Ján Šimonovič knižne debutoval roku 1964 básnickou zbierkou ʲí岹. Ako uvádza A. Bokníková vZobrazotvornej lúky Jána Šimonoviča, kniha vyšla oneskorene pre negatívny posudok Vojtecha Mihálika (pôvodne mala vyjsť už vr. 1961). Prejavoval sa vnej dobový dôraz na senzuálny zážitok a fascinácia metaforou, ktorú Šimonovič obhajoval aj vteoretických statiach arecenziách. Vizualita v Šimonovičovej básni má výrazne avantgardné črty asvojím geometrizmom,prácou sfarebnými plochami a kontrastom pripomína výtvarné diela M. Galandu č V. Kompánka, miestami aj filmové scény. Textami sa mihajú zábery na časti tela, vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu (prsia, stehná, brucho). Prenikavú interpretáciu básne Sedím v kaviarni, fajčím (ʲí岹) zvizuálneho hľadiska podáva A. Bokníková (Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov II), ktorá vizualitu a erotizmus Šimonovičovej poézie dáva do kontextu Raňajok v tráve E. Maneta č diel J.-H. Fragonarda. Ďalším dôležitým impulzom pre autorovu poéziu bola jeho prekladová čnnosť – Ján Zambor vPreklade ako umení vsúvislosti sautorovou prácou seufóniou adekanonizovaným rýmom píše olorcovských inšpiráciách (Šimonovič preložil dva výbery zpoézie tohto španielskeho básnika). Významným motívom vŠimonovičovej poézii je voda – A. Bokníková píše o „nudizme“ na poetický spôsob (Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov II, s. 122). Šimonovičove básne zprvého tvorivého obdobia sa často blížia zátišiam č krajinkám vo výtvarnom zmysle.
Nebezpečenstvo samoúčelnosti ornamentálnej obraznosti vsúvislosti s básnikovou poéziou vystihol M. Hamada: „báseň síce prská, horí, dymí, chladí, svieti apodobne, ale to je často všetko“ (Kultúrny život, 1962/28, s. 8). Do manierizmu miestami skĺzavajú texty Belavej zhelénskeho sveta (1969) – tretej básnikovej zbierky, kde už možno nájsť aj prvky, ktoré neskoršej autorovej tvorbe vr. 1987 vyčítal V. Mikula – ornamentalizácia na úrovni tvaru aobrazu sa dostáva do komickej juxtapozície so scénou básne. Mestská avantgardná obraznosť amiestami až parnasistické zaujatie slovom (nájdeme tu také exkluzívne lexémy,slovné tvary azvukomalebné reťazce ako posacovanie, á, 첹š, Dzá, ܰԳܳé, ošipujúce sa, capká okrúhla calta čerenia) koliduje srustikálnymi motívmi avytvára nechcene komický efekt. Zbierka Sen, jama vo mne zr. 1971 však znova prináša mnohé esteticky hodnotné texty, zvyšuje sa zároveň problémovosť (nie však vpovrchnom publicistickom zmysle). Šimonovič vnej naďalej pracuje sľahkou erotikou a scény, ktoré básne načrtávajú, majú vďaka dôrazu na senzualitu miestami akoby filmový charakter – pozornosť sa zameriava raz na detail, raz na celkovú scénu, sleduje pohyb, zvuky sa prelínajú jeden do druhého – napr. vb. Láska, láska: „Vzduch krehne vprstoch / atebe blkocú nohy, miznú pod šatami, / […] / meravo visí víchor / nad strieborným dvorom“ (s. 8).
