��������

Ladislav Beňo študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici (maturoval v roku 1941), po krátkom učiteľskom pôsobení a základnej vojenskej službe sa zapojil do SNP ako náčelník štábu partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Po skončení vojny zotrval v Čs. armáde, v rokoch 1950 – 1970 bol učiteľom, výskumným pracovníkom a napokon vedúcim redaktorom Slovenského pedagogického nakladateľstva v Bratislave (medzitým v rokoch 1960 – 1964 externe absolvoval štúdium na Vysokej škole pedagogickej). V rokoch 1971 – 1977 bol vedúcim literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry, 1978 – 1982 tajomníkom Zväzu čs. spisovateľov v Prahe. V literárnej tvorbe sa opiera o osobné zážitky z protifašistického boja a povojnových politických zápasov. Autor próz Salvy pod končiarmi (1965), Nebezpečná zóna (1972), Rozviedčík dvoch frontov (1975), Nádejne ozveny (1981), Hrabinovci (1981) a psychologicky koncipovaného románu Sokyňa (1991).