Beňová vpróze neuniká do seba– ako niektorí jej súčasníci– alepokračuje vtendencii, ktorú si zvolilav básňach.Vzniká tak epika postavená na reálnej zážitkovosti. Napriek tomuťažko hovoriť o„silnom príbehu“. (...) Postavyčasto prechádzajú zpoviedky do poviedky, ale Beňovej fragmentárny štýl si vyžaduje čitateľa plne sústredeného, aby to postrehol. Tovšak nie je dôležité; autorka si znova skladá koláž, ktorá niekomu vyhovuje,inému nie.
Radoslav Tomáš
Beňová využíva drobnokresbu a ľahké šrafovanie na vyobrazenie postáv – ich denné tragédie aradosti sú čitateľovi blízke. Vpodtóne ustavične zaznieva elegický tón signalizujúci túžbu po láske.
Ľuboš Svetoň
Predstavte si, že životy ľudí sú stavebnice Lego. Azrazu niekto príde, povyberá pár kociek, dve-tri zkaždého života, poriadne ich vdlaniach zamieša apotom len tak rozhodí na papier. Atie kocky vytvoria predtým netušené obrazce, náhodné, niektoré pochopiteľné, niektoré menej. Človek, ktorý sa na ne pozerá, nemá potuchy, zakého života ktorú kocku vybrali, aká bola jej úloha amiesto vpôvodnej stavebnici aani mu to neprekáža. Kocky sú pekné, obrazce príjemné. Asúvislosti nie sú podstatné.
Katarína Smiková
Literárny svet Jany Beňovej je zreteľne určovaný jej reálnym zážitkovým svetom. Voľne sa skladá, bez pevnejších kompozičných väzieb, zpríhod apríbehov (či už zažitých, počutých alebo videných) adrobných postrehov apozorovaní, ktoré autorka iba akoby domýšľa arozvíja. Svoje fabulačné schopnosti dosvedčuje tým, že do tohto „realistického” korpusu zapája predstavivosť afantáziu, že vtipne glosuje alebo absurdne pointuje. Vzápletkách sa pohráva tak sbizarným, ako aj snormálnym – hlavne na úrovni partnerských vzťahov osciluje medzi vážnym anevážnym. (...) Jej písanie nie je výpoveďou ostave literatúry či spoločnosti, hoci občas sa sem-tam niečo na tento spôsob mihne, ale vprvom rade odkazuje na autorkin vlastný svet ajej blízkych ľudí. Vtomto zmysle akoby sa Jana Beňová onič mimoriadne či veľké nepokúšala: píše hlavne otom, čo pozná ačo je jej blízke. Možno je to aj dobre: nehrozí jej, že by ju téma prerástla.
Dana Kršáková
Ak sa po prečítaní knihy dostaví pocit zavŕšenosti, komunikačnej naplnenosti či, naopak, nečakaného rezu, rýchleho ukončenia bez naplnenia základných čitateľských pudov, hrozby pôsobivého nezmyslu. Jednoducho akákoľvek forma prostého čitateľského úžasu nad hocijakým prejavom dômyselnosti textu. Takéto zadosťučinenie sa však ani po dvojnásobnom dôkladnom prečítaní knihy nedostavilo. Drobné záchvevy načrtnutého zmyslu čítania ma však zasiahli na ploche dvoch poviedok, ktoré považujem vkontexte celej zbierky za najvydarenejšie.
Ľubica Somolayová
Beňovej (románová) vízia Petržalky (Plán odprevádzania) je pravdepodobne prvou prózou otomto malom zadunajskom azamestskom betónovom kontinente, ktorá má svoj kolorit, svoju atmosféru asvoju subjektivitu napriek tomu, že tam práve toto chýba. Nie je tu zakázané snívať, predstavovať si, fabulovať príbehy iného razenia, než boli tie, do ktorých núdzne vstupovali ľudkovia bez vlastných dejín, názorov avízií. Čo na tom, že sa tu všetko krúti vzačarovanom kruhu osamotenosti, že priepustné steny devalvujú ľudskú intimitu, že človečí čas tu odmeriava najmä pípanie registračných pokladníc vhypermarketoch. Románový pohyb sa predsa nedeje vpustých uliciach, ale vhlavách adušiach postáv, ktoré po nich chodia rovnako zabúdať, ako pripomínať si. (...) Dynamiku „odprevádzacích“ rituálov zabezpečuje neskutočne plné rozprávačstvo, rozčlenené do pätnástich segmentov, rozčlenených na krátke zábery. Predmetom rozprávania je však naozaj všetko; všetko, čo súvisí spostavami aich dejmi, sich vzťahmi aviazacími potenciálmi. Predmetom rozprávania sú city, pocity, alúzie, sny, jazyk, lyrika spríchuťou kvetov zla, hĺbková psychológia, reálne skutky postáv ibanálne myšlienky, cudzie mená, cudzie slová, slová vypočítané na efekt, iefektné skomoleniny ašokujúce vulgarizmy. Dôležité je, že rozprávanie nikdy nestráca svoju plnokrvnosť, akaždá veta vždy prekvapuje svojou originalitou isémantickou silou. Sú to texty rovnako plné irónie asebairónie ako nehy, túžby aspolupatričnosti. Sú to texty, smerujúce do hlbokých vrstiev cítenia avnímania, rovnako ako do politiky aodcudzených praktík, na ktorých fungujú moderné spoločnosti. Presné strihy umožňujú intelektuálne dobre pripravenej autorke reagovať naozaj na všetko, hoci je isté, že vtýchto plných textoch zostane mnohé neprečítané, zmnohého sa zaiste časom prenesie akcent na iné, mnohé nadobudne nové rozmery. Ale pri kvalitnej literatúre je to vždy tak: čas hrá pre ňu. Vére ženského zbanálňovania literatúry je to priam zázrak autenticity.
Alexander Halvoník
Plán odprevádzania je knihou, ktorá kladie dôležité otázky anedáva jasné odpovede. Je výpoveďou oexistenciálnej úzkosti človeka nášho storočia, ale aj oúsilí o úprimnosť životných cieľov aoobnovovaní zmysluplnosti intímnych vzťahov. Keď sa ktomu pridá autorkina inteligentná mystifikačná hra aparadoxné, ľahko-hravé odhaľovanie nečakaných významových nuáns slov, výsledkom je pôsobivé dielo, ktoré rozhodne prinúti premýšľať.
Mária Podivinská
