Ján Čajak študoval od roku 1908 na gymnáziách v Sarvaši, Novom Vrbase a v Novom Sade, v rokoch 1915 – 1919 ev. teológiu v Bratislave a v Prešove, do 1925 externe na Vysokej škole pedagogickej v Belehrade. Od roku 1919 prof. slovenčiny a dejepisu na gymnáziu v Báčskom Petrovci, po okupácii Juhoslávie roku 1941 internovaný, 1942 – 1944 redaktor denníka Slov. jednota v Budapešti. V roku 1944 prišiel na Slovensko, 1945 pracovník Ministerstva zahraničia ČSR v Budapešti, po 1948 vedúci tlačového odboru Povereníctva informácií, 1949 – 1960 redaktor v Bratislave. V prvej vývinovej fáze (do 1948) prevažuje v jeho tvorbe humoristická próza folklórneho typu, pod vplyvom realistických autorov prešiel k sociálne angažovanej satire. Autor zbierok poviedok Dumný briežok (1943). V druhej fáze sa venoval najmä publicistickej tvorbe, písal memoáre na vojnové roky (Mračná nad južným Slovenskom, Bučanskí Slováci vo víre vojny, Omrvinky z pohnutých čias) a črty s povstaleckou tematikou. V historickej próze spočiatku písal črty, drámy a eseje; autor cyklu ѾԱ(1982) o Čajakovskej rodine a ich literárnej pôsobnosti a historického románu V zajatí na Holíčskom hrade (1968) z rozhrania 16. a 17. stor. Zberateľ ľudových piesní Slovákov v Juhoslávii, spoluautor národopisných filmov zo života Slovákov v Juhoslávii.
