Miroslav Kusý študoval v rokoch 1942 – 1950 na gymnáziu v Bratislave, 1950 – 1952 na Vysokej škole politických a hospodárskych vied, 1952 – 1954 na Filozoficko-historickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde 1954 – 1956 absolvoval internú vedeckú ašpirantúru. V rokoch 1956 – 1957 pôsobil ako referent na Ministerstve školstva a kultúry v Prahe, 1957 – 1970 prednášal marxistickú filozofiu na Filozofickej fakulte UK, zároveň 1968 – 1969 vedúci ideologického oddelenia Ústredného výboru KSS, po prepustení zo školských služieb 1970 – 1977 a 1980 – 1989 dokumentarista vo firme Urbion v Bratislave, medzitým 1977 – 1980 robotník v betonárke v Bernolákove, 1989 v procese s tzv. bratislavskou päťkou odsúdený a väznený, 1989 – 1990 predseda Federálneho úradu pre tlač a informácie v Prahe, 1990 – 1991 rektor UK, od roku 1991 vedúci Katedry politológie na Filozofickej fakulte UK, 1991 – 1992 aj riaditeľ Kancelárie prezidenta ČSFR v Bratislave. Sprvu sa venoval rozličným oblastiam marxistickej filozofie, zameral sa najmä na teóriu poznania, autor monografii Úvod do filozofie (1961),O vzťahu telesnej a duševnej práce, O vzťahu teórie a praxe, Marxistická teória poznania (všetky 1962), Umenie a poznanie (1964),Marxistická filozofia (1969). Postupne sa preorientoval na problematiku politickej filozofie a politológie, čo predznamenala práca Filozofia politiky (1966). V čase obrodného dubčekovského procesu sa zaradil medzi hlavných teoretikov reformného prúdu v KSS, ako to dokumentovalo jeho dielo Inštitucionálna revolúcia (1968), ktoré bolo pri nástupe normalizácie zošrotované. Po roku 1968 zaujímal kritický prístup k marxizmu, zvlášť v otázke ľudských práv, v 70. a 80. rokoch sa ako popredný čs. disident, signatár a hovorca Charty 77 angažoval v opozičnom protikomunistickom hnutí. Sústredil sa na politickú publicistiku, samizdatovo pripravil dokumentárny súbor Protesty, sťažnosti a iné závadné písomnosti (1980), spoločne s M. Šimečkom vydal v zahraničí prácu Európska skúsenosť s reálnym socializmom (Toronto 1984). Po páde totalitného režimu svoje publicistické aktivity zhrnul do kníh Na vlnách Slobodnej Európy, Závadné písomnosti (obe 1990) a (1991), autor príručiek Prezident v Bratislave(1990),The End of Czechoslovakia(1995),ʴDZٴDZó (1998). Venuje sa slovensko-maďarskej otázke, ktorú analyzoval v prácach Szlovák vagyok, Szlovák leszek (1993) a Čo s našimi Maďarmi? (1998). Spoločne s M. Šimečkom priblížil život a názory slovenských disidentov po roku 1970 v spomienkovej knihe Veľký brat a Veľká sestra (2000), vydal učebnice a príručky Ľudské práva a slobody v demokratickej spoločnosti(2001), Na vlnách Slobodnej Európy 1997 – 2001(2001), Tolerancia (2003). Okrem monografií publikoval vyše 400 článkov a esejí v slovenskej, čs. i zahraničnej tlači, zameraných zväčša na problematiku ľudských práv.
