Bolo to niekedy v apríli 1962. Pár dní po premiére Lásky hry osudnej od bratov Čapkovcov v Štúdiu VŠMU sa v aule na Kapitulskej ulici konala diskusia o inscenácii (v tých časoch sa ešte o predstaveniach na VŠMU verejne – a živo! – debatovalo). Lásky hru osudnú výrazne autorsky upravili Lasica so Satinským a obaja v tom predstavení aj hrali. Krátko po úvodnom hodnotení sa prihlásil o slovo národný umelec Janko Borodáč a vzniesol námietky proti herectvu Lasicu a Satinského. Tvrdil, že na profesionálnom javisku nemajú čo hľadať, ich prejav je vraj amatérsky, nijako sa do postáv „neprevtelili“, zostali iba sami sebou. Nedalo mi to, prihlásil som sa aj ja, vtedy poslucháč prvého ročníka – a pokúsil som sa národnému umelcovi oponovať: Pamätám si ako dnes na tú gundžu, ktorá mi po prvých vetách navrela v hrdle; nebolo veru ani v tých časoch zvykom nesúhlasiť s oficiálnymi veličinami. No jednako sa mi podarilo čosi neobratne vyjachtať na obranu autorského herectva, ktorého zmysel nespočíva v „prevtelení“, ale vo vyjadrení postoja, v prípade Lasicu a Satinského navyše posvätenom originálnym zmyslom pre humor a ironický nadhľad. Namrzený Janko Borodáč po chvíli vstal a opustil aulu. Čo vtedy spáchali Lasica so Satinským, že tak roztrpčili starého pána? Nedopustili sa ničoho iného, než že si dovolili vniesť na javisko divadelného učilišťa – súc poslucháčmi dramaturgie, a nie herectva – čosi, čo už predtým v rokoch 1959 – 1960 s osobitou bravúrou rozvinuli na tzv. Mládežníckych predpoludniach v bratislavskej Tatre: (čo nebolo nič inšie ako slovenský variant pražských text-appealov Vyskočila, Suchého and comp. z pražskej Reduty) autorský dialóg dvoch komikov, ktorí sa ԱDZáú za dramatické postavy a nehľadajú zámienku pre humor v komediálnej zápletke dramatického príbehu, ale predstupujú pred diváka, aby mu otvorene demonštrovali svoj názor, svoj postoj k svetu, svoje myslenie, svoj zmysel pre odkrytú hru a pre humor. Bolo to čosi, čo práve svojou otvorenosťou a priznaným partnerstvom voči divákovi vybočovalo zo zabehaných koľají tradičného opisno-realistického divadla. A nielen z koľají divadla, lež i z koľají takpovediac spoločenských: otvorenosť a rovné partnerstvo boli aj vtedy korením príliš vzácnym.
Martin Porubjak
