčaťová, navyše označenú ako prvý diel, čím dala jasne najavo, že rozsiahly príbeh jej hrdinky bude pokračovať. Ktvorbe pre deti sa tiež prihlásila zbierkou poézie ň/ܳáԾč (2021) akrátkym vianočným príbehom uverejneným vantológii Dohviezdny večer (2021) snázvom Mníšikova vianočná hviezda. Keď sa však začítame do týchto „detských“ naratívov abásnických mikro-príbehov, zistíme, že autorka svoju poetiku vpodstate nemení, obraz o fikčnom svete, ktorý sme si čítaním jej poézie vytvorili, nespochybňuje ani zmena žánru či dokonca literárneho druhu. Mohli by sme povedať, že všetky menované diela dopĺňajú prezentovaný svet aE. Luka sa tak stáva autorkou nie jedného textu (reading oneself), ale jedného fikčného sveta sjeho početnými zákutiami.
Ani vprípade detskej knihy Pani Kurčaťová (2018) autorka nepoľavuje zo svojej „čiernej“ poetiky, len ju prispôsobuje žánru, ktorého podstatou je boj sodvrátenou stranou. Práve kvôli viacerým prvkom (konflikt dobra azla, ale i jeho relativizácia; od osobnej misie hlavného hrdinu závisí osud širšieho spoločenstva či celého sveta; motív predestinácie; putovanie aďalšie – porov. Boszorád, Malíček 2020), ktoré sa stávajú dominantné vštruktúre diela, by bolo možné označiť tento príbeh ako fatasy. Zápas dobra azla naznačuje už problémovo atajomne znejúci podnázov – Ten, kto sa narodí zle. Podstatou príbehu je skúmanie tohto „zlého“ zrodu jednej zpostáv, konkrétne pána Žabôtika, ktorý skutočne pripomína akési „zlé“, vzmysle nešťastné (smútok ho „sprevádzal ako ošúchaný plášť“, 2018, s. 16), až chorobné, depresiou strápené bytie: „Vedela, že pán Žabôtik za mesačných nocí nemôže spávať, ahoci to nepriznal, tieto neskoré návštevy vždy potešili jeho clivé srdce.“ (2018, s. 15). Ahoci sa problém napokon ukáže ako originálna ahravá apoziopéza, po celý čas implicitne funguje „zlé bytie“ ako metafora čohosi tajomného, ale i temného. S „čiernou“ poetikou Evy Luky korešponduje tiež postava smrti, ktorá sa vpríbehu objavuje. Vsúčasnej svetovej literatúre pre deti amládež nájdeme viacero výnimočných kníh zaoberajúcich sa smrťou avôbec otázkami konečnosti ľudskej existencie. Vo svete fantasy literatúry môžeme asociovať na populárnu postavu Smrti Terryho Pratchetta. Eva Luka personifikuje smrť do postavy Pôtika Smrtiboja, ktorého zobrazuje ako osamelého, ošumelého pocestného sklobúkom. Okrem strachu však vnašich hrdinoch vzbudzuje záujem azvedavosť, dokonca iobdiv. Ďalším dôležitým podtextom knihy je fakt, že vonkajšie nemusí korešpondovať svnútorným (charakterom človeka). Autorkina fascinácia bizarným, vyvrhnutým či groteskným je vtomto zmysle (rovnako ako vpoézii) revoltou voči konvenčne chápanej kráse, voči stereotypnosti jej vnímania, i voči odmietaniu inakosti; stáva sa preto oslavou jedinečnosti každého z nás. Ak čitateľ prúpi na takúto subverziu tradične „krásneho“, začne sa vspoločnosti pani Kurčaťovej cítiť príjemne a „normálne“ ako všetky postavy, „lebo pani Kurčaťová mala rada ľudí tak, ako boli.“ (2018, s. 15).
