Na prechádzke do manželského pekla
Iris Kopcsayová je skúsenou novinárkou a scenáristkou, spolupracovala sčeským pretýždenníkom Týden, pripravovala viaceré relácie pre Slovenskú televíziu, ako publicistka písala pre mnohé známe printové médiá. Román Bez lásky spodtitulom Ženský román pre silné nátury je jej literárnym debutom. Napriek statusu prvotiny treba hneď na začiatku podotknúť, že ide ovyzreté akompaktné dielo. Istotne je to vplyvom zažitých aodpozorovaných udalostí, Kopcsayová nie je naivná, ani zasnená dvadsiatnička. Rovnako je vybrúsená aj štylistická rovina knihy, a to ivzhľadom na jej pomerne odvážny, vyše tristostranový rozsah.
Názov románu jasne naznačuje záujem oženský svet, vďaka čomu by sa azda ktosi neznalý mohol domnievať, že bude mať do činenia sdo červena ladenou knižnicou. Opak je pravdou. Vrománe síce láska nebasentuje, avšak omnoho zásadnejší je pohľad na ňu skrz dennodenné reálie, rutinu aprostredie, ktoré ju definuje. Kopcsayová vkročila do citlivého údolia plného ženskej túžby, strádania, hľadania, ilúzií a dezilúzií. Jej hlavnou hrdinkou je bezmenná žena anie je to ani žena sveľkým začiatočným písmenom. Nepatrí jej svet, nenadýchla sa žiadnej zvševediacich múdrostí života, akosi prirodzene abez prípravy sa ocitla vzrelom veku, vktorom sa možno naraz obzrieť vzad ivpred. Lenže jej pohľad je zahmlený. Zakalilo ho ustrnutie vrigidnom tempe života, nenaplnené predstavy osebe samej anajmä manželstvo, zktorého sa vytratila túžba spoznávať jeden druhého: „Na fotkách vidno celý ich život. Ako sa zoznámili, zobrali sa. Na fotkách je žena vbielych šatách amuž vobleku. Apri žene sbábätkom na rukách je ich verný psík. Potom žena na fotkách kočíkuje. Potom chodia skamarátmi aich deťmi na výlety. Dnes sú už všetci rozvedení. Apotom sú Vianoce, Vianoce srodičmi, jedny, druhé, tretie.“ (s. 121).
Je ťažké definovať nosnú tému Kopcsayovej prózy. Zistého hľadiska ide neopochybne osilnú generačnú výpoveď mnohých súčasných štyridsiatničiek apäťdesiatničiek – sú to zrelé, balansujúce ženy, ktoré majú prirodzenú potrebu žať úrodu svojich predošlých rozhodnutí, apredsa sa ocitajú vbode, ktorý skôr ako bezpečný prístav pripromína rozbitú loď na plavbe ktoviekam. Vženinom živote spôsobila trhlinu manželova nevera. Dlhoročný tichý súhlas sjeho ľahtikárskou povahou bol len vytesnením skutočného odcudzenia, ktoré ako vírus deštruovalo všetky základné princípy vzťahu. Muž ako archetyp manžela skrízou stredného veku, žena ako symbol udupanej, takmer roboticky pracujúcej existencie, ktorá zabudla na možnosť vzoprieť sa. Spája ich zvyk, deti, alebo sa predsa kdesi vútrobách zachytil posledný výhonok čistého citu? Autorka na danú dilemu neodpovedá, predkladá vcelku bežný scenár vnútorného rozkladu manželstva, ktorý neprichádza zo dňa na deň, ale nezadržiteľne kvasí ukrytý vdennodenných pokynoch typu „Vynes kôš, vyzdvihni deti, kúp rožky.“ Otázka, na ktorú si nevie odpovedať ani žena, znie, či premeškala medzník, zktorého bola možná cesta späť, alebo bola daná kataklizma nevyhnutným javom. Keď hlavná postava odhalí milenecký vzťah manžela sistou Luciou, na jej prekvapenie muž reaguje pokojne aodťažito. Vyzýva na nový model manželstva – slobodného apolygamného, veď na tom predsa nie je nič amorálne, „upustiť uzdu svojim prirodzeným pudom“. Lenže žena sa vdanej konštelácii čoraz viac dusí. Jej vnútorný rozvrat začína in medias res – kapitolou snázvom Koniec. Nasleduje epizóda Intermezzo anásledne sa život ako-tak usporadúva v časti Začiatok