ղľáԾ
Je len jedno jediné miesto na svete, ktoré ma sprevádza celých päťdesiat rokov života. Alebo ja sprevádzam jeho? Zaregistrovalo ma toto mesto vôbec? Vie omne? Váži si ma? Má ma rado tak ako ja jeho?
Láska kmestu ikmiestu je vždy trochu neopätovaná.
„A hadíka sceš?“ sklonila sknemu súsmevom pani vedúca, keď pozbierala peniaze od babičky avydala jej dvadsaťpäť haliernik apár jedno atroj-haliernikov. Isto skončia uKajoluška vcigarovej škatuli. Chytila ho mäkkou ženskou dlaňou za predlaktie apotom vybrala zdózičky hadíka.
„Nie tými rukami, čo ste chytali peniaze!“ vyletelo zKajoluška, ale babka mu zapchala pusu. Pani vedúca sa zasmiala, prvýkrát ju videl smiať sa, srdečne anahlas. (Dedoluško)
Teda to jediné miesto, ku ktorému ma viaže päťdesiatročný (viac či menej) neopätovaný vzťah, je Modra. Pre Modru je typických niekoľko dominánt: veža katolíckeho kostola (evanjelici odpustia, majú krásny kostol, ale trochu nižšie smerom kŠenkviciam), bašta, rytierska brána, kde kedysi bola vináreň... Anad Modrou sa tiahne typická silueta Malých Karpát, ktorej dominuje Malá Homoľa. Dlho som si myslel, že je to Veľká. Snadmorskou výškou 709 metrov, na ktorej postavili drevenú rozhľadňu, ktorá sa občas krásne kymácala, takže na ňu môj mladší syn odmietal chodiť, keď bol malý. Teraz ju nahradili novou, na tej som ešte nebol. Ibaže Veľká Homoľa, na ktorej stojí modranská rozhľadňa, má tú zvláštnu vlastnosť, že znej Modru nie je vidno. Presnejšie jej centrum. Azcentra Modry zas nevidno Veľkú Homoľu. Musíte ísť smerom na Kráľovú, alebo, naopak, smerom na Pezinok aVeľká Homoľa vystúpi spoza Malej (638 metrov nad morom), za ktorou sa ukrýva.
Malá Homoľa teda je tým magickým kužeľovitým vrchom, ktorého silueta sa vpila nielen do mojej pamäte, ale aj génov. Keby som bol pravý Modran, asi by som povedal Kugel. Ale keď kamaráti Modrania spomínajú všelijaké tie Kugle aHolungačky apodobne, nikdy sa veľmi nechytám.
Názvy som si pamätal podľa mapy. Budoval som si kModre svoj vlastný, separátny vzťah. Prechádzal som sa jej ulicami, najprv sdedkom ababkou, potom sám. Niekedy skamarátmi. So svojou nastávajúcou manželkou, so svojimi deťmi, atak ďalej a tak podobne, osoby aobsadenie sa menia, ja aModra ostávame.
VModre je situovaná moja prvá kniha, ktorá, našťastie, neuzrela nikdy svetlo sveta. Zosmolil som ručne jeden exemplár. Samizdat. Kniha je ochlapcovi, ktorý prežíva jeseň so starými rodičmi, chodí snimi na záhradu, prechádza sa po meste, alebo sedí či leží doma aužíva si zvláštnu pohodu apokoj, ktorá ma zrejme vmojom vlastnom detstve natoľko fascinovala, že som pociťoval potrebu sa oňu podeliť. Knihu, ako mám vo zvyku dodnes, som dlho prerábal akeď som ju ako piatak daroval mamičke pod stromček, už mi prišla vkútiku duše trochu neaktuálna. Detská. Kým som ju dokončil, vyrástol som znej. Ale nie celkom. Bol som predsa len ešte decko, očom svedčila inštrukcia, ktorú som vložil hneď do úvodu svojho diela: „Pri čítaní sa nesmiať!“
Dnes by som najradšej do úvodu svojich kníh, napísal: „Pri čítaní sa smiať!“ Ale nepomohlo by to. Rád by som bol veselý azabudol na grimasu premýšľavého či skôr mudrlantského chlapčeka, ktorú na sebe občas vidím aje mi protivná. Napríklad iteraz. Preto, skôr, než skĺzneme do melanchólie, musím sa priznať, že som bol vždy šibnutý. Obzvlášť ako decko. Často som sa zlostil aprenasledovali má predstavy, ktoré si ma celkom podmanili, a to aj cez deň.
Hrával som sa napríklad na stierače, takže som po modranských uliciach chodil akyvkal bacuľatými rúčkami. Preto so mnou dedko odmietal chodiť na prechádzky. Ľudia ho aj ľutovali, chudák, má teho vnúčika, ale asi to bude blázen.
Starí rodičia sa mi pod chvíľou aj vyhrážali, že na mňa pošlú suseda, ktorý bol lekárom vpovestnom blázinci na Cajle, aže príde adá mi injekciu.
Potom som sa hrával na autobus adedko sa zas hanbil chodiť po Modre svrčiacim asyčiacim chlapčekom. No apotom som dorástol do zálesáckeho obdobia asodstupom času som sa dozvedel, že som vyzeral ako veľmi divný mládenec splecniakom, vo vetrovke aneraz, vzlom počasí, aj so „štucňami“, teda snavliečkami na lýtka, ktoré ma chránili pred snehom ablatom.
Nuž, ako len mohla Modra opätovať lásku takéhoto kokôtika?
