Martin Kočiš strhává poezii z mramorového piedestalu sentimentálních a romantizujících tendencí směrem k blasfemické výpovědi, při níž – slovy Rolanda Barthese, citovaného v úvodu Nadiru – zažíváme sílu rozkoše v té „nejzvrácenější podobě ďábelskosti“.
STANÉK, Libor:Přetékající řeky textů, InA2, 21/2020. Dostupné online .
Kočišova zbierka sa neobmedzuje na dnes už pomerne anachronické postupy – pokiaľ nie sú uchopené individualizovane, zohľadňujúc kontext dneška. Nemáme tak dočinenia s myšlienkovo predvídateľným a monotónnym, koncepčne nedotiahnutým, semioticky anemickým, poeticky nevýrazným, či do seba retrográdne zacykleným kvázi experimentom bez pridanej hodnoty, ani s mechanickým apropriovaním „cudzieho“, vrátane spôsobu písania. Na rozdiel od výstupov, postihnutých uvedenými atribútmi, ktoré sa najhlasnejšie dožadujú kritickej pozornosti (napríklad tvorba Michala Rehúša či Daniely Olejnikov, ale aj zväčša prvoplánové a mechanické texty Vlada Šimeka v rámci takzvanej angažovanej poézie), je recenzovaná zbierka dôkazom, že experimentálna tvorba má stále čo ponúknuť.
REBRO, Derek: Zmes akosti, textu a agónie, In:A2, 02/2015. Dostupné online .
