Matej Vojtáš študoval v rokoch 1919 – 1923 na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ako učiteľ a správca pôsobil na ľudových školách v rokoch 1923 – 1931 v Toporci, 1931 – 1938 v Lieskovanoch a 1938 – 1943 v Odoríne, 1943 – 1945 osvetový referent na Ministerstve školstva a národnej osvety v Bratislave, 1945 – 1946 učiteľ na meštianskej škole, 1946 – 1955 osvetový inšpektor Okresného národného výboru, 1955 – 1968 pracovník a riaditeľ Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi. Venoval sa regionálnej histórii Spiša, článkami s dejepisnou tematikou prispieval do časopisov Bojovník, Novosti a do regionálnej periodickej tlače (Spišské hlasy, Spišskonovoveský priekopník, Tatranské hlasy), autor vlastivednej monografickej práce Spišská Nová Ves (1957), amatérsky sa zaoberal aj archeológiou a maliarstvom. Udalosti z dejín sa pokúsil spracovať i beletristicky, včlenil sa do skupiny tvorcov slov. historickej prózy. Autor románu Tatárska pohroma (1943) a 2-zv. románu Kumánska krv (1947). Ďalšie jeho historické romány, zbierky čŕt a poviedok i dramatické pokusy ostali iba v rkp. (Pán Váhu a Tatier, 1937 – 1943; Smrť Přemysla Otakara II., 1938;Matej Bašo, 1947;Kuruc či labanc?, 1948;ǻDZ,1958;Hieronym Laski, sluha dvoch pánov; Krvavý meč; Rastislav).
