Gejzu Vámoša vnímala literárna kritika a kultúrna verejnosť ako l´enfant terrible slovenskej literatúry. Jeho dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom. Vámošov vstup do literatúry začiatkom 20. rokov bol síce konformný (vyznáva sa z lásky k národu a hýri idealizmom), ale čoskoro sa všetko zmení. V prozaických prácach, v ktorých si spočiatku počínal konvenčne, začal porušovať ustálené pravidlá a v literárnej publicistike polemizuje temer s každým. Skrátka, z milujúceho syna národa stal sa nespratným indivíduom, sám si vyrábal oponentov a nepriateľov napravo i naľavo. Pritom, hoci to znie paradoxne, všetko, čo píše a o čom píše, dýcha skutočným záujmom o človeka a o jeho osud. Vlastne je to jeho jediný literárny záujem, ktorému podriadil všetko. Chce človeka vychovávať a hnevá sa – nielen ako publicista, ale aj ako prozaik – na človeka, ktorý sa odmieta racionálne správať a rúti sa kdesi do záhuby. Neváha používať pritom expresívne výrazy a drsný jazyk. Je lekár, ktorý si zaumienil liečiť nielen telo (jeho rozsiahly román Atómy boha sa týka pohlavných chorôb), ale aj dušu, teda ľudské vedomie. Ako prozaik sa nespolieha len na románový príbeh a umeleckú metaforu, o problémoch, ktoré nastoľuje, sa vyjadruje často bezprostredne, autorsky ustavične vstupuje do deja, cituje odborníkov, uverejňuje štatistiky, jeho digresie majú nezriedka podobu traktátu. To všetko rozbíja románovú kompozíciu, čo mu dobová kritika dôrazne vyčítala. Dnes sa viacerým znalcom jeho diela zdá, že sa tu prvýkrát prakticky uplatnili princípy postmodernizmu. Ďalší problém, ktorý Vámoša trápil a vyrovnal sa s ním v prozaickej tvorbe, bol jeho pôvod. Pochádzal zo židovskej rodiny, ale mal k židovstvu kritický vzťah. Tento liberál, občan a demokrat odmietal každú výlučnosť a teda aj ortodoxnú židovskú komunitu ako spiatočníctvo. V románe, nazvanom príznačne Odlomená haluz, sa sarkasticky vyslovoval o židovských náboženských praktikách a rituáloch, za čo ho miestna židovská obec chcela spomedzi seba vyobcovať. Onedlho však aj on sám pocítil na sebe vlnu antisemitizmu, ktorá sa v Európe zdvihla po nástupe Hitlera k moci. Roku 1939 odišiel zo Slovenska a stal sa z neho utečenec. Dostal sa až do Číny, neskôr do Brazílie, odkiaľ sa už domov nevrátil. Odchodom sa zachránil pred holokaustom, ale svetová tragédia, v ktorej sa človek postavil proti človeku a v ktorej zahynuli milióny ľudí, bola zároveň porážkou jeho životnej filozofie, v ktorej chcel proti žčíšԱ krutosti človeka postaviť hrádzu z lásky – ako jediného zákona určujúceho medziľudské vzťahy.
Vladimír Petrík
