Uniektorých prozaikov – absolventov scenáristiky si možno všimnúť priam úspornosť, lakonickosť vo vyjadrovaní, čo vôbec neuberá na kvalite ich textov. Platí to aj oRichardovi Pupalovi, ktorý pritom úspešne azaujímavo pracuje sdetailom. Tomu sú prispôsobené ivety, zväčša krátke, strohé arytmické, ktorými vie povedať veľmi veľa. Vjeho prózach je menej rozprávania, menej dialógov, ale viac opisov – veľmi dobrých, precíznych, sdrobnosťami apodrobnosťami (napr. opisy oblečenia, panelákového domu, ...), ktoré takmer úplne nahrádzajú dej. Veľmi úsporne používa aj opisy prírodné, čo možno kvalifikovať ako lyrické prvky, tie však majú vždy dôležitú funkciu. Sú napríklad istým chvíľkovým „odbremenením“ ťažkých, až naturalistických tém (osobitne vknihe Čierny zošit). Aj vnútorné monológy postáv sú krátke, náznakovité. Pupalov štýl by sa dal označiť ako vecný, priam informatívny.
Napriek týmto znakom sú jeho prózy už vknihách Návštevy (2014) aČierny zošit (2017) dramatické. Napätie je jemné, dávkované po troche, stále trvajúce, stupňujúce sa. Tajomstvo itajomnosť, skryté vrozprávaní, fungujú zväčša vnáznakoch, no príbeh je práve oto silnejší. Príjemca si ho môže rôznorodo vysvetliť, rozuzliť podľa seba. Avôbec to neplatí iba oknihe Čierny zošit, ktorej poviedky viacerí označujú za strašidelné, priam hororové. Prozaický rukopis je totiž voboch knihách pre autora príznačný. Rovnako to možno tvrdiť oPupalovej tretej knihe – Ženy aj muži, zvieratá (2020). Er-forma autorského rozprávača sa strieda spríťažlivou ich-formou postáv, čo dodáva niektorým jeho prózam zvláštnu vnútornú kompozíciu. Vtretej knihe sú častí detskí atínedžerskí rozprávači, chlapci idievčatá – atakýto spôsob sa odráža opäť aj v kompozícii - ide vo väčšej miere oprevahu spomienok na udalosti zdetstva, ako ich reálne deti vnímali. Toto reálno však dáva do takých kompozičných súvislostí, že príbeh možno posudzovať aj ako predstavu, keď napríklad volí za rozprávača päťročného chlapca, ktorý mapuje svoje detské traumy až vdospelosti. Vonkajšia kompozícia sa vyznačuje aj zaradením krátkych reflexívnych textov pomedzi tie nosné, základné. Vo všetkých troch doterajších Pupalových knihách je takýchto častí málo, skôr sú výnimkou. Súvisí to, pravdaže, aj stémami ado istej miery aj sprostredím. Ku kompozičným znakom možno pričleniť aj prácu smotívmi apostavami, mnohé totiž prechádzajú zprózy do prózy. Takto sú zviazané poviedky knihy Ženy aj muži, zvieratá. Prekrývajú sa vnich množiny motívov, prostredia ipostáv. Osobitne zvláštnym motívom sú zvieratá, vtakmer všetkých poviedkach sú pre ich hrdinov záľubou. Ide ovybrané druhy živočíšstva, hovorí sa onich aj odborne. Pravda, názov tejto knihy si možno vyložiť aj inak.
Ak do Čierneho zošita zaradil prevažnú časť poviedok nadpísanú Petržalské rozprávky, nie je to náhoda. Petržalka ako časť Bratislavy či iné sídliskové štvrte mesta amiest sú tým základným prostredím, vktorom jeho postavy (od detí až po starcov aumierajúcich) žijú, pohybujú sa. Vknihe Ženy aj muži, zvieratá toto prostredie, jeho mestská, sídlisková atmosféra, paneláky, medzisídliskové dvory, zostávajú uautora naďalej, no pribúda už aj vidiek – okolie veľkomesta, prímestské časti, dokonca dedina iiné geografické teritóriá (napr. Veľký Krtíš). Najčastejšími protagonistami Pupalových próz sú sídliskové deti – ich opustenosť, samota, ale aj chlapčenské hry, tajné fajčenie, kľúčik na krku, ich vzťahy sdospelými, najmä rodičmi – rozvedenými, často alkoholikmi. Je tu aj frustrácia zo školského prostredia, súrodenecké vzťahy, ide aj osyna bez otca, syna bez matky či oopätovné stretnutia partnerov. Sú to však vždy ľudia niečím poznačení, zväčša nedobrými vzťahmi. Aj vtretej Pupalovej knihe prevažujú detské postavy, majú dokonca pozície rozprávačov. Autor vlastne mapuje detstvo generácie včase normalizácie (detstvo tzv. husákových detí) acez to fakticky celú pochybenú dobu – vspoločnosti ivrodinách. Ide okaždodenné trápenia, náročné medziľudské vzťahy, zlé, často amorálne, aoproti stojí čistota dieťaťa aťažké vyrovnávanie sa tínedžerov najmä srozvodom rodičov. Kým vprvých dvoch knihách zlo, tragédie vyplývali zväčša zo snov, halucinácií apredstáv, vtretej knihe je zlo reálne, tu je tá druhá, negatívna stránka bežných dní bežných ľudí. Neriešiteľné situácie nastávajú najmä pre deti. Pupala stvárňuje svet cez osobné tragédie, cez morálnu špinu, vždy snevinným náprotivkom, ktorým deti sú.
