ղľáԾ
Poetika, pedagogika, politika – tak by sa dali zosumarizovať tri profesijné oblasti, ale aj smery uvažovania Reného Bílika. Vo všetkých zastával č zastáva spoločensky významné funkcie, zároveň ich cez svoju osobnosť prepája azúročuje vo svojej tvorivej práci.
Vprípade reflexie literatúry konkrétne, mohli by sme upresniť, ide ojej vnímanie ako súčasti celkového životného priestoru. V pohybe Bilkovej výskumnej tvorivosti sa prejavuje predovšetkým snaha hľadať rozmery asúvislosti, ktoré sa vymykajú metodologicky rigoróznemu automatizmu. Ide oťažšiu cestu písania. Výskumník pri nej vedome pracuje so skutočnosťou, že napriek objektívnosti vedeckého jazyka ako podstaty skúmania, kritéria odbornosti nie sú nikdy predpripravené, ale že ich výskumník sám vytvára.
Literárna veda
Publikačný vstup autora na literárnovednú scénu predstavuje Industrializovaná literatúra (1945-1956). Nezaujatému čtateľovi by sa vytýčením problému mohla javiť otázka – načo aaký záujem onejakú „industrializovanú literatúru“, literatúra sa predsa číta ziných, estetických dôvodov aliteratúru socialistického realizmu je preto lepšie vytesniť. Práve tento názor autor popiera apresvedčvo preukazuje, že „dobré literárne diela“ nevznikajú zhmoty vákua, sú súčasťou literárneho priestoru, jeho mnohorozmernej iprotirečvej histórie adiela „vysokej literatúry“ tak nemožno vnímať ako abstrahovanú líniu kongeniálnych prejavov individualít. Treba len spresniť, že sloveso „popierať“ nie je vo vzťahu kBílikovi celkom patričné, je totiž charakteristikou tohto autora, že fakty nepopiera, „len“ ukazuje veci diferencovanejšie. Preto sa vindustrializovanej literatúre, oktorej sa zjednodušujúco tvrdí, že reprezentovala etapu, keď literatúru „vytvárala“ politika, pýta:
„Je to však skutočne tak? Je vzťah literatúry aživotného sveta len takýto jednostranný, odrážajúci? Nie sú tu aj opačné väzby, obojstranná interakcia? Nejestvujú aj indiferentné, nezúčastnené č mimobežné prúdenia?“
Sám si aj odpovedá, hoci, nejde o sebapotvrdzovaciu odpoveď, ktorá tak často uzatvára vedecké myslenie do kruhu už na začatku bádania. Je to odpoveď, ktorá je snahou ztohto kruhu vystúpiť:
„Možností avzťahov je skutočne viac aspravidla oni vo svojej rozmanitosti aj fungujú.“
Nečudo, že ovyše štvrťstoroče sa vzborníkoch ačasopisoch objavujú paralelne jeho štúdie o„poetike cenzúry“ i „poetike existencie“.
Keď ošesť rokov neskôr po svojom debute vydáva Bílik monografiu Ľubomír Feldek (2000) začína zčasového hľadiska tam, kde „sindustrializovanou literatúrou“ skončl – vpolovici päťdesiatych rokov. Ahoci ide tentoraz opodstatne interpretačnejšiu monografiu, stále ho zostáva zaujímať to, čo vytváralo aj zmysluplnosť jeho skúmania socialistického realizmu, asíce „recepčné bytie“ textu. Namiesto odpovede na otázku, očom dielo je, volí vtejto perspektíve bádanie, očom dielo môže byť, č ešte presnejšie, očom dielo môže byť, ak sa naňho dívame zrôznych pozícií– tých, ktorí ho čítali, tí, ktorí oňom niečo povedali, sprísnym prihliadaním na motivácie asúvislosti, vktorých tieto prehovory vznikali. Nemalú, hoci častkovú úlohu vtakomto bádaní zohráva postoj autora, vtomto prípade Ľubomíra Feldeka, ksamému sebe (tento záujemsa u Bílika systémovo prejaví pri spolueditovaní publikácie Programy amanifesty (2014)).
Vmonografii o Feldekovi sa tiež ukazuje Bílikovo napojenie na západnú tradíciu – na Jacquesa Lacana, Michela Foucaulta č Barthes. Nejde vtomto prípade ani onapojenie náhodné aani onapojenie konformné. Naopak, autor najprv poukazuje na zdanlivú kontrapunktnosť daných zahraničných smerov uvažovania vo vzťahu kdomácim podmienkam. Následne dokazuje, že ide oprotirečenia pôsobiace len na verbálne doslovnej úrovni, pričom vpodstate veci ich prepája rovnaký, moderne orientovaný záujem o ono „recepčné bytie“ textu, ktoréproti bagatelizujúcej sociológii č psychologizácii literárneho významu stavia smrť autora, no na druhej strane proti výskumu štruktúry určujúcej hodnoty diela stavia nevyhnutnosť recepčných kontextov. Je to devíza Bílikovho výskumného gesta dodnes – hlboké aempatické prepájanie toho najproduktívnejšieho zo zahraničných výskumov literatúry afilozofie na domáce východiská Františka Mika (on je autorom domáceho „recepčného bytia“), Oskára Čepana a PetraZajaca, hoci posledný menovaný je viac už jeho spolupútnikom (spolu vydali okrem iného Texty Dominika Tatarku(2014)č Poetika textu apoetika udalosti (2018)). Ztýchto perspektív vystupuje Bílik čítajúc štruktúru i čtateľské kontexty Feldekovej poézie, aby premýšľal nad jeho metaforami, ktoré ponúkajú nepreberné množstvo vlastného výkladu.
