Gizela Gáfriková študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Banskej Bystrici, kde v roku 1964 maturovala, 1964 – 1969 históriu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku1969 nastúpila ako interná ašpirantka do Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, kde pracovala ako vedecká pracovníčka na Oddelení dejín staršej slovenskej literatúry. Sústreďovala sa na výskum literatúry 17. – 18. storočia, ktorú sledovala v širšom dobovom jazykovom a kultúrnohistorickom kontexte. Osobitnú pozornosť venovala tvorbe H. Gavloviča (viaceré štúdie, kritické vydanie Valaskej školy mravúv stodoly s literárnohistorickým a textovo-kritickým komentárom, 1989), žánrovým otázkam barokovej prózy (S. Hruškovic, T. Masník, J. Milochovský, P. Bajan), výskumu textových prameňov duchovnej piesne (o. i. Dlabačov kancionál) a i. Edične pripravila komentovanú antológiu slovenskej barokovej poézie Ja miluji, nesmím povídati… (1977), výber z Gavlovičovho diela Naučenia o dobrých mravoch(1987),O dobrých mravoch (2004), zborník Literárne dielo Hugolína Gavloviča (2004), zborník o predhistórii literárneho výskumu na Slovensku Pannonia docta (2003), knihu štúdií o slovenskej literatúre 17. – 18. storočia. Zabúdané súvislosti (2006) a súbor štúdií Posledné veci človeka. Štúdie k dejinám slovenskej duchovnej kultúry 17. – 18. storočia (2010). Od stredoškolských štúdií publikovala verše v Mladej tvorbe, neskôr aj v Slovenských pohľadoch. V roku 1974 vydala cenzúrou oklieštenú básnickú zbierku Potichu. V jazykovej spolupráci s filológmi prebásnila z francúzštiny veršované pasáže dielka Aucassin a Nicoletta, Corneillovu drámu ǰáܲ, z latinčiny Eclogu J. B. Magina. Z poľštiny preložila výber z básnického diela M. Pawlikowskej-Jasnorzewskej.