Nateraz poslednou knihou autorky je zbierka poézie pre deti ň/ܳáԾč (2021). Poetologicky sa vnej zračí pomerne dávny (80. roky) odkaz „feldekovsko-válkovsko-janovicovskej moderny“ (Stanislavová 2010, s. 49), t. j. dôraz na nonsens, senzuálnu metaforu, jazykovú hru čihravú obrazotvornosť. ň aܳáԾč predstavujú alternatívu ktradičným detským veršovačkám, najmä vporovnaní sprevládajúcou riekankovo ladenou tvorbou s„pragmatickým aspektom“ (Stanislavová 2010, s. 53) po roku 1989 (abecedáre, ktoré pomáhajú zvládnuť deťom abecedu, zbierky básní orientujúce sa na problematické činnosti vživote detí, najmä vo vzťahu kdospelému svetu, reflexívne básne dotýkajúce sa vzťahu kprírode aspoločnosti atď.). Formálne kniha pozostáva vlastne zdvoch zbierok, zkaždej strany sa nachádza jedna, záleží, ako si objekt otočíme. Dvojaké čítanie predznamenáva nielen dve vekové kategórie (jemnejšie príbehy pre menšie abrutálnejšie pre očosi staršie deti), ale čítame ho i širšie, sodkazom na dvojpólovosť fikčného sveta atiež vnútorného ustrojenia hrdinky – na jej temnú asvetlú stránku. Tento rozdiel potvrdzujú už farby obálok, svetlejšia, farebnejšia strana sobrazom dievčaťa zodpovedá akejsi zosobnenej predstave ň atmavá zase ܳáԾč. Vizuálne sa odlišujú nielen farbou pozadia aodevu, ale tiež rekvizitami, ktorými postavičky disponujú. Čo však zarazí je fakt, že ich tváričky sú rovnako vážne až smutné, akoby sa opäť podtextovo tvrdilo, že smútok či radosť je záležitosťou najmä vnútorného prežívania, nie zovňajšku, ktorý môže klamať. Po prečítaní oboch častí knihy zistíme, že výberom motívov, tém a tiež dikciou ide o podobnémikro-príbehy, mení sa však ich atmosféra. Dôležitým aspektom jednotlivých básní je ich zvuková rovina. Prejavuje sa jednak po rytmickej (rôzne typy rýmov), jazykovej (najmä na úrovni lexiky), ako aj po obsahovej stránke (motívy atémy). Ani vtomto prípade sa E. Luka neprispôsobuje štandardnej predstave odetsky jednoduchej poézii, naopak, pracuje síce sviazaným veršom, ale s náročnejšími rýmovými schémami, taktiež s(pre ňu typickým) presahom, kakofóniou a inými. ܳáԾč vsádzajú nakonkrétnu zvukovú hodnotu slov a hlások, na predpoklad hlasného čítania, čo dotvára tajomnosť príbehu, ale zároveň umocňuje i komiku básne, ktorá zľahčuje jej desivý aspekt vyplývajúci napríklad znetradičných spojení či tematizácie čohosi odpudivého. Napríklad vbásni Tancovala pazucha autorka hromadí slová skonsonantami ch az (pazucha za puchor, ucho, ܳý, ohluchol, ó, pusu puchoriu), ktoré sú ťažšie na artikuláciu azároveň evokujú ďalšie nepríjemné zvuky, ale ipachy, všetko kontrastne kpredstave hudby. Ak si navyše predstavíme, čo presne hovorové slovo puchor znamená (žalúdok vtákov), príjemná atmosféra tanca je nenávratne preč. Vňá sa zas hudba objavuje viac na úrovni motívov atémy (Rozkvitol nám klavír, 䱹čǰDzԳ, Pochod bielych fialiek, Trampoty sdžinmi). Podstatou ňԾ vôbec je snaha o scitlivenie na krásu maličkostí, obyčajných vecí či bežných činností a na zázračnosť, ktorú sami svojím videním (ich neprehliadaním) vytvárame. Naproti tomu stojí fantastický svet brutálnych príbehov, ktorý môžeme azda prirovnať kpopulárnym básničkami Tima Burtona (v slovenskom preklade Vlada Jančeka vyšli pod názvom OSlávkovom neslávnom konci aďalšie burtonovky). Spoločná je ich čierna poetika, mohli by sme jej dať prívlastok gotická (odkazujúca na prvky čierneho románu ako strach, hrôza, brutalita, nadprirodzené bytosti apod.) – tá sa uLuky ukazuje najmä vdetektívne ladených básničkách. Ťaživú realitu poetka zľahčuje prostredníctvom komiky (cynickým nadhľadom alebo hravou iróniou či sebairóniou), ale zároveň ukazuje, že svet tmy, smútku a záhad je rovnako prítomný adôležitý pre detské vnímanie sveta ako jeho svetlá strana.
