Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných desaťročí. Jednak preto, že ňou oslovujú najširšie vrstvy verejnosti, jednak tým, že je žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.), predsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko tiež intelektuálny rozmer ich humoru ich spája s tvorbou českej dvojice Voskovec – Werich. Sami autori ich pokladajú za svojich predchodcov. Verejnosť vníma Lasicu a Satinského najmä ako humoristov, avšak s výsadným postavením, ktoré ich odlišuje od iných populárnych zabávačov. Ich komika totiž nemá lacné situačné či aktuálne politické pozadie. To neznamená, že sa vo svojich textoch nevyjadrujú k dôležitým spoločenským otázkam. Naopak, dokážu na ne často problémovo reagovať bez toho, aby produkovali satiru. Ich humor, smerujúci až k nonsensovej klauniáde, je však prevažne založený na mnohoznačnej hre so slovom významom. Táto poloha absurdnej komiky našla svoj výraz najmä v krátkych skečoch, dialógoch scénkach. Je však i základným výrazovým prostriedkom ich väčších dramatických útvarov. Absurdita, ktorá vyrastá z hry s jazykom, neznamená u Lasicu a Satinského únik z reality. Tá sa do ich textov vždy vracia v podobe ironického vyrovnávania sa s kultúrnymi spoločenskými konvenciami, literárnou tradíciou, národnou mentalitou. Ich skeptický humor výrazne vyniká napríklad v konfrontácii s romantickými národnými mýtmi. Všetky tieto charakteristiky sú jasne čitateľné vo vrcholných dielach Lasicu a Satinského: vo voľnom pásme scénok Ǿé (hrávalo sa v čase okupácie sovietskou armádou napriek svojej neangažovanosti sa stalo synomymom slobody umeleckého vyjadrovania) a v divadelných hrách Deň radosti Náš priateľ René. Posledná nesie ironický podtitul "Monumentálna historická freska voľne podľa Jozefa Ignáca Bajzu". Ide o humornú parafrázu prvého slovenského románu z obdobia osvietenstva René mládenca príhody a skúsenosti. Hra Lasicu Satinského sa zdanlivo tiež odohráva v 18. storočí, v skutočnosti je však aktualizovaná pre súčasnosť. I keď sa v nej vyskytuje viac ako desať postáv, hrajú ich iba dvaja herci – samozrejme Lasica Satinský. V dialógoch všetkých svojich postáv sa ironicky vyslovujú najmä k slovenskej národnej povahe, ale aj k spoločenským pomerom. Predmetom ich paródie sa stáva rovnako kultúrna tradícia ako nekultúrna realita. S osvietenskou predlohou spája túto hru odstup, ktorý umožňuje racionalita. Z kompozičného hľadiska pôsobí zasa osvietensky uprednostnenie série výstupov či výjavov pred veľkým dramatickým príbehom. Aj táto hra je dôkazom toho, ako Lasica Satinský vedia prezentovať inteligentný humor, nestratiť pritom publikum. V samostatných publicistických prácach využíva Július Satinský prvky slovnej hry. Jeho písanie je búrlivé, extrovertné, nevyhýba sa ani veľkým gestám pózam, ktoré možno čítať prvoplánovo, ale aj ako ironicky prevrátené. Nezanedbateľný je ich výchovný aspekt – Satinský sa snaží provokáciou vzbudiť v čitateľovi túžbu stať sa podobne samostatnou originálnou bytosťou, ako je sám autor, ktorý si môže dovoliť zaujímať aj nekonvenčný či nepopulárny postoj. Slovný humor a spontánne rozprávačstvo dominujú aj v Satinského tvorbe pre deti.
Eva Faithová
