Pavel Bunčák prvé básne uverejňoval v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady. Badať na nich vplyv symbolickej a postsymbolickej poetiky. Motív samoty, ktorý má od začiatku svoje charakteristické miesto v autorovej poézii, nemá negativistický obsah a nachádza svoje miesto v súvislosti s širšou spoločenskou významovosťou. Vyúsťuje do hľadania vzťahu k životu iných ľudí v súlade s usporiadaním dobových pomerov, ktoré by vytvárali priestor pre šťastnejší život človeka. Druhé obdobie Bunčákovej tvorby súvisí s jeho zaradením medzi slovenských nadrealistov, ktorí proklamovali nadväznosť na poetické princípy francúzskeho surrealizmu a českého poetizmu. Spočiatku si uchováva ešte organickú nadväznosť na predchádzajúcu tvorbu, ale postupne jeho poézia čoraz väčšmi nadobúda charakteristické črty nadrealistov. Prelínajú sa v nej prírodné, intímne i spoločenské motívy s uvoľnenou obraznosťou, humanistickým a protivojnovým zameraním. Neprepadá smutným náladám a osamotenosti, hľadá prirodzenosť, lásku a ľudskosť s presvedčením, že ich čas príde. Aj v momentoch intímnejšieho ladenia jeho poézia zostáva hoci len symbolicky spätá so spoločenským dianím. V tvorbe z obdobia druhej svetovej vojny a krátko po jej skončení vyjadruje nepateticky presvedčenie plné optimizmu na príchod nového sveta. Prelínajú sa tu protirečivé motívy smútku, samoty, ale i začiatku nového života a ľudského šťastia. Etika a poetika Bunčákovej poézie vychádza zo všetkého, čo je v ľudskom živote prirodzené a hlboko vo vnútri človeka. Hľadá pre človeka priestor, ktorý jeho život napĺňa láskou, bolesťou i túžbou, snom i fantáziou. Symbolom jeho poézie a predstáv o živote človeka je srdce, ako častý motív jeho veršov. Srdce v jeho poézii však má svoj neodmysliteľný protipól – intelekt. Je to poézia hľadajúca harmonické dimenzie medzi citom a rozumom, srdcom a intelektom, medzi emocionalitou a racionalitou. Nesie sa v rovine hlbokej reflexívnej lyriky, kde východiskový motív je len inšpiráciou básnických obrazov a predstáv o živote a smrti, o láske a pravde, o poézii a vede. V poslednom období jeho tvorby je badať zrejmé úsilie o syntézu básnických reflexií s hľadaním zmyslu života s večnou túžbou človeka prenikať stále hlbšie i vyššie do sfér ľudskej existencie a za hranice poznania. Bunčákova poézia je výrazom hodnôt, ktoré majú naplniť ľudský život láskou, porozumením a šťastím s hľadaním trvalejšej harmónie hodnôt, plná optimizmu a dôvery v život človeka s aktívnym vzťahom k nemu v reálnych rozmeroch skutočnosti. V poslednom období do jeho tvorby prenikali motívy a reflexie z jeho zahraničných pobytov v Paríži, ale aj básne o ženách, reflexie o obyčajných ľudských veciach i verše inšpirované dielami hudobného a výtvarného umenia.
Viktor Timura