Ako je vidieť znaznačenej charakteristiky, poetika autorky sa prirodzene (aj vzhľadom na pomerne dlhé časové rozstupy medzi vydaniami jednotlivých zbierok) mení, vyvíja, či skôr rozrastá.Tento nárast môžeme pozorovať nielen vprípade prehlbovania tém, motívov čijazyka zbierok, ale najmä v rozširovaní fikčného sveta, ktorý nám zbierky ponúkajú. Na slovenské prostredie ide o výrazne neslovenskú poéziu, ktorou Eva Luka prehovára. Na prvý pohľad evokujú ԲDzť najmä japonské motívy avôbec cudzokrajné geografické akultúrne reálie (početné sú odkazy na mytológiu), ktoré autorka celkom prirodzene vnáša do textu. Čitateľský príťažlivá je však aj otvorenosť textov voči tabuizovaným témam, ako napríklad negatívne aspekty materstva avôbec traumatizujúce zákutia (nielen) ženského bytia, sexualita spojená sԾáԴDzťdz, agresivita vo vzťahu, zobrazovanie ⳦ýý, až patologických, psychických stavov, odkrývanie najintímnejších sfér jedinca, a to všetko napájané „divokou“ obraznosťou, ktorá jedz貹ٲá (dzٴDZá ž a ԴDZý ážٰ첹),ԲčDZá (civilnosť takmer absentuje, prevláda mýtický, bezčasový rozmer) a nesie jedinečný autorský rukopis.
Zoznam bibliografických odkazov
BACHERALD, Guston. Voda asny: Esej oobraznosti hmoty. Praha: Mladá fronta, 1997. 233 s. ISBN 8020406387.
BOSZORÁD, Martin, MALÍČEK, Juraj. Od literatúry kdigitálnym hrám, od čítania príbehov kich hraniu. In: Slovenská literatúra, 2020, vol. 67, no. 6, pp. 584-597. 0037-6973.DOI:
BUKOVINOVÁ, Anna. Podoby spirituality vpoézii Evy Luky. In: Glosolália, 2020, roč. 9, č. 2, s. 153 – 163. ISSN 1338-7146.
FOUCAULT, Michel. Sen aobraznost. Liberec: Dauphin. 1995. 76 s. ISBN:80-901842-1-9.
GAVURA, Ján: Mytológia Evy Luky, čiže vznamení zverokruhu. In: Fraktál, 2020, roč. 3, č. 2, s. 156 – 163. ISSN 2585-8912.
LUKÁČOVÁ, Eva. Divosestra. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 1999. 64 s. ISBN 80-8061-020-7.
LUKA, Eva. پň. Trnava: Edition Ryba, 2005. 80 s. ISBN 80-969151-4-2.
LUKA, Eva. Havranjel. Trnava: Edition Ryba, 2011. 80 s. ISBN 978-80-89250-09-7.
LUKA, Eva. Pani Kurčaťová 1. Levoča: Modrý Peter, 2018. 432 s. ISNN 978-80-89545-66-7.
LUKA, Eva. Jazver. Levoča: Modrý Peter, 2019. 96 s. ISBN 978-80-89545-85-8.
LUKA, Eva. ň/ܳáԾč. Levoča: Modrý Peter, 2021. 88 s. ISBN 978-80-89545-90-2.
STANISLAVOVÁ, Zuzana. Dejiny slovenskej literatúry pre deti amládež po roku 1960. Bratislava: Literárne ainformačné centrum. 2010. 318 s. ISBN 978-80-8119-026-1.
URBANOVÁ, Eva. Medzi snom a fikciou (poetická tvorba Evy Luky). Fintice: FACE - Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania. 2022. ISBN 978-80-89763-82-5.
Eva Urbanová
