��������

Poviedkový súbor V panoramatickom kine, prozaický debut Juraja Kováčika, prináša kultivovaný rozprávačský mainstream, prózy „z domova i zo sveta“. Domáce sú o poznanie lepšie (aj o poznanie v doslovnom zmysle – viac sa z nich dozvieme), ostatné („svetové“) literátske a dosť konvenčné. Kováčikova kniha je tým, čím v prípade súborov kratších textov býva väčšina debutov, portfóliom predstavujúcim aktuálne autorove možnosti v priestore zvoleného žánru. Základom jeho próz je abstraktná, univerzálna „poviedkovosť“, charakteristická pre literatúru dnes už skôr globalizovanú než svetovú. Tá ešte niečo tuší o klasikoch žánru (Čechov, Hemingway), ale súvislosť s nimi je viac technologická ako duchovná… Pri prvom čítaní vyzerá Kováčik ako typický predstaviteľ naznačeného prístupu, kde rozprávanie je predovšetkým rozprávaním príbehu. Nadväzuje na typ krátkej hutnej poviedky, ktorá smeruje k prekvapujúcej explicitnej alebo implicitnej pointe a konfrontuje mechanizmy životného stereotypu s niečím „iným“, tajomným, presahujúcim. V slovenskej tradícii teda nadväzuje na predchodcov ako Mitana alebo Rankov. Pri porovnateľných prozaikoch dneška, Pupalovi či Dobrakovovej, vychádza ako autor najmenej osobitý. Výsledkom rozprávania u Kováčika je príbeh, nie výpoveď…

Vladimír Barborík (Plav, 2019)