Jedným z hlavných prúdov Mihálikovej inšpirácie sú básne s hlbokým ponorom do sveta rastlinných bytostí. Poriadok vecí v prírode rytmizuje a pripomína pravidelné cykly. Rozohráva hlbokú spätosť s dominantnou rastlinou malokarpatskej oblasti – viničom.
V centre autorkinej tvorivej pozornosti je síce vinič, ale jedinečná je oskoruša. Modranské oskoruše sú zaradené medzi pamätné stromy. Netradičná drevina sa dožíva až polovicu tisícročia. Z jej dreva vyrábajú vínne listy, hudobné nástroje, používa sa na ozdobné vykladanie nábytku. Tento strom je súčasťou názvu zbierky. Autorka ho citlivou mierou použila v podobe slovnej intarzie niekoľkých svojich básní.
Zlata Matláková, 2017
Ľubomíra Miháliková píše poéziu od detstva. Publikovať začala až v90. rokoch 20. storočia. Vydala 4 básnické zbierky, najnovšia, oktorej chcem povedať pár slov, sa volá Kvitnúca oskoruša. Jej básnenie sa veľmi nemení. Je to poézia bez veľkých gest apráve preto jej veríme. Nepokúša sa oexperimenty, hovorí jednoducho otom, čo cíti aočom uvažuje. Vydáva svedectvo ovšetkom, čo ju vzrušilo aočom si utvorila názor. Každá báseň predstavuje svojským spôsobom konkrétnu životnú situáciu, originálna obrazivosť formuje jej stanoviská areflexie do pôsobivého poetického celku. Keď sa do poézie Ľubomíry Mihálikovej sústredenejšie začítame, vylúpnu sa nám tri konštanty (možno ich je aj viac, ja som sa zameral na tieto tri). Sú to tematicko-ideové body, určujúce obsahovú náplň či spoluurčujúce charakter tejto poézie. Ide oprírodu, umenie alásku. Príroda je tu organická súčasť ľudského sveta, vktorej žijeme, sktorou žijeme. Nejde len okvietok či strom (hoci aj kvetmi obsypanú oskorušu), ide aj ovinice, rieky, more, teda živly, sktorými má autorka osobnú skúsenosť. Teda príroda ako mocnosť zasahujúca do našich životov, ovplyvňujúca ľudskú existenciu. Tu je prítomná na celej rozlohe zbierky. Pokiaľ ide oumenie (v tomto prípade hudbu či výtvarnú tvorbu), tu sme už vo sfére kultúry, ktorá znásobuje prírodný svet osobnými zážitkami, atie rozmnožujú aj literárne zážitky, spájajú sa snimi vmnohohlase. Láska, tretia konštanta, je rozkošatená entita aznamená citové vzplanutie, manželské spolužitie; lásku telesnú ilásku kblížnemu, vtomto diapazóne vníma lásku Ľubomíra Miháliková. Pokiaľ ide olásku kblížnym (agapé), zvykne sa spájať smetafyzickou vierou – atak to čitateľ cíti aj tu. Láska, pochopiteľne súvisí aj so smrťou, tá je tu prítomná ako smútok vyvážený predošlým životom. Takto vníma autorka aj smrť Vinca Šikulu.
Pre poéziu Ľubomíry Mihálikovej platí vecný, emóciou len podfarbený tón. To znamená, že je vnej viac faktov životných ako vzrušujúcich konštatácií. Ale nič ztoho nezmenšuje výrazovú silu, ktorá spočíva vobraznosti, vmetaforike. Väčšina básní je komponovaná voľným veršom, časť je rýmovaná amá pevnú štruktúru. Tie komponované voľným veršom sú spontánnejšie. Všetky Mihálikovej zbierky tvoria napriek odlišnej tematike jeden celok, daný individuálnou poetikou, ktorá je stálou konštantou. Túto poslednú zbierku treba pochváliť aj za celkovú vizáž, námorné mapy vložené do textu ho nielen oživujú, ale zasahujú aj obrazotvornosť čitateľa. Ešte jedna poznámka, Ľubomíra Miháliková patrí ktvorcom mimo Bratislavy, čo sa niekedy chápalo ako mínus: teda vidiecka spisovateľka. Tento vonkajší moment by sa nemal brať dnes do úvahy. Rozhoduje kvalita. Atak je to aj vtomto prípade.
Vladimír Petrík na stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov, 2017
