��������

Július Bodnár študoval na gymnáziách v Lučenci a v Banskej Štiavnici, od 1890 teológiu v Bratislave, vo Viedni a v Erlangene. Po štúdiách pôsobil ako vychovávateľ, od roku 1895 ako ev. duchovný v Báčskom Petrovci, Myjave, Bekešskej Čabe, Bukovci, vo Vrbovom, roku 1919 – 1920 profesor histórie a dekan Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Popri duchovnej a kultúrnej aktivite venoval sa folkloristickému a historickému bádaniu, publikoval národopisné materiály z rodného kraja, z prostredia dolnozemských Slovákov a i. oblasti. Najvýznamnejším dielom je historicko-etnografická monografia �Ѳ��Ჹ������(1911). V historickom výskume sa venoval dejinám ev. cirkvi a biografiám slovenských národných a cirkevných dejateľov (J. M. Hurban, J. Papánek, M. R. Štefánik a i.). V edícii Knižnica školákov vydával beletristické práce pre deti Rozprávočky z Uderinej (1907),��Prostonárodné povesti. Jaga a Vlkolak (1918), Nezbedovia (1922) a i.