Gavril Gryzlov bol rodený novinár – reportér. V čase, keď sa noviny plnili článkami o hrdinoch práce, úderníkoch, žatevných úspechoch stavbách mládeže, Gryzlov priniesol nové témy: dramatické ľudské osudy, sociálnu problematiku, nové videnie vojny vojnové hrdinstvá cez utrpenie, zbabelosť, odvahu i obetavosť človeka. Patril k reportérom, akými boli L. Mňačko, R. Kaliský či V. Ferko, ktorí od začiatku 60. rokov odvážne otvárali témy justičných vrážd, krívd neprávostí stalinizmu gottwaldovského socializmu. Jeho tvorivé začiatky sú spojené viac s literatúrou, ako žurnalistikou. V roku 1947 uverejnil ako gymnazista poviedku Mravný zákon, v ktorej vyzdvihol etické princípy ľudského správania. Dôraz na morálne konanie v akejkoľvek, aj hraničnej ľudskej situácii potom tvorí jedno z príbehových ťažísk aj jeho reportáží reportážnych kníh Gardistické inferno, Stretnutie s vrahom Živý mŕtvy z katakomb, ktoré vyšli v čase, keď mal Gryzlov za sebou už rozsiahlu životnú skúsenosť ako betonár na stavbe Priehrady mládeže, redaktor závodného časopisu niekoľkoročný redaktor Smeny. Napriek výhradnej tvorivej orientácii na reportáž majú Gryzlovove texty z obdobia šesťdesiatych rokov veľa príbuzných výstavbových i formálnych prvkov s tvorivými postupmi s predstaviteľmi vtedajšej prozaickej generácie (A. Hykischom, J. Blažkovou, D. Kuželom, P. Balgom inými). V reportážach íý o krutom osude slovenského vojnového letca, Perleťový čas zázrakov o dvoch mladých poľských podvodníkoch, Rybičky s jantárovými očami o mladom delikventovi na úteku z detského domova v reportážnom príbehu Strach z rokov 1963 – 1966 používa v slovenskej žurnalistike dovtedy nepoužívaný prúd vedomia, vnútorného monológu postáv, prehovorov bez vyznačených dialógov, príbehovej dekompozície dejovej fragmentácie, teda postupy, ktoré boli charakteristické pre dobovú slovenskú i európsku prózu – zasiahnutú v tom čase vlnou antirománu. Gryzlov, možno výraznejšie ako tematicky rovnako odvážny a objavný L. Mňačko, konštruuje svoje reportáže ako žánrovo moderný, dynamický na drsných životných faktoch budovaný útvar. Preto aj vo formálnej rovine pôsobia jeho texty zo šesťdesiatych rokov objavne inšpirujúco. Po trochu schematicky pôsobiacom cestopise La dolce vita z roku 1961, v ktorom chcel ukázať najmä rub kapitalistickej spoločnosti (príbehy rímskych prostitútok a pod.), sa Gryzlov zbavuje ideologického schematizmu v knihe reportáží 22 77 prináša vyvážený, autorsky vyhranený pohľad na realitu kritické ostrie reportáží zo Slovenska smeruje k širšiemu postihnutiu deformácií dobovej komunistickej spoločnosti. Tento spoločenský kriticizmus, idúci až na hranicu možného, sa výrazne prejavil v reportážach, ktoré publikoval v Smene v rokoch 1965 – 1967 knižne vyšli až v roku 1999 vo výbere Pro nobis (usporiadal doslov napísal S. Kalný). Z nich vyniká Strach, príbeh muža, ktorému režim znemožnil dokončiť štúdium teológie, za pokus ilegálne opustiť republiku mu súd vymeral vysoký trest väzenia celá jeho ďalšia existencia je poznačená touto skutočnosťou. Na záver príbehu jeho „antihrdina“ – lebo tak sám Gryzlov nazval hrdinov svojich reportáží – kladie čitateľovi otázku: „tak načo sa pechorím, keď som poznačený, keď sa mojimi večnými sprievodcami stali neistota strach...“ V roku 1971, krátko predtým ako Gryzlovovi znemožnili pokračovať v tvorivej činnosti vzniká reportáž Pro nobis, dramatický záznam o banskej katastrofe záchranných prácach v bani Hodonín, reportážna montáž – príbehové 35-stranové dokumentárne pásmo Bambini di Orava o detských otrokoch v tomto stále nepreskúmanom kúte Slovenska. Príbehy detí z mnohopočetných rodín, ktoré posielajú svoje deti aj na konci šesťdesiatych rokov namiesto do školy slúžiť za otrockých podmienok do rodín bohatých gazdov pôsobí i dnes objavne, príbehovo sugestívne apelatívne. Ním Gryzlov potvrdil vysokú úroveň svojho reportážneho umenia, schopnosť objavovať nové, často šokujúce, ale spoločensky závažné témy stvárniť ich spôsobom, ktorý z neho robí jedného z najväčších slovenských reportérov.
Ján Čomaj, Anton Baláž