Znasledujúcej autorovej zbierky Vysoko miznú vtáky (1972) sa spletitá metafora vytráca (Bokníková, 2014, s. 118). Postupne sa posilňuje politicky angažované zaujatie spoločenskými otázkami, ku ktorým sa texty dopracúvajú od autobiografických , resp. geograficky konkrétnych momentov, tvoriacich argumentačnú bázu. Viaceré básne zbierky Tichým krikom (1974) sa prihovárajú veľkému dievčaťu (autorova dcéra mala vobdobí publikovania zbierky osem rokov), resp. reflektujú vzťah subjekt – „moje drahé dieťa“ (b. Vidím). Básne sa od nasvecovania intímneho, autobiograficky ladeného vzťahu medzi otcom a dcérou postupne posúvajú kvšeobecnej reflexii funkcie dieťaťa vo vzťahu k človeku v spoločnosti.Motív slúži na vytvorenie emocionálneho argumentu vangažovanýchprotivojnových textoch –pregnantne vb. Deti, ktorá rok pred vydaním v tejto zbierke vyšla isamostatne knižne (1973) aneskôr sa stala prvou časťou spoločensky angažovaného triptychu Deti – Mesto – Chvenie (1980): „Akoby to nemal byť ich kraj, lebo vybuchuje po nôžkami, / obsýpa svojou hlinou detské oč.“. Napokon sa motív dieťaťa sémanticky vyprázdňuje astáva sa znakom, ktorý má len axiologický aemocionálny rozmer, napr. vtendenčne optimistickej b. Radostné pocity vrodnom kraji: „My tešíme sa zrodnej zeme ako z detí“. Druhá časť trilógie – Mesto – vychádza vytlačená veľkým modrým fontom vr. 1976 vo veľkom formáte,štedrom náklade (5000 ks) a bohato ilustrovaná (M. Cipár). Obsahuje združene rýmované, harmonizujúce, myšlienkovo explicitné texty – A. Bokníková vsúvislosti snimi hovorí oidylizovanej utópii. Trilógiu uzatvára Chvenie – prúd striedavo rýmovaných veršov smyšlienkovým zameraním daným dobovo preferovanými občanskymi apolitickými postojmi akonkrétnou sémantikou na priestore verša arbitrérnou: „Privinie našich vnukov / riečny sval, kúsne rak? / Optimizmus mi vnukol: / Budú mať svet, nie vrak.“.
Osemdesiate roky vŠimonovičovej básnickej tvorbe uvádza zbierka Život osne (1981), ktorá sa motivicky okrem iného sústreďuje na zachytenie momentiek zrodinného života (b. Večer, Taxík ai.), ktorý sa už vpredchádzajúcich textoch stal hodnotovým jadrom Šimonovičovej poézie. Ztejto pozície sú vzbierke nasvecované aj ďalšie témy – spoločenské problémy (samota vo vyššom veku verzus rodina, rozchod/rozvod apod.),väčšina textov však nedosahuje vyššiu estetickú hodnotu. Spoločenská tematika prevláda aj vbásnikových ďalších knihách zosemdesiatych rokov – samostatne vydaná báseň č (1983), ktorá vyšla vnáklade 4700 kusov, bola dokonca venovaná Svetovému zhromaždeniu za mier aživot, proti jadrovej vojne. Po Hustom čase zr. 1984 vychádza anachronicky pôsobiaca kniha rustikálneho pátosu ǻá (1986). V nej Šimonovič rozvíja motívy, ktoré sa vnáznakoch objavili už vzbierkach Belavá zhelénskeho sveta č Tichým krikom. ǻá oslavou chudobného dedinského človeka (proletára) uzatvárajú (socialisticky) angažovanú (no nie spoločensko-kritickú – tá pretrváva aj vdeväťdesiatych rokoch) fázu Šimonovičovho básnenia. Na toto obdobie vautorovom diele sa zodlišného uhla pokúsil pozrieť R. Matejov, ktorý zdôrazňuje, že básnik sa ivtomto období prezentoval ako intelektuál a„oproti priamym slovám poplatnosti volil univerzálnejšie spoločenské témy“ (Z obrazotvornej lúky..., 2014, s. 66). Matejov tiež pripomína, že báseň Deti, ako Šimonovič uvádza v publikáciiPastier slov (1994), vznikla na podnet poémy francúzskeho kresťanského sociálne orientovaného básnika Charlesa Péguyho.
Vdeväťdesiatych rokoch vyšli autorove posledné dve zbierky básní – Krk ľalie (1993) aSkepsa (1995). Lyrický subjekt v nich sa naďalej vyznačujeautobiografickými črtami (napr. b. Angina pectoris – autor mal choré srdce), pričom tak, ako vzbierkach zpredchádzajúcich dvoch dekád, sa jeho situácia priamo napája na spoločenskú realitu abásne sú často explicitne politické. Prevažne optimistické, resp. sentimentálno-nostalgické vyznenie Šimonovičovej poézie zo sedemdesiatych aosemdesiatych rokov ustupuje do úzadia, zvýrazňujú sa negatívne tóny. Tie sú reakciou nielen na prudké politické zmeny, ale aj na intímne aspekty života –objavujú sa zmienky ochorobe, niektoré básne majú vo vzťahu kautorovmu životu a dielu bilančný charakter.
Ivana Hostová, 30. decembra 2015
