Doterajšie zbierky básní Judity Kaššovicovej organicky odzrkadľujú jej tvorivý vývin. Jej sedem kníh možno vo vývinovom čase pre prehľadnosť, ale aj zdôvodu ich vnútorných poetologických charakteristík rozdeliť do troch etáp. Do prvej zaraďujeme debut, ďalšie dve etapy sú identifikovateľné už navonok zformátu, väzby agrafiky kníh: patrí sem trojica titulov zrokov 1997 až 2002 malého rozsahu aformátu (tzv. kolibríčie vydania) snáznakovými ilustráciami vjednoduchých skromných líniách; tretiu etapu vymedzuje dvojjazyčný „šamorínsky“ triptych (knihy zrokov 2005 – 2008) určený farebne decentnými obálkami, formátom CD, vypracovanou grafickou úpravou silustráciami, fotografiami avloženými CD so zhudobnenými básňami či textovými motívmi alebo inšpirovanými melódiami (knihy obsahujú dve CD vslovenčine avmaďarčine). Ide oambiciózny multimediálny projekt spojený so živým účinkovaním autorky askupiny hudobníkov aspevákov. Vdejinách našej poézie mu patrí prvenstvo.
Debut Adresy stromov je postavený na našej silnej básnickej tradícii spočívajúcej vpocitovosti asymbolistickom spracovaní tém. Tradičné zázemie poézie odzrkadľuje aj žánrovo prítomnosťou intímno-duchovných výpovedí amodlitieb. Neraz sa tu Kaššovicová venuje zmiešaným pocitom, využívajúc pátos aznačnú dávku osudovosti – na jej ideovom plátne však badať vieru vtranscendenciu, dobro, nádej aľudskosť.
Väčšiu výpovednú presvedčivosť nachádzame až vďalšej trojici „kolibríčích“ kníh: Zknihy Rút, ŠDZáԴǰ, Básne Máriovi. Autorka vnich ustaľuje duchovne citlivý, symbolistický ráz vlastnej poézie, teda autentické emočné spojenie vnútra sprírodným acivilným dianím či rôznymiživotnými situáciami. Koncept jej básnenia sa však stáva zreteľnejší aesteticky pôsobivejší. Vprincípoch sa prejavuje impresionistické východisko: lyrický subjekt Kaššovicovej básne si privlastňuje čas, krajinu, blízke intímne, sociálne akultúrne prostredie nie vopisnej fakticite, ale cez náladu, ktorú dokáže atmosféra času (napr. premeny vprírode, vľuďoch), krajiny aprostredia sprostredkovať autorkiným videním. Vonkajšok avnútro harmonizujú – vbásňach zrastajú do vzájomnej koexistencie, čím sa dosahuje zaujímavá ambivalencia: vonkajšok sa sčasti stáva psychologickým symbolom vnútra avnútro zas sčasti vychádza zo seba ako paralela vonkajška.
Zpozície „šamorínskeho“ triptychu možno predchádzajúce štyri knihy vnímať ako formačné stupienky kdoterajšiemu vrcholu tvorby Judity Kaššovicovej. Typologicky sa vňom jednoznačne profiluje ako autentická, zmyslovo spontánna autorka smeditatívnym naturelom. Jej minimalisticky komponované verše zaznamenávajú výrazné pocitové chvíle, chvíle osobných osvietení dosahovaných na rozbehnutom páse života akoby mimochodom azároveň dôležito. Autorka často aranžuje vonkajšie vnemy, ktoré sa už samou prítomnosťou vbásni zvnútorňujú. Slovensko-maďarská realizácia kníh nadobúda okrem literárnej aj pozitívnu súvekú politicko-spoločenskú funkciu. Šamorínske verše / Somorjai versek sdvoma CD (vslovenčine amaďarčine) obsahujú náladové, pocitové, úvahové aspomienkové miniatúry – zvnútornené momenty včase, sneobyčajnou atmosférou ľúbostnej, rodinnej aprírodnej vľúdnosti. Jednoduchá, folková básnická reč zachytáva prosté veci aokolie, autorka ich kladie vedľa predstáv, atak sa reč zavlní obrazmi apointami. Nechýba ani chytľavý rytmus alebo len voľne plynúce verše, atakisto hravé rýmy. Vrecitačno-hudobnej realizácii našli tieto prostriedky svojskú džezovú škálu radosti aj zádumčivosti, hraničiacu – napr. vskladbe Didgeridoo – až shudobným mystériom. Judita Kaššovicová aľudia zainteresovaní na tomto projekte dokázali, že aj dnes sa svet dokáže skloniť do veršov tak, aby vytvoril poeticky nežné miestečko trebárs vŠamoríne.
Ďalšia dvojjazyčná básnická zbierka Rok vŠamoríne / Egy év Somorján sdvoma CD (vslovenčine amaďarčine) poetikou, muzikálnosťou, ilustračno-fotografickým vybavením itypograficky nadväzuje na predchádzajúcu. Do hodnotového spektra slovenskej lyriky prostou, folkovou rečou obe vracajú bezprostrednú emočno-intímnu väzbu na blízky priestor, ato esteticky sugestívne aodzbrojujúco. Základné lyrizačné prvky, ako pocitová realita smelanchóliou, nostalgiou, blues, životný optimizmus agospelová radosť, otvorenosť prijímania prítomnosti ispomienok, farebnosť vízie aaž detsky prostá chuť rypnúť si tam, kde to dospelí už nevedia, to sú veci pre poéziu priam domovské: „Zoblaku strihli si / divoké husi. / Pierkom na studne / píšu, že tu si.“ (s. 37). Uvedené lyrizačné prvky vytláčajú, fragmentarizujú myšlienku, čím Kaššovicová akoby paradoxne zvyšovala hodnotu vlastného autorského gesta: proklamovaným šťastím („Som rozjarená / som nadšená životom“, s. 25), programovým sústredením na pominuteľné detaily, privátne, akoby bezcenné, no harmonické obrázky poukazuje na bezstarostnosť, neťaživosť anavyše sa tak stáva nenásilne terapeutická.
„Šamorínsky“ triptych uzatvára Krajina ticha Csölösztő – A csend világa Csölösztő (verše všetkých kníh triptychu do maďarčiny preložil Elemér Tóth). Básne čítame, prípadne počujeme zCD ako meditácie oniečom neoficiálnom, nevšednom anenápadnom, čím zámerne, no symptomaticky kontrastujú soficióznosťou, všednosťou amarkantnosťou. Básne sú vstupenkou do sveta, vktorom čitateľ nadobúda presvedčenie, že čosi jemné azraniteľné má silu výrazných, jasných dúhových farieb nanášaných na hrubý bezfarebný podklad devastovanej ľudskosti, prírody apošpineného Boha. Judita Kaššovicová sa dobrovoľne odsúdila na videnie iba toho dobrého, na bytostný, ale nie slepý optimizmus, dokonca sa vzáverečnom čísle triptychu rozhodla pocitmi ísť ponad pocity ahľadať onen univerzálny pocit, pričom neraz spáchala vydarený prešľap asama sa vbásni stala pocitom univerza.
Radoslav Matejov
