ղľáԾ
Debutová zbierka Petra Staríčka Chodec (2009) predstavuje vskutku hodnotné prvotné vykročenie začínajúceho mladého básnika avplnom zmysle je naplnením skutočného pisateľského talentu, snajväčšou pravdepodobnosťou je ipredzvesťou pokračovania kvalitnej, plnej poézie. Sám autor vsúvislosti so svojimi textami používa pojem „usedená é“, ktorý zmôjho pohľadu po zoznámení sa spoéziou autora konotuje poéziu zrelú (potvrdzujúcu jej neprvoplánovosť), práve tak, ako je Staríček hotovým básnikom.
Celá zbierka je komponovaná do troch častí sdoplňujúcim básnickým cyklom snázvom Ospalosť vzávere. Pred každou zčastí nachádzame aj akési fragmenty básne vpróze, ktoré samy osebe podávajú komplexný ucelený význam samostatnej básne azároveň sú iakýmsi Staríčkovým posolstvom, vysvetlením osmerovaní jeho lyrického (aazda iautorského) subjektu. Básnikov subjekt síce balansuje nad priepasťou, no nepotrebuje pred ničím utekať, necháva sa zasahovať slovami. Nie je impulzívnym bežcom, ale skôr premýšľajúcim blúdiacim chodcom, pričom výsledok, cieľ jeho chodenia zostáva naďalej otvorený. Jeho intenciou je obracanie sa do človeka, do seba.
Autor predstavuje svoju schopnosť tvoriť viazanú veršovú formu na priestore desiatich sonetov, vktorých uplatňuje striedavé aobkročné, zvukovo nepresné rýmy (vprvej časti zbierky), pričom vzdialené mu nie sú ani princípy voľného verša. Tiež si možno všimnúť veršové presahy, ktoré nachádzame vcelom texte zbierky. Ako často sa opakujúci atribút Staríčkovej poézie sa prejavuje intertextualita. Vjednej zprvých básní snázvom Halali odkazuje na konkretistickú básnickú tradíciu, stým sa opakovane stretávame ineskôr vtexte, na inom mieste sa črtá poznanie Válkových veršov, poézie osamelých bežcov ai. Staríček preukazuje svoje nadanie aprecíznosť tiež vsamotnej práci sjazykom, osloviť môžu jeho prepracované tvary, slovné hry: „budem ťa chvíľu ľúbiť-neľúbiť“ (báseň Halali); spôsob narábania sfrazeologizmami: „pečený holub vletel priamo do huby“, „mesto sa vhrobe obráti“ (báseň Pamäť) apod. Výraznou obraznosťou zaujme tiež báseň Koktavý sonet, kde nachádzame prepracované vizuálne („do zelenej krvi ponáram hlavu ako trávy“) izvukovo-vizuálne metafory („vočiach mi nikdy neprestaneš zvoniť“). Sobsahom básne korešponduje isamotný názov – koktavý „pomýlený“ sonet, vktorom je aj „svet hore nohami“, kde je „bláznivý vesmír, vesmír koktavý“. Isonetová výstavba je „naopak“ (3+3+4+4 miesto tradičného 4+4+3+3). Za ďalší významotvorný prvok možno ubásnika považovať pomerne častú tendenciu zdôrazňovať farby (vtomto prípade zelenú). No takisto vnasledujúcom Modrom sonete, predstavujúcom líniu Staríčkovej silne imaginatívnej lyriky, je takmer vkaždom verši básne explicitne zdôraznená modrá farba. Tento aspekt môže byť tiež určitým predznamenaním básnikovej znalosti výtvarného umenia aodkazovania naň, ako aj na konkrétne maliarske osobnosti. Tieto slová potvrdzuje báseň snázvom Skica. Ide osonet venovaný talianskemu maliarovi asochárovi, predstaviteľovi Parížskej školy zprelomu 19. a20. storočia Amedeovi C. Modiglianimu. Báseň odkazuje na prostredie Paríža už samotným venovaním umelcovi, ale aj obrazom kaviarne Lapin Agile na Montmartri, ako aj pernodom – legendárnym anízovým likérom parížskych umelcov – azároveň odkazuje naskorú smrť umelca (ten vo veku 35 rokov umrel na tuberkulózu): „Uschne skôr ako farby na palete. / Zakašle.“ Podobným textom je báseň Obraz, vktorej autor explicitne odkazuje na G. Klimta. Staríčkove odkazy, či skryté alúzie na fragmenty zvýtvarného umenia sú vzbierke pomerne časté. Okrem výtvarnej sféry odkazuje taktiež na osobnosti slovenského literárneho kontextu, konkrétne vsonete Tlak na slovenského básnika, predstaviteľa barbarskej generácie J. Urbana, ktorý vmladom veku zahynul pri autohavárii („Dnešná noc končí skrkom včiernej mašli“), čo Staríček naznačil iveršami tretej strofy: „Nestráviteľný, blúdiaci chceš navždy / prisahať vernosť vprotismere jazdy. / Nik neurčí deň ani hodinu“, pričom uvedeným druhým veršom poukazuje nielen na samotnú autohaváriu, ale aj na Urbanovi blízke gesto vzbury. Tento úsek uzatvárajú básne napísané sdecentným vtipom, ide obásne Vykonštruovaný sonet (konštruovaní sonetu) aDekonštruovaný sonet (dekonštruovanie jeho formy).