Hoci, na druhej strane, od detstva ma všetky predavačky atety na pošte, alebo aj panie, čo sme stretli na ulici, obdivovali ako zázračné a nadané dieťa. Aj som ním bol. Vedel som čítať, počítať, písať, keď som mal dva alebo tri roky.Stretávali sme veľa ľudí, sktorými sa dedko zarozprával, pretože bol recepčným vhoteli, atak ho všetci poznali.
Niekedy, keď mal dedko nočnú službu, išli sme si zavolať od neho, z hotelovej recepcie, kde hosťom vydával kľúče od izieb apredával pohľadnice či cigarety.
„Dnes je tu nejaká konferencia, ale je tam veselo,“ privítal nás dedko vsaku ačervenej viazanke ukazujúc na konferenčnú sálu, odkiaľ sa ozývala hudba. Hudba, tanec, klobása.
Prešli sme tajomnými tmavými dvierkami na jeho pracovisko, kde rozvoniaval tabak avdrevenej zásuvke hrkotali drobné. Na recepciu sa prišuchtal starý pán Mikuš, ktorého všetci volali hvezdár. Zrejme bol naozaj hvezdár. Vminulom vesmíre. Alebo hvezrád, čiže ten, čo má hviezdy rád.
„Vidím, že tu máte výpomoc,“ povedal Mikuš sumastenou šiltovkou na plešatej hlave, keď ma uvidel. „Tak mi daj jedny Sparty.“
Podal som pánovi hvezdárovi krabičku (naozaj nie škatuľku, cigarety, dočerta, nemôžu byť vnijakej škatuľke, takisto ani džúsy) stvrdými Spartami, tie boli dostať málokedy.
„Osem osemdesiat,“ pošepol mi dedko.
„Osem osemdesiat,“ povedal som profesionálne ahvezdár položil na drevený pult pokrkvanú papierovú desaťkorunu.
„To je vporiadku,“ povedal auž aj zamieril naspäť do výčapu, kde ho čakalo ďalšie orosené.
„Vidíš, dostal si diškrecí,“ povedala babka.
„Čo som dostal?“ spýtal som sa.
„Tringelt,“ povedal dedko. „Sprepitné. Korunu dvadsať. Môžeš si ich vybrať zdrobných všuflíku.“ (Medvedia skala)
Moja láska kModre bola nielen neopätovaná, ale aj nezdieľaná. Lebo iní Modrania, kým ja som ochkal nad krásami ich (nášho) mesta ajeho okolia, hádzali do potoka hrdzavé práčky, olamovali konáre jedlých gaštanov adnes zasa po svojom biotope jazdia na štvorkolkách. Kúsok nad Modrou, nad hradbami azmieneným evanjelickým kostolom, rastú chránené oskoruše. Aich staré kmene ukrývajú škatule od pizze aplastové fľaše.
VModre som srodinou šesť rokov býval. Myslím, že nás susedia ohovárali, že máme zanedbanú záhradu, hoci som sa, najmä spočiatku, veľmi snažil. Staral som sa ovinič, ojahody, sadil paradajky asláskou ich polieval počas letných večerov – ráno sa mi vstávať nechcelo. Mal som milých susedov. Ale aj nemilých. Možno aj ja som bol nemilý sused. Dodnes – akoby povedali rodáci, podnesden – chodím pomerne nerád okolo svojho niekdajšieho domova. Vnímam svoje pôsobenie na tomto mieste ako svoje zlyhanie. Hneď som bol tej Modre podozrivý, keď som sliedil stým plecniakom po vtáčikoch, čo sedeli na konároch stromov.
Už sa mi ako spisovateľovi nepodarí usadiť vtomto kraji azobytniť vňom dom, vktorom by sa stretávali moji priatelia, intelektuáli, pilo by sa víno adebatovalo oliteratúre. Neostane po mne nič. Ale ani po iných. Krásny strom, ktorý bol ikonou modranského námestia, už dávno nie je. Nemohol som uveriť starej fotografii, aké bolo toto námestie zelené.
Dnes pripomína buzerplac aparkovisko. Ľudia sedia na terasách, pijú kávu ainhalujú exhaláty. Motorkári húfne pristavujú svoje smradľavé ahlučné stroje pri zmrzline, ich rapotanie abrbotanie terorizuje mesto vo dne ivnoci. Hotel je zavretý. Podnikatelia dopodnikali. Na Modrou kyselinári rozpúšťali kamošov vžieravine. Kačabar vyhorel, aj iné prevádzky. Ale nám sa to takto páči.
Som asi ten osamelý čudák, alebo aj čurák splecniakom, ktorý chodí po meste aprekáža mu to. Iným nie. Iným neprekáža ani besnenie developerov vBratislave, sme spoločnosť, vktorej, keď niekomu niečo prekáža, dostane nálepku outsidera, mizantropa, frfľoša. Treba byť pozitívny aspokojný.
Vyšli sme von, na ulicu osvetlenú neónovými lampami asvetlom zpošty, vtráve cvrlikali lúčne koníky asvrčky. (Medvedia skala)
Možno ešte budem žiť päťdesiat rokov anájdem si iné miesto, inú Modru, pohrozím jej občas, ale ona nič, ničím si ma nechce získať, nepresviedča ma ani neprehovára, ani neprosí. Choď si, keď chceš. Vie, že nepôjdem. Vlastne ani neviem prečo. Chodím po uliciach akaždú chvíľu sa sniekým zdravím, zarozprávam. Avtom, vtej nezapríčinenej aneodôvodniteľnej láske, je presne definovaný môj vzťah kModre.
KOPCSAY, Márius: Môj neopätovaný vzťah k Modre. In: Rozum, roč. I, 22. 2. 2019, február – marec, s. 26 – 28.
KOPCSAY, Márius: Písanie ako láska. In: Rozum, roč. II, júl – august 2020, č. 7 – 8, s. 58.
