Tvorbu básnika, prozaika, prekladateľa, esejistu a filozofa Pavla Straussa možno charakterizovať ako intelektuálny reflexívny záznam, v ktorom jasne rezonuje príklon k ideálom kresťanského humanizmu. Do literatúry vstúpil v 30. rokoch 20. storočia ešte ako študent po nemecky napísanými zbierkami veršov Die Kanone auf dem Ei (Kanón na vajci), Schwarze Verse (Čierne verše). Práve obojjazyčnosť umožnila Straussovi počas viedenských pražských štúdií aktívne sa vyrovnávať s tvorbou svojich súčasníkov – spisovateľov nemeckej českej moderny. (R. M. Rilke, F. Werfel, V. Nezval i.). U Pavla Straussa ide o ľudsky angažovanú poéziu. V prvej zbierke, aj keď nejde o politickú poéziu, je evidentný vplyv svetového domáceho dejinného diania (španielska vojna, národný socializmus v Nemecku, hospodárska kríza s ňou súvisiace sociálne premeny), cez ktoré sa na povrch derie potreba vyjadriť sa. Tá sa naplno rozvinie v nasledujúcich básnických knihách, kde sa osobné prehlbuje. To je spojené s existenciálnym pocitom strachu pred smrťou matky, ktorým trpel od detstva ktorý sa naplnil. Vzniknutú neistotu doplnila aj iná existenciálna neistota – identifikácia jeho židovského pôvodu počas druhej svetovej vojny, hoci už bol pokrstený. Zbierka Slová z noci je potom tematizovaním svedectva nájdenia východiska z existenciálnej krízy v konverzii. V čase, keď básnik vydáva svoje prvé zbierky, má za sebou aj viedenskú literárnu lektúru, pre ktorú bola už začiatkom storočia typická vzbura proti oficiálne vyhlásenej estetike krásneho. V jej intenciách pravdivo reflektovať zložitú skutočnosť vo veršoch znamenalo oprieť sa najmä o paradox. Protiklady vytvárajú krásu celku, aj keď jednotlivé obrazy môžu pôsobiť ohyzdne, celkový dojem z tejto poézie môže byť expresívne čierny, ponurý rozorvaný. Mysleniu v paradoxoch ostal Pavol Strauss verný aj v ďalšom období svojej tvorby, to v iných žánroch, ktoré po roku 1946 pestoval, najmä v esejach denníkoch. Do virtuóznej podoby doviedol tento princíp v žánri aforizmu. V 50. rokoch ho politicky prenasledovali ako autora perzekvovali. Obmedzene publikoval v zahraničí, jeho knihy esejí, meditácií aforizmov Aforistické diárium, Krížová cesta pre chorých Postila dneška vyšli v Ríme, knihy esejí Zápisky diletanta Zákruty bez ciest vyšli už na Slovensku, ale nasledujúca publikácia Roztrhnutá opona vyšla opäť v Ríme. S ďalšími dielami sa prihlásil až po novembri 1989 (Rekviem za živých, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola, Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána spolu s Milanom Rúfusom A slovo zadúchal duch i.). Posmrtne mu vyšli knihy reflexívnych básní esejí Torzo ticha, esejí Život je len jeden autobiografických návratov do minulosti Človek pre nikoho. V súčasnosti vychádza jeho súborne dielo. Z nemčiny francúzštiny preložil viaceré diela významných básnikov filozofov.
Mária Bátorová