Vdruhej, azda najrôznorodejšej časti zbierky prechádza autor od sonetov kneviazanej voľnoveršovej forme, pri ktorej zbásní vypúšťa interpunkciu. Mnohé zbásní majú podobu stručných, vmnohých prípadoch akoby nedopovedaných „mikropríbehov“. Také predstavujú napr. básne Štep, Vnútorný zrak, Amulet či Zjavenie, pričom Staríček neopúšťa svoje konštanty, akými sú prepracovaná intenzívna obraznosť (od vizuálnych, taktilných až ku gustatívnym metaforám, napr. vbásni Zjavenie: „akoby mi niekto vložil / morského ježka do ruky“, „na podnebí pachuť / horiacich čínskych / drakov“) azvýraznený kolorizmus. Zhľadiska zvukovej výstavby básnik funkčne narába sopakovaniami hlások (báseň Štep). Vo významovej rovine naďalej osciluje medzi pólmi svetla atmy. Vyznenie akýchsi introspektívnych pohľadov, úvah lyrického subjektu ponúkajú básne Vynález ohňa či Dvanásť jazykov, na ktorej priestore básnik vyjadruje svoju potrebu po čistej, skutočnej poézii: „Nikdy nezostanem hluchý / kslovám čo zapaľujú / ústie jazyka (...) chcem počuť poéziu (...) priezračnú čistotu / zostupujúcu /cez ústa / ďalej“, ako aj kratšie básne, zamyslenia (ako vprípade básne Trajektória ai.). Odkazný charakter má báseň Romanca poukazujúca na klasický žáner hispánskej literatúry, ktorá však svojou obraznosťou zároveň odkazuje na slovenský literárny kontext – Staríček akoby sa opätovne navracal ku konkretistickým (stachovským) metaforám, napr. „na jazyku cítiš soľ skrvou“. Podobne na „estetizáciu škaredého“ nadväzuje ivbásni Chodec (lept), kde tieto obrazy prechádzajú do rôznorodých podôb metalických metafor, až veľmi silných, hrôzu budiacich prirovnaní, napr. „tvoja izba je kremačná pec“, či do surrealistických fragmentov (tiež vbásni Splývanie). No inapriek všetkej hrôze azdanlivej nezmyselnosti sa básnik naďalej neprestáva snažiť onachádzanie zmyslu: „tak hľadáš zmysel vecí / ahlasov ktoré zanikajú“.
Staríček vo svojom debute oživuje adáva priestor iunás málo tradičnej básnickej forme sidža, realizovanej vslovenskej poézii vpodobe šesťverší. Vbásni Barové sidžo naznačuje autor jemnú skepsu, začína uvažovať ozmysle: „Prísť na svet poutierať stoly / adozvedieť sa, čo je samota (...) aty si myslíš, že to nešťastie / zbarovej handry ráno vytrasieš?“ Vbásni Lept básnik združil vrade slov veľmi intenzívne, stachovsky prenikavé symboly „síra, krv avoda“, ktoré ponúkajú široký diapazón asociácií. Táto časť akoby výrazovo nadviazala na deestetizujúce básne predchádzajúcej časti textov. Najväčšmi azda rezonuje báseň Po černi, ktorá vmnohých aspektoch veľmi intenzívne vystihuje pocit súčasného človeka. Všetky texty tejto tretej časti vyznievajú sebaspytujúco, triezvo, až horko úprimne.
Do záveru zbierky Staríček zaradil cyklus piatich básní krehkého tvaru avýrazu Ospalosť. Sú súkromnou reflexiou lyrického subjektu, ktorý pozoruje okolitý svet, no zároveň sa obracia do seba: „učím sa načúvať veciam, / čo čosi znamenajú“. Dominuje zvukovo-vizuálna hravosť; zreteľná je prítomnosť ženského subjektu, ktorý očaruje svojou prítomnosťou („úlomkom vtáčieho pera, jeho prechádzaním / po rukách“). Zrejme jeden znajvýraznejších obrazov debutu predstavujú verše IV. časti cyklu, vktorej Staríček svoj ženský lyrický subjekt nepriamo odkazuje na Botticelliho Zrodenie Venuše: „medzi skupenstvami vody je pena / ako podobenstvo ojej čistote ašumení / aznej najhlbšia ty / vychádzaš na breh (zroztvorenej ulity) / srozpustenými vlasmi“. Verše cyklu oslovia najmä svojou nekonvenčnou obraznou nasýtenosťou, napr. „je mi tak sladko, sýto azreteľne / keď tvoje biele možno klíči, zaobľuje sa azapadá / za horizont ako pierko“, pričom vtomto cykle autor asi najväčšmi vyexponoval senzitívnosť svojich metafor. Vjednotlivých častiach ho premysleným, no decentným spôsobom jazykovo isémanticky vygradoval, čo je nesporne potvrdením Staríčkovho talentu azmyslu pre krásno.
Hoci Staríčkove texty zaujmú svojou rôznorodosťou, zbierka pôsobí kompaktne, výrazovo ucelene. Básnik tu prejavil svoju silnú zmyslovú vnímavosť aschopnosť zachytávania itých najrôznorodejších fragmentov vjeho bezprostrednej blízkosti. Odvoláva sa naslovenský ajsvetový literárny kontext, odkazuje nainšpirácie výtvarným umením. Odhaľuje tiež svoj talent narábať sjazykom – zreteľne sa prejavuje najmä vjeho slovných hračkách –, ovláda princípy poézie na úrovni verša, rytmu, práce srýmom, ale aj na metaforickej úrovni. Jeho sonetové formy vyznievajú veľmi nenútene, no esteticky razantne, veršom však na druhej strane nechýba ani hlbšie posolstvo, dôležitý, naliehavý odkaz pre človeka 21. storočia. Jeho zbierka predstavuje „poéziu hľadania“. Staríčkovo slovo akoby nachádzalo jeho doposiaľ skryté, nové dimenzie.
Celkový ráz knižky dotvára obálka, na ktorej je vyobrazený fragment dlažby zbardejovského Radničného námestia, ako aj ilustrácie autorovho otca Vincenta Staríčka.
Mária Pavligová
