��������

Marián Grupač si vo svojich doterajších zbierkach vytýčil svoj invenčný básnický priestor. Jeho súradnice najnovšie určuje zbierka básní Dráždenie dažďa, v ktorej pozorne ����citlivo sprítomňuje ����zároveň rozvíja kvality zo zbierky Cudná noc v Paríži. Stavia na pevných overených základoch literárnej tradície, ale neskĺzne do epigónskej glorifikácie. Stavia na istote talentu, ale svojimi nápadmi sa neizoluje do ulity nepochopenia.

Radoslav Matejov

Skúsenostná autorská báza M. Grupača je presná v topografii ľudských nerestí, z ktorých sa autor nevyníma, v identifikácii pokrytectva, s ktorým nič nechce mať, v hľadaní – úzkostlivom hľadaní – autentickosti ����pravdy, v strácaní ����znovunachádzaní sily ����odvahy pravdivo existovať. Životné skúsenosti mnohorako básnicky prekryté nesú so sebou ďalší príznak – skepsu, ktorá temer nikdy neopúšťa svoje teritórium – významový priestor básne, alebo básní v próze. Grupač žije na Kysuciach, v čarovnom, či začarovanom – čarodejnom kúte Slovenska, kde sa skutočnosť od dávnych čias posunula z rozličných príčin do záhadných zákutí neskutočna.

Mária Bátorová

Ku gestu spoločnosť pohoršujúceho prekliateho básnika sa hlási aj básnik ����prozaik Marián Grupač. V zbierkach Cudná noc v Paríži ����Dráždenie dažďa ho však pohlcuje „prešovanie“ eufonických potenciálov jazyka ako spôsobu vyjadrenia kontaktu so živelnosťou života, k čomu sa inšpiroval poetikou Š. Moravčíka. Namiesto koncentrovania rozporuplnosti života smerujú jeho básne k ornamentalizovaniu konvenčných postojov ku konvenčným témam, čo deklarovanú nonkonformnosť devalvuje.

Jaroslav Šrank