Púčekov rozprávač je nostalgický, no nie je primárne zameraný na minulosť, nechce ju za každú cenu prekryť idealizujúcim nánosom, bráni sa tomu humorom ajemnou iróniou. Nostalgia sa tu aktivizuje inak – ako priestorový fenomén. Jej zdrojom je dvojaká regionálna identita hlavnej postavy, dva paralelné domovy, emocionálne blízke apredsa nie totožné svety, zktorých vprítomnom čase vždy jeden nutne chýba. (...) Veterlínsky svet starorodičovského domu, detského objavovania priestoru, špecifického jazyka, lokálnych postáv apostavičiek má rozprávač rád, ale zároveň ho už kultúrne aj sociálne presiahol, nedíva sa naň síce znadhľadu, ale celkom iste ziného uhla.
K „návratovým“ rysom Púčekových krátkych próz patrí aj ich ukotvenie vdomácej literárnej tradícii, čo môže pôsobiť ako sympatické gesto vkontraste s okázalo demonštrovanou neznalosťoudomácej literárnej tvorby poniektorých debutantov. Autor sa svojich vzorov dovoláva aj explicitne, či už mottom knižky, ktorým je veta zo Šikulovej Mandule, alebo priamymi zmienkami vtexte. Na rad sa tu tak dostane Šulík so svojou Krajinkou, ale aj (aby sme zostali doma) Dušek, Sloboda či Laučík.