Martin Parajka, básnik a kultúrny činiteľ, sa narodil 18. 1. 1945 v Báhoni, rodisku jeho predkov, kam sa rodičia počas druhej svetovej vojny evakuovali z Bratislavy. Jeho rodný dom (dedovizeň), rovnako ako budova v Bratislave, v ktorej prežil detstvo a mladosť, vo víre smutných dejinných udalostí 20. storočia zmizli z povrchu zeme. Neexistujú, alebo neslúžia rovnakému účelu ani budovy škôl či pracovísk, kde pôsobil. Žil, tvoril a rozdával sa z paradoxného ústrania hlavného mesta. Tu sa zrodila jeho pieseň tiesní. A jeho diela sa roztratili po svete. Ale sú, pretrvávajú a dotýkajú sa vnímavej duše. Báseň Nech je tvoja láska úplná sa stala mottom svadobných oznámení.
Grafické techniky polygrafie vyštudoval na Strednej škole umeleckého priemyslu – Strednej škole grafickej v Bratislave (1959 – 1963). Tu pôsobil v poprednom bábkohereckom súbore prof. Fikariho. Bol žiakom a už od čias štúdií priateľom vo svete (nie doma) vysoko oceňovaného maliara Pavla Potočku. Z tých čias pochádza rkp. publikácie Janko zo strechy, ktorá však vyšla až v roku 1991. V nej odhaľuje srdečnú záležitosť – vrelý vzťah k horehronskému Lučatínu, rodisku jeho vzácnej mamy, inšpiračnému zdroju ľudových múdrostí a nepoddajného prekonávania životných ťažkostí.
Počas vysokoškolských štúdií sa pohybuje na okraji poetického diania. V zborníku výpovede z Wolkrovej Polianky 1966 nájdeme úryvok z jednej jeho poetickej výtvarno-rozprávky. Výber básnickej tvorby z tohto obdobia zaradil až v roku 1993 do prvej časti zbierky Najradšej mám rád. Po absolvovaní štúdia Mechanizácie a automatizácie riadiacich prác na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (1963 – 1968) ho na základe konkurzu prijali do Výskumného výpočtového strediska s účasťou Programu OSN pre rozvoj. Vzácny čas obmedzeného prístupu k vtedy jedinému modernému počítaču dokázal „poza chrbát“ tvorivo využiť aj tak, že zostavil malý tezaurus a naprogramoval „dada“ výber slov a ich náhodné zoradenie do básnického útvaru (uverejnené až v roku 2014 in Martin Parajka, najradšej mať rád / the best of š).
Čoskoro ho však získali na prácu s milovanou knihou v polygrafii a neskôr vo vydavateľskej sfére. Tu síce využívali jeho odborné i organizačné schopnosti na výrobných, obchodných i ekonomických riadiacich postoch, ale v oných časoch „normalizácie“ mu publikovanie (s výnimkou ojedinelého výskytu v periodikách) nebolo prístupné. Napokon ho aj v novom režime vyštvali. A tak v roku 1993 zakladá vydavateľstvo Alfa konti a neskôr aj Galériu a knihu Blumentál, ktoré po rokoch úspešného duchovného pôsobenia v zložitých časoch zanikli. Začiatkom deväťdesiatych rokov mu ponúkli členstvo v Spolku spisovateľov. Odmietol, a tak bol znovu vytesnený do role večne neznámeho básnika lásky a priateľstva. Pravda, nie celkom. Pozývajú ho na rozličné podujatia. Pre rozhlasové relácie ho objavuje a veľkou vernou propagátorkou-recitátorkou jeho poézie sa stáva Hilda Michalíková. Často ho interpretuje aj priateľ, herec SND Ferko Kovár a ostatní poprední recitátori: Jozef Šimonovič, Štefan Bučko, Jozef Husár a ďalší a ďalšie.
Ilustroval, tvoril obálky (polepy) kníh, zostavil, prebásnil, literárne a graficky upravil viacero publikácií, písal k nim dôvetky a recenzie. Venoval sa rozmanitým kultúrnym a filantropickým aktivitám, grafickému dizajnu tlačovín, bol kurátorom desiatok výstav výtvarníkov...