Všetko dosiaľ uvedené – rôzne podoby recepčného bytia, zmysel pre životnú celkovosť aznalosť historického kontextu – sa syntetizujúco prejavujú vpráci Duch na reťazi (2008), ktorá je ztematického hľadiska zavŕšením záujmu o „industrializovanú literatúru“. Ide o zavŕšenie avýchodisko zároveň, pretože vtom istom roku vychádzajú Bílikovi dve dôležité knihy. Ak dovtedajší Bílikov záujem možno interpretovať ako objavovanie mechanizmov vzájomného pôsobenia historicity afikcie (na pôde literatúry druhej polovice dvadsiateho storoča), vnasledujúcej monografii si vytyčuje tento problém programovo (treba dodať, že toto východisko je zároveň oblúkom, keďže téme sa cielene venoval už vo svojej dizertačnej práci). Ide omonografiu Historický žáner (2008), ktorá predstavuje prvý komplexný pokus oreflexiu historického žánru vslovenskej literatúre. Vo vzťahu kdosiaľ povedanému vychádza zdanlivo zinej teórie asleduje aj iné zámery. Pravda je taká, že ak Bilíkovou konštantou je znalosťrecepčnéhobytiaotvárajúcehodielo vjeho kontextoch, tak vHistorickom žánri analogickymanifestuje:
„Historický fakt pokladám za základný semiotický konštrukt historiografie. Je súčasťou reflexívneho vedomia avýsledkom hodnotenia javu ako významného, t. j. schopného interagovať sinými prvkami ajavmi vsystéme aspolupôsobiť pri jeho novom usporadúvaní, na podloží pretrvávania vyrastajúceho zdejinnosti ľudského životného sveta.“
Zmysel pre systémovú funkčnosť literárnych javov zostáva, metodicky sa obohacuje onové prístupyarozširuje sa tiež do nových časových rovín. Dokazujú to taktiež dve publikácie, ktoré Bílik pripravil edične: Ján Kalinčak – Reštavrácia ainé (2009) a Jozef Miloslav Hurban – Prózy ačlánky (2015). Hoci ide „len“ oedície, autor chápe svoju prácu ako „výzvu na prečítanie diela“ asnahu „ukázať, čo všetko texty ‚hovoria‘ oautorovi, ohistorickom čase, ktorý spoluvytváral, ovlastných väzbách na tento čas“. Otom, že nejde len opovinné klišé, vypovedá fakt, že obe diela vzájomne komunikujú, že ich možno čítať tandemovo, čo hovoria jasne názvy oboch doslovov: Skeptický ironik aPragmatický romantik. Takto Bílik sleduje dvoch významných "romantikov" nie len vich vlastnom historickom kontexte, ale, myšlienkovo vychádzajúc zHistorického žánru, aj ako tvorcov dvoch typov naratívov „slovenskej dejinnosti“ – modernej amytologizačnej, ktoré spoluurčujú našu národnú identitu dodnes.
ٲٲé
René Bílik okrem iného pripravil publikácie Čítame slovenskú literatúru (1997), Prísne nepovinné (1999) č knihu glos, úvah, článkov a štúdií No ačo! (2001). Je rovnako autorom (vzhľadom k žánru) nevšedného textu v knihe omeste Pezinok 1208 – 2008 (2008).
Nezanedbateľné miesto vBílikovej tvorbe zastupujú vysokoškolské učebnice – Interpretácia umeleckého textu (2009) a Teoretické aspekty jazykového aliterárneho vzdelávania (2011). Hoci žáner vysokoškolskej učebnice môže vyvolávať isté podozrenie, predstavu výstupu, ktorý zhľadiska poznania disponuje potenciálom nižšieho rádu, René Bílik túto predstavu nenapĺňa. Jeho pedagogické práce sú mu predovšetkým nástrojom naformulovať vlastné dlhoročné skúsenosti sliteratúrou čo možno najpregnantnejšie, so sústredeným zapojením sebareflexie vlastnej práce. Tento prístup možno dokladovať pozorovaním spôsobu, akým Bílik s „vysokoškolákmi“ komunikuje. Nedostáva sa, vzhľadom ksvojej vedeckej práci, na inú jazykovú úroveň, neusiluje sa byť prístupnejšie čítaný kategorickou zmenou ani formy ani obsahu. Zmenu podstupuje len väčšími nárokmi na čstotu akomunikatívnosť svojej výpovede. To, čo vo svojej vedeckej práci vystavuje otvorenejšiemu experimentu, za účelom dospieť kskúsenosti aj skrze výskumnú rozbiehavosť, ktorá bola Bílikovi vždy vlastná, vprípade pedagogických prác zúročuje vkoncíznej podobe. Nanovo tak formuluje „dôraz na spojenie literárnych textov so životným svetom ajeho problémovými situáciami“, ktorý kompaktne prepája sdôrazom na špecificky fikčnú, no existenciálne pravdivúpovahu tohto vzťahu:
„Literárne dielo ako obraz sveta je ponukou možných ľudských životných situácií, ktorú vakte recepcie vzťahujeme na svoju vlastnú životnú situáciu.“
Daniel Domorák, 2021
