Napriek skepse a nepriaznivej básnickej situácii Mokoš nechce mlčať, naopak, cíti naliehavú povinnosť pridať sa kposolstvu svojich starších básnických druhov. Dozaista nielen pre povinnosť vyjadriť snimi spolupatričnosť, ale aj, amožno predovšetkým, aj pre nevyhnutnosť vlastného ľudského iumeleckého sebapotvrdzovania. Už vJesenných litániách, vskladbe rámcovanej obrazom Kristovho utrpenia vGetsemanskej záhrade, evokuje príchod "Դčé" obdobia pre celé ľudstvo vapokalyptickej vízii stúpania vody: "po brezách, po hríbe kolena, po bruchu arebríku rebier až pod hrušky prsníkov". Vhektickom aschizofrenickom storočí voda všetko utopí. Aj bazičkové detské sťahovavé duše vlastovičích hniezdach, aj plást slnka, "z ktorého sa už včelí bzukot lúčov nevyrojí". Všetko sa mieša so všetkým astráca svoju podstatu aosobitosť: spodné vody sa zlievajú svodou svätenou, voda vušiach soblou vodou ťavích hrbov, riečny rubáš samovrahov sa kontaminuje so zrnkami vody vpresýpacích hodinách kvapľov. Je to jedna znajbizarnejších apokalyptických vízií vslovenskej poézii. Hĺbku ľudského pádu či úpadku ľudského potomka Mokoš reflektoval aj na súčasných formách komunikácie, presnejšie patakomunikácie dospelých adetí. Ako osobnosť, ktorá sa po celý život venuje umeniu pre deti, nemohol tento problém– jeden zprimárnych problémov úrovne ľudskosti dneška– obísť. Mediálna technika prerástla všetky tkanivá civilizácie. Vistom zmysle ju aj živí, nepochybne skracuje vzdialenosti medzi účastníkmi komunikačných procesov azrýchľuje výmenu informácií. Paradoxne však, čím viac informácií vlastníme, tým viac sa vzájomne odcudzujeme atým menej rozumieme samým sebe.
Milan Jurčo
