Ján Števček, v literárnej vede žiak Mikuláša Bakoša, sa vo svojej literárnovednej tvorbe systematicky venoval najmä výskumu slovenskej lyrizovanej prózy. Venoval jej svoje hlavné diela: Baladická próza Františka Švantnera, Lyrická tvár slovenskej prózy, Nezbadané prózy a Lyrizovaná próza. Fascinovalo ho najmä subjektívne ladenie umeleckého diela – jeho výraz videl v prejave, ktorý pomenoval „lyrizovanou prózou“. (Pôvodne ide o termín z oblasti moderného výtvarného umenia, kde sa ním pomenúva súčasť symbolizmu.) Neskôr, v práci Estetika literatúra, sústredil J. Števček svoju pozornosť aj na širšie otázky estetiky. Pri analýze modernej slovenskej prózy kládol dôraz na román. Výsledkom jeho výnimočnej pracovnej zaujatosti v tejto oblasti sú diela: Esej o slovenskom románe, Moderný slovenský román, Súčasný slovenský román, no najmä krčméryovské syntetické Dejiny slovenského románu. Istý čas vzbudzoval záujem jeho pojem lyrizovaná próza svojská interpretácia tohto javu, neskôr sa proti jeho pojmu vzniesli výhrady; stále ho však vedel obhájiť vysvetliť tak, aby cezeň pochopil preskúmal emocionálnu podstatu slovenskej literatúry. Po vyjdení Čepanovej práce Kontúry naturizmu (1977), v ktorej autor pojem lyrizovaná próza zahrnul do širšieho prúdu naturizmu, J. Števček hĺbkovo ďalej osvetlil rozvinul svoje chápanie predložil nám celkové smerovanie definícií pojmov ich odlíšenie: termín lyrizovaná próza podľa neho zachytáva predovšetkým štylistickú stránku slovenskej prózy v jej podobách od T. J. Gašpara až po F. Švantnera. Termín naturizmus zhodnocuje podľa neho predovšetkým tematické položky prózy, tým sa pole výskumu literárnohistorického hodnotenia špecifikuje, ale súčasne nadmieru extrapoluje určité črty poetiky prác D. Chrobáka, M. Figuli F. Švantnera. V závere svojich úvah dospel k termínu expresionizmus, ktorý podľa neho zachytáva tieto diela v ich estetickej vývinovej komplexnosti pomocou neho možno osvetliť nadtematické (psychologické filozofické) základy korpusu uvedených i ďalších autorov. Expresionizmus ako umenie vízie výrazu zodpovedá podľa J. Števčeka hĺbkovému typu slovenskej kultúrnosti a estetickej senzibility ncelej epoche moderného umenia. Podstatou lyrizácie je potláčanie logiky, racionality narácie na úkor dominancie iracionality, emocionality, subjektivity pocitovosti. J. Števček v recenziách, doslovoch samostatných štúdiách zmapoval obdobia medzivojnové, povojnové dostal sa až po vtedajšiu súčasnosť. Zachytil pritom to najlepšie, čo v slovenskej literatúre vznikalo – ako rodený estét aj v pozícii literárneho kritika nikdy nepísal o tom, čo sa mu nepáčilo, naopak, venoval sa predovšetkým tomu, na čo zostal vnímavý už v mladosti. Po celý život sa vracal najmä k tvorbe svojho učiteľa F. Švantnera; popri ňom v centre jeho pozornosti stáli J. C. Hronský, M. Urban, Ľ. Ondrejov; z novšej tvorby si vyberal len to, čo v ňom niektorými motívmi či celkovým postojom rezonovalo súviselo s jeho celkovým chápaním umenia. Pritom návrat k téme, jej variovanie, to sú hlavné črty jeho celoživotného písania – tento ustavične prítomný, svojím opakovaním takmer baladický moment uplatňuje aj pri navzájom odlišných autoroch. Návratnosť je sprievodným javom každého úprimného hľadania: v števčekovskom chápaní akoby nielen v literatúre, ale aj v jej skúmaní zostávala v pozadí ustavične istá tajomnosť, čo nás láka hľadať, preverovať vlastné interpretácie ďalej dané javy skúmať, prebádať ich hĺbku. Počas dlhého – vyše tridsaťročného – tvorivého obdobia ho zaujala najmä próza, predovšetkým lyrické polohy v próze, pričom svet lyriky v pravom slova zmysle akoby sa spod jeho záberu vymykal (ak sa aj venuje poézii, napríklad J. Kostrovi, u ktorého ho fascinovala predovšetkým remeselná stránka výpovede: remeslo ako niečo, čo človek zdedil), vo všeobecnosti sa poéziou zaoberá skôr vo vzťahu k stavebnosti, ba priamo vo vzťahu poézie k próze – najmä vo svojich prácach Skice Nové skice (aj v nej sa však poézii venuje len okrajovo: M. Válek, Š. Štrážay); v poézii nenachádzal materiál, na ktorom by širšie rozvinul svoje idey o filozofickom podloží každého textu. Svojou podstatou rodený estét, podujal sa pochopiť estetiku škaredého, driemajúcu podľa neho v podhubí záujmu o literatúru, preložil básne jej popredného predstaviteľa Ch. Baudelaira, berúc ich nie ako niečo, čo súvisí s nepekným životom, ale iba ako literárnu ideu. V poslednom období života sa J. Števček upäl na esejistickú tvorbu: Fenomenológia infarktu, Sliačske meditácie, 貹, Týždeň v tichom dome. Posmrtne vyšli jeho Literárnohistorické etudy, v ktorých sa v spomienkach vrátil k svojim učiteľom (v doslovnom i v prenesenom význame slova: k profesorovi M. Bakošovi, M. Pišútovi A. Matuškovi) podal nám ich výstižné portréty. Knižku však venoval svojim žiakom, študentom, čím uzavrel kruh, v ktorom je zmyslom pedagóga literatúry odovzdávať svoje vedomosti a poslanie ďalej, a nezabúdať pritom na úctu k učiteľom k literárnemu odkazu spisovateľov i teoretikov literatúry. Števčekova myšlienka kontinuity hodnôt slovenskej literatúry, najmä prózy, nadväzujúca na krčméryovské chápanie literatúry, je dodnes cenná neprekonaná, no v dejinách slovenskej literatúry, ustavične umelo rozčleňovanej podľa historicko-politických období, najmä užitočná.
Anna Šikulová