avzáverečnom Epilógu. Komplexnejší profil hlavnej postavy sprostredkovávajú jej myšlienky, dejové slučky, ale aj retrospektívne časti, ktoré modelujú jej staršie Ja. Hrdinku vykresľujú ako intelektuálne založenú osobnosť, ktorá mala hlboký vzťah kliteratúre aartovému filmu – túžila stať sa disidentkou, no nakoniec vyštudovala právo avenovala sa publicistike. Novinárstvo sa vnej však nezakorenilo tak, ako by chcela, ato najmä pre obsahovo plytké témy, ktoré bola zfinančných dôvodov nútená spracovávať vbulvárnych alifestylových časopisoch. Po celý čas manželstva sa žena javí ako verná partnerka, schopná za každých okolností chrániť azachraňovať topiaci sa vzťah. Až jeho definitívne ukončenie naštartuje proces jej sebauvedomovania, prácneho dolovania zaprášených artefaktov strateného sebavedomia: „Žena bola mužovi celé roky verná. Ťažko povedať prečo. Veď neverila vBoha, alebo si aspoň myslela, že neverí, nemala sa teda prečo obávať božieho trestu. Mohla byť verná aj preto, že muža milovala, alebo preto, že si ctila morálku. Mohla byť verná aj preto, že nebola dosť odvážna alebo znedostatku príležitostí. Možno bola len nešikovná anevedela, ako iných mužov zviesť.“ (s. 196)
Pre Iris Kopcsayovú je rovnako ako dejová línia aponor do mysle hlavnej postavy dôležité prostredie, ktoré obe zložky determinuje. Román Bez lásky je do veľkej miery vizuálny, obrazotvornosť podmieňujú určenia bratislavských miest, ale aj opisy fragmentov mestského adomáceho života. Katarzia hlavnej hrdinky prichádza skrz symboliku predaného domu, pričom jeho opustenie sa stáva predzvesťou nových začiatkov. Ide teda orelatívne šťastnú dohru, ktorú však nesprevádza nijaký happy end. Kniha je do istej miery minimalistická, autorka nefabuluje, ani sa nestráca vo vágnom, bezmyšlienkovitom literárnom klišé. Jej debutová próza je preto silným zrkadlom. Odrážajú sa vnej tváre mnohých žien – mnohých tápajúcich, hľadajúcich osobností, ktorých odvaha dennodenne naráža na príboj rutiny a zažitých noriem.
Diana Mašlejová, In: Glosolália č. 4/2016
... Viac ako vzťah dvoch ľudí totiž vrománe vnímam výpoveď intelektuálky (intelektuála) na Slovensku po roku 1989. Avidím/čítam smutný obraz. Vidím neschopnosť anemožnosť jej sebarealizácie, každodennú neistotu, život bez jasnej apevnej budúcnosti, život bez vyhliadok. Románovej protagonistke sa za viac než dvadsať rokov nepodarilo nájsť si inšpiratívne apokojné pracovné miesto. Neustále musí pracovať na cudzích úlohách, na vlastnej koži denne pociťuje zbytočnosť intelektuálky vnašej spoločnosti.
Tento údel nepostihuje len ju, podobný osud môžeme pozorovať aj vprípade jej manžela. Obaja protagonisti sú súčasťou generácie, ktorá vyrastala v80. rokoch vsocializme, ale bola odchovaná tzv. šedým disentom. Čítala zakázané knihy, západnú literatúru, počúvala doma zámerne zamlčovanú západnú populárnu rockovú adžezovú hudbu. Román ponúka obraz generácie vychovanej na odpore kstarému zavretému režimu, generácie revolty azároveň vidiny, generácie, ktorá snívala onovom živote konfigurovanom západnou kultúrou vširšom slova zmysle. Táto vidina sa zdala byť neuveriteľne blízko, takmer na dotyk, no bola nedostupná.
Nový blažený svet prišiel až po roku 1989, rýchlo sa však ukázalo, že ide osvet pretransformovaný či skôr zredukovaný na neoliberálny trh, otzv. kapitalizmus bez prívlastkov. Generácia oboch postáv sa tak ocitla na druhej koľaji. ...
DANIŠ, Igor: Stratená generácia. Iris Kopcsayová: Bez lásky. (Recenzia). In: Romboid, roč.LI, 2016, č. 6, s. 83 – 85.
