Básnická tvorba Jána Motulku sa vyznačuje tematickou i duchovnou spriaznenosťou s básnikmi katolíckej moderny, usilujúc sa o vlastný básnický pohľad na svet, bez ohľadu na dobové doktríny. Vo vzťahu ku katolíckej moderne možno u Motulku hovoriť skôr o osobných väzbách k básnikom Rudolfovi Dilongovi, Jánovi Harantovi, Jankovi Silanovi a Svetloslavovi Veiglovi. Jeho prvé verše sa objavili v prešovskom zborníku Pozdrav mladých (1942). Po návrate z východného frontu vyšla jeho knižná prvotina, básnická zbierka ížԳ, ktorá prekvapila básnickou zrelosťou. Tvoria ju tri básnické cykly: Oči k hviezdam, ížԳ a Postskriptum. Z tematickej i obsahovej stránky ju možno charakterizovať ako tvorivé vyrovnávanie sa s dobovými poetickými prúdmi – nielen s katolíckou modernou, ale aj s českým poetizmom Rilkeho básnickou sugesciou, prítomnou v pritlmenej podobe aj v ďalších Motulkových zbierkach. Niektoré básne zbierky vznikali pod vplyvom zážitkov z vojny (Padlý, Predjarie na fronte) vznik básne Ja, je datovaný Na Kryme, 22. mája 1943. Je reflexiou autorovej životnej situácie, aj reakciou na dobových básnických druhov: "Tak málo som bol včera deckom,/ snáď ešte menej ako Dilong mních". Druhá Motulkova zbierka V mimózach vietor vyšla v roku 1947 v košickom vydavateľstve Verbum, v edícii LUX, ktorú redigoval Janko Silan. Na záložke knihy, ktorá zachytáva obraz vojny, ako ju autor prežíval na talianskom fronte, tento uznávaný básnik katolíckej moderny napísal: "Motulko je rodený lyrik. Ako taký hranolom svojho básnického vedomia pretvára danosti sveta a života. Zo zbierky V mimózach vietor sála udivujúci pokoj a tichá láska. Aký mocný je tento kontrast aký presvedčivý. Práve pianissimo Motulkovho slova, obdivuhodne úsečného zadúšajúco plného, dosahuje očarujúci účinok". Okrem dvoch úvodných cyklov zbierky Z hĺbok zeme Poranené jablko, ktoré sa tematicky orientujú na vojnu, je tu aj básnická reflexia na univerzálnejšie témy zmyslu ľudského života lásky v jej rozmanitých podobách očarenia, túžby aj bolesti v cykle Na olivové lístky. Silne tu zaznieva aj motív domova. V záverečnom cykle zbierky pod názvom ܻ徱č básnik predstavuje galériu talianskych žien dievčat – Valérie, Liny, Márie-Luisy, Márie-Vittorie, Mianty Antonietty, ktoré v jeho pamäti zanechali výrazné citové zážitky. Prvé dve Motulkove básnické zbierky predstavujú už hotového, formálne i obsahovo vyzretého básnika. Bude úlohou literárnej histórie, aby nezaujato zhodnotila jeho tematický a estetický prínos do slovenskej poézie štyridsiatych rokov, rovnako ako jeho inšpiratívny vplyv na nastupujúcu generáciu básnikov, ktorí sa v tom čase tiež hlásili ku kresťanskej orientácii našej poézie – predovšetkým V. Mihálik, ale rovnako aj M. Válek V. Turčány. O prozaickú reflexiu prežitých vojnových skúseností sa pokúsil v zbierke noviel Z ohňa krvi. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 Motulko už nemohol publikovať, ale s novými mocenskými pomermi, so začínajúcou stalinizáciou sovietizáciou sa vyrovnal básnickou zbierkou Čas Herodes. Vznikla v lete 1948 Motulkovi sa s prekvapujúcou jasnozrivosťou podarilo v sugestívnom básnickom tvare vystihnúť základné črty nastupujúceho nehumánneho režimu jeho zločinný ǻDZý rozmer. Autor túto básnickú skladbu pripísal "jednej z prvých tragických obetí Času Herodes, pamiatke Andreja Žarnova, ktorý bol prvý (počas štyridsiatich rokov) jediný čitateľ kritik tejto poetickej skladby". Čas Herodes má aj po formálnej stránke zaujímavý básnický tvar. Úvod skladby sa nesie v tóne akoby ľahkovážnej jarmočnej frašky. "Len za korunu, ráčte, prosím, / predvedú čary zaklínači. / Vstupujte, húfy lomoziace, / máme, čo len srdce ráči. / Čo je v tomto šiatri, nikdy viacej / história nenaznačí." Básnicky silné obrazy (Jak žrebec rehce krvi atóm. / Len hrnček popola je rozum zdravý.), až prorocky pôsobiace pomenovani– ako nám všetky tie "húfy lomoziace" nahnané do krvavej arény Vodcu jeho figúrok pripomínajú proletárske davy, nútené prizerať sa, ba povinne tlieskať všetkým tým zločinom, ktoré sa odohrávali v päťdesiatych rokoch pred ich tvárou. Čas Herodes je alegoricko-apokalyptickým obrazom vlády červeného bezprávia, skladbu prestupujú kresťanské symboly utrpenia, ale aj realistické obrazy ponížených súčasníkov: mladého študenta, starej ženy, mníšky, kňaza, "ktorému rudí fiškáli / cez biely chrbát / klobásy rudé vyťali / lebo bol hladný po pravde". Čas Herodes, ktorý vyšiel knižne až v roku 2003, stojí na začiatku dvadsaťročného, režimom vynúteného básnického odmlčania sa autora. Na samom prahu normalizácie vyšla v roku 1970 Motulkova tretia básnická zbierka s príznačným titulom Zobúdzanie popola. Sú v nej zhromaždené básne, ktoré vznikali v štvrťstoročí básnikovho vynúteného mlčania. Sám v titulnej básni charakterizuje toto obdobie veršami: "Koľko mi prešlo hlavou tém! / Umreli mŕtve. Škoda. Nemal kto ruku podať, / popretáčať mladé víno." Kým tieto verše vyvolávajú dojem tichého zmierenia, v básni á zaznejú verše: "V tesákoch psích škrípe stará kosť. / Neprídu spravodliví na milosť?". Ďalšie otázky o dejinnej spravodlivosti či skôr nespravodlivosti mohol básnik predložiť svojim čitateľom znova až na začiatku 90. rokov – po skončení času Herodesov – v nových zbierkach Fialové žalmy, Havrania zima a Strmé schody. Odráža sa v nich jeho nemenný mravný postoj ku svetu, jeho kresťanská duchovná orientácia neochabujúca tvorivá invencia.
Anton Baláž
