Považujem sa za ohnivko vreťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, ktorý sa cestou pozorne obzerá dozadu, vpred ipookolí ako moji predkovia zemani, učitelia akňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste. Svoj domov si nesiem vuzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto.
Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť aintegritu, som vykonávateľom ich vôle atoho, čo nestihli, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy atáto otrocká poslušnosť mi– paradoxne– dáva slobodu uprostred márností lživých chvíľ.
Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný aplný utrpenia; druhá, že som sa narodil acelý život prežil včase duchovného úpadku ľudstva. Soboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo keticky kladnému vzťahu ksvetu na základe úcty kživotu.
Pra(v)divosť slova. Nad čím premýšľa a na čom pracuje Ivan Kadlečík? Keď čítam literárne texty a uvažujem o nich, ba aj keď ich píšem,... In: Knižná revue, roč. XXI, 23. 11. 2011, č. 24, s. 11.
