Mistríkovu vedeckú a literárnu činnosť možno rozčleniť na niekoľko okruhov; popri odbornej literatúre z dejín slovenskej drámy a divadla, teórie a dejín európskeho herectva a réžie, ako aj teórie a dejín masmédií sa venuje aj umeleckej tvorbe a prekladu z francúzštiny. Dejiny slovenskej drámy a divadla priblížil v prácach Sto slovenských hier (1992), Slovenské divadlo v 20. storočí (1999, vedúci autorského kolektívu), Slovenská absurdná dráma (2002), Aj dráma je len človek… Premeny súčasnej drámy (2003) a i., teóriu a dejiny európskeho herectva a réžie v monografiách Kapitoly o hereckom umení (1994 a 2005), Analýzy hereckej syntézy (1995), Herecké techniky 20. storočia (2003), v monografii o inšpirátorovi moderného francúzskeho divadla Jacques Copeau a jeho Starý holubník (2006), masmediálne analýzy v publikácii Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume (2006). Do Mistríkovej osobnej bibliografie patrí kniha esejí Ži v Paríži (1995), kniha troch noviel z intelektuálskeho prostredia o hlbokých protirečeniach súčasnej slovenskej reality Taormina (2002) a monodráma Dankine zázraky (uviedlo Divadlo a.ha. v Bratislave 2006), ako aj preklad z francúzštiny G. Banua Divadlo alebo Naplnený okamih (1998).
Pre Mistríkovo odborné, literárne i publicistické dielo je charakteristická vycibrená štylistika, spojenie slovenského pohľadu s inšpiráciou vo francúzskej kultúre a jej esprite.
Za svoje výnimočné diela získal viaceré prestížne ocenenia; v roku 1995 Cenu Literárneho fondu v oblasti divadelnej kritiky a teórie za knihu Kapitoly o hereckom umení, v rokoch 2000, 2003, 2004, 2007 Prémie Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru v kategórii spoločenských vied za knihy Slovenské divadlo v 20. storočí, Slovenská absurdná dráma, Herecké techniky 20. storočia, Jacques Copeau a jeho Starý holubník a v roku 2007 Cenu Jana Chaladaja na festivale WROSTJA (Wrocław) za inscenáciu Dankine zázraky.