Pupalove poviedky sú obrazom všedného, ale niečím výnimočného života dvoch generácií, stvárneného dôkladným prekreslením psychiky jednotlivcov. Sú to vpodstate každodenné témy amotívy súčasného života, ktoré autor objavil, jednoduché, ale silné príbehy, umocnené autorovým ozvláštneným spôsobom ich zachytenia. Pupala vie prekvapovať témou, motívom, vetou, dokáže zrazu udrieť na čitateľovu pozornosť aemócie. Osobitne vtretej autorovej knihe nájdeme niektoré prózy, ktoré sa začínajú tak dôležitou prvou vetou. Napríklad poviedka Deň letných prázdnin sa otvára konštatovaním „Nič horšie Adam nezažil“. Alebo próza Repríza má úvodnú vetu „Na Nový rok zomrel Marián Labuda“. Úvody poviedok vknihe Ženy aj muži, zvieratá sú však väčšinou sémanticky košaté, čitateľ musí byť vstrehu, čo zvýpovedí rozprávača alebo postáv bude pre ďalší dej dôležité, lebo autor aj jednou, vpodstate bezvýznamnou vetou vie povedať očloveku, ojeho povahe veľa. Niekedy paralelne rozvíja dva príbehy, ktoré sú prepojené aodohrávajú sa vrovnakom priestore. Kompozičné zlomy adotyky sú vjeho prózach nejednoznačné, obyčajne rázne aaj takýmto spôsobom autor dokáže vyvolať napätie. Na konci príbehov otvára viacero možností, ktoré môžu byť vyústením deja, čitateľ si môže „vybrať“. Pre autora je to náročný spôsob, pre čitateľa fascinujúci ponor do psychiky napríklad mentálne narušeného človeka, do clivoty úbožiaka, ktorý sníva otom, čo nezažil, ale chcel by, človeka túžiaceho po rodinnej láske, po rodisku, ťažké psychické stavy mladej matky – odchovankyne detského domova, nastupujúce šialenstvo mladej ženy, osudy pijanov. Postavy sú konfrontované so starobou, umieraním asmrťou, ide aj ozložité vzťahy medzi ľuďmi, ak napríklad jeden má rád, adruhý nie, osúrodenecké rozbroje alebo odlúčenie, oprvé lásky iohanbu detí za rodičov. Vzťahy sú komplikované, silné, mohlo by sa zdať, že vautorových prózach sú témy amotívy vykonštruované, aby sa dosiahol efekt dramatickosti anapätia nebodaj na úkor hodnovernosti. Pupala sa pri stvárnení reality „poistil“ tým, čo je na jeho prózach zvlášť zaujímavé (osobitne to platí pre Čierny zošit) – halucinácie, fantazijnosť, sny, predstavy, samovražedné motívy, prelínanie reálneho sireálnym, ale niekde aj irónia arozprávkovitosť inavodzovanie strachu učitateľa prostredníctvom strachu postáv. Ten strach anapätie, úzkosť sú vtretej autorovej knihe už príliš reálne, súčasné, čo potvrdzujú vlexike reálie typické pre dobu prvej tretiny 21. storočia. Ktomu sa viažu aj hudobné motívy, konkrétni interpreti apiesne súčasnosti, ktoré majú pre pochopenie postáv acharakteristiku doby funkciu. Dôležitú funkciu majú aj často napohľad bezvýznamné detaily alebo kompozičné odbočenia ito, že najmä vknihe Ženy aj muži, zvieratá prechádzajú niektoré motívy (nie vždy podstatné) zpoviedky do poviedky. Rýchle ale dobré prechody od motívu kmotívu, zprostredia do prostredia, zrepliky do repliky aj vtretej Pupalovej knihe pripomínajú filmové strihy akamerové zábery. Niektoré ztýchto próz majú blízko kčrte ako literárnemu žánru (napr. Vdome), dokonca vjednej zpoviedok (Chrasty, lodžie, možnosti) sa prelína skutočnosť, predstava abudúci filmový scenár.
Očom sa ešte treba zmieniť, to je lexika jeho próz – miestami totiž rušivo pôsobí vreči autorského rozprávača novodobý iodborný slang, súčasný hovorový jazyk ivulgarizmy, čo síce dodáva jeho príbehom živosť, ale malá jazyková korekcia by azda bola na mieste.
Všetky tri Pupalove knihy (Návštevy, Čierny zošit, Ženy aj muži, zvieratá) sú veľmi dobrým čítaním. Jeho prózy obohatili súčasnú slovenskú literatúru onový rozmer.
PhDr. Gabriela Rakúsová, jún 2021
